O príčinách nedorozumení (1.reč tela)

Dorozumievanie je prirodzeným konaním spoločenských bytostí. Nie je to teda výsada ľudí. Vzhľadom na rozvoj tela a ducha je však dorozumievanie ľudí spojené s hláskovanou rečou, alebo s jej prepisom. Lenže reč nie je jediným dorozumievacím prostriedkom. Prirodzene to síce vieme, ale často si to neuvedomujeme.

V bežnom živote, v spoločenskom styku sa dorozumievame, slovne, aj mimoslovne. Dorozumievanie je predpokladom vzájomného porozumenia. A porozumenie je predpokladom hĺbkového dorozumievania.

kresby: Rodan

Ak je dorozumievanie a hlavne porozumenie nedostatočné, spoločný život je menej zdarný. Čím viac nedorozumení, tým viac ťažkostí, utrpenia, strát. O čom hovoríme? O rodine? O skupine? O pracovnej jednotke? O priateľstve? Áno, povedáme o spoločenských vzťahoch. Ktorých podoby môžu byť rôzne.

V zásade môžeme dorozumievanie a porozumenie vyjadriť v predstavených zlomkoch. Napríklad – v stotinách, teda – percentách. Ak si s niekým rozumieme tak na päťdesiat stotín, teda – pol na pol,  je to už celkom úspešný spôsob. Bežne spolu žijú ľudia, ktorí si rozumejú tak na tridsať stotín. Ak si ľudia rozumejú tak na 60 – 70 stotín, tak to je už celkom dobré. Ak si rozumejú tak na 90 stotín, tak to je už skvelé. Ak sa blížia k stovke, tak to je už duchovné, teda – geniálne.

SPOLU ŽIŤ A ROZUMIEŤ SI…

V prvom rade si treba uvedomiť, že na to, aby sme spolu mohli súznieť, musíme sa zladiť a cítiť. Teda nesnažiť sa len o povrchné porozumenie, ale aj o hĺbkové. Tu by sme už mohli jasne rozlišovať medzi porozumením a dorozumievaním sa. Porozumenie je bežné v mimoslovnej rovine. Napríklad – niekto je smutný. Dotyk blízkeho človeka, svieži úsmev, súcitný pohľad môžu byť známkou porozumenia a chápania. Áno, hĺbkovému porozumeniu by sme mohli venovať veľa času a nebola by to stratená živa, ale poďme k dorozumievaniu samotnému. V oboch slovách je koreňom „um“, čo súvisí významovo s vedomím, s vedomstvom. Nieto porozumenia a dorozumievania bez určitého poznania.

Je dobre vedieť, s kým žijeme, s kým sa priatelíme, s kým pracujeme. Pravda, keď s niekym žijeme, dobré je, keď sme v priateľskom vzťahu, teda prajnom – prajeme si dobre. Aj keď sa k sebe správame dobre a robíme si navzájom dobre – to je však už spojené so spoločnou prácou. Ak s niekym žijeme v spoločnom príbytku, či už spolu spávame, alebo nie, zákonite by sme mali spolu pracovať, a teda – spolupracovať. Na údržbe, upratovaní, či zveľaďovaní spoločného „hniezda“, ale aj na iných veciach. A rozhodne by sme mali pracovať na vzájomnom porozumení,  na dorozumievaní.

Pchá, čo na tom, buď to vieš, alebo nevieš – povedal by nejeden. Alebo – buď to chceš, alebo – nechceš. Počkaj, počkaj, priateľu, nie je to také jednoduché. Presnejšie povedané – dorozumievanie môže byť jednoduché (sme v jednom duchu, vjedno – vedno), ale – keďže nie sme bohovia, naše dorozumievanie, a teda i porozumenie, je odtiaľ – potiaľ. Treba sa to učiť. Ako všetko ostatné. Nikto učený z neba nespadol. Práca na dorozumievaní je súčasťou duchovného zušľachťovania.

CHYBY PRI DOROZUMIEVANÍ

Ak si chceme s niekým porozumieť, je dôležité sa k nemu obrátiť. Nehovoríme teraz o nejakom náhodnom okoloidúcom, to je prirodzené, že keby sme sa k cudziemu človeku neotočili, tak by si ani nemohol myslieť, že hovoríme práve s ním, možno by si dnes už myslel, že s niekym telefonujeme, alebo že trpíme samomluvou. Hovorenie s cudzími viac, či menej podrobne opisujú rôzne vedy o slušnosti – etiky. Každá duchovná skupina – kultúra – nejaké spôsoby má a mnoho majú podobného, keďže vychádzajú z ľudskej, či až živočíšnej prirodzenosti.

V dennom živote hovoríme zväčša s ľuďmi, ktorí sú nám blízki.

Časté chyby v porozumení sú tieto:

Nedívame sa na toho, s kým hovoríme. Vyslovujeme nedostatočne. Myslíme len pre seba, nie pre iného. Hovoríme príliš potichu, alebo príliš nahlas. Hovoríme iným smerom, alebo z inej izby. Nedbáme na stav mysle toho druhého. Hovoríme v citovom vzdutí. V nepriaznivom. Hovoríme v nevhodnej chvíli. Hovoríme bez ohľadu na duševný stav. Hovoríme bez dostatočnej prípravy seba, či iného. Hovoríme nesústredene, alebo k nesústredenému. Hovoríme pred ľuďmi, ktorí by pri tom byť nemali. Hovoríme neslušne. Hovoríme v rušnom prostredí…

Malá vsuvka: Slušnosť súvisí so sluchom. Teda ak niekoho počujeme – čujeme – „slušíme“, teda počúvame, tak môžeme byť slušný. Ide však nielen o ten vonkajší, ale aj o vnútorný, presnejšie – duchovný , či duševný sluch, teda – cítenie. Niektorí ľudia s dobrým sluchom majú chabý duševný sluch a opačne. V zásade si však pestujeme v prepojení vnútorný, i vonkajší sluch, teda na vedomej ceste. Počuť súvisí s „čuť“, teda cítiť. Čuvy sú zmysly – v zmysle prijímačov, teda – receptory. Zrak, sluch, čuch, chuť, hmat. Pri bežnom rozhovore sa nemusíme hmatať , ňuchať a ochutnávať ( i keď niektoré živočíšne druhy to bežne robia a vlastne aj ľudia za mimoriadne milostných okolností). Ale prinajmenšom vidieť a hlavne počuť by sme sa mohli. Lepšie je aj vidieť. Písať a čítať je náročnejšie a tak trochu na dlhé lakte. Napriek tomu pisateľ píše. Porozumenie v písanom styku závisí od vedomia a vciťovania sa píšuceho, ako aj čítajúceho. Ale poďme k jadru veci.

PRÍPRAVA

Mali by sme si uvedomiť, že nik nie je povinný byť 24 hodín denne v pohotovosti, pripravený na rozhovor s nami. Každý má vlny napätia a uvoľnenia, oddychu a vybudenia. Nie každá vec je vhodná kedykoľvek. Na niektoré rozhovory sa musíme pripraviť a na niektoré rozhovory musíme dať čas na prípravu tomu druhému. S niektorými vecami by sme sa teda mali ohlásiť, aj keď ide o manžela , či manželku, rodiča, či dieťa. Hlavne, ak ide o veci náročnejšie. Je to otázka základnej slušnosti.

Mimoriadne náročná vec si teda vyžaduje mimoriadne náročnú prípravu. Toto by sa dalo rozviesť, podľa okolností, ale v zásade do tejto oblasti patria vzťahové, či pracovné veci dlhodobo nevysporiadané, ktoré sa neustále vynárajú ako nezvládnuté, či nevyjasnené. Struna by nemala byť ani príliš uvoľnená, ani príliš napnutá.

K mimoriadne náročným, dlhodobým záležitostiam teda pristupujeme uvážlivo a s prípravou. Nárazové výpady neprinášajú dobré výsledky.

Samostatnú skupinu tvoria mimoriadne zlé správy, ktorých príčina je náhla. Tiež si vyžadujú prípravu a hlavne porozumenie a súcit.

Naopak – mimoriadne udalosti, ktoré si vyžadujú okamžité činy, pohotovo zvestujeme, a to jasne, hlasne a zreteľne. Vyžadujeme okamžitú spätnú väzbu, prípadne aj jasné pokyny. Do tejto oblasti patri ohrozenie, či záchrana života a zdravia, napadnutie, živelné pohromy…  Takéto mimoriadky majú spravidla jasný cieľ a akékoľvek rozptyľovanie pozornosti iným smerom je nevhodné. Vtedy zbytočne nemudrujeme, ale konáme, zachraňujeme. Niekedy však môže byť dôležitý nielen čin, ale aj nečin. Teda – vedomá nehybnosť. Nepanikári, konať, alebo zastať v zachovaní duchaprítomnosti, podľa okolností. Ak vieme riešenie, nebáť sa vydať pokyny, aj keby sme neboli vodcovskej povahy. Samozrejme, pri všetkej zodpovednosti.

POLOHA TELA A NASTAVENIE ČUVOV

Pri styku s blízkymi často ľudia zanedbávajú základnú úctu. Bežne si nie sú takí vzácni, keď sú spolu každý deň (vzájomnú dôležitosť si často uvedomujú až v odlúčení). Ak si rozumejú , nie je až také dôležité, v akej polohe sú ich telá. Napríklad – môžu sa rozprávať aj pri práci. Ale ak si nerozumejú, tak by si mali dávať veľký pozor na to, v akej polohe sa zhovárajú.

Dôležitá je teda aj poloha tela. Človek nie je pásomnica, nemá oči na každej strane sveta a ani nie je králik, sliepka, či kôň, aby mal oči na boku hlavy. Človek má oči jednoznačne vpredu a len niektorí  muži majú rozvinuté bočné videnie. Ženy ho majú rozvinutejšie vzhľadom na svoju spoločenskú polohu. Všeobecne – k základnej úcte patrí poloha buď priama, alebo s nie veľkou stranovou výchylkou. Ak, tak len takou, aby aj druhé jasne oko videlo hovoriaceho. Ak sa niekto otáča bokom, tak sa buď bojí, alebo nechce mať s dotyčným do činenia. Ak sa niekto počas rozhovoru otočí chrbtom, vo všetkých kultúrach (ak nejde u útek) sa to chápe ako vyslovená urážka. Ak sa v dôležitých chvíľach snažíme o väčšie porozumenie, neotáčajme sa k blížnemu bokom, už vôbec nie chrbtom. Časté odvracanie speje k odvráteniu.

Poloha tela má zásadné zmyslové dôvody: Ľudia majú oči umiestnené v prednej časti hlavy. Poznáte úslovie „oči sú zrkadlom duše“. Ak sa majú stretnúť duše a porozumieť si, najosvedčenejší spôsob – ak je možný – je očné spojenie. Ak sa niekto nedíva pri rozhovore druhému do očí, buď sa bojí, ostýcha, alebo niečo skrýva. Pripomeňme si, že „nenávisť“ je odvodené od „návisť“, čo je láska – keď niekto niekoho rád vidí, teda ná-vidí. Ak sa ho bojí, alebo ho nemá rád, tak ho nechce vidieť – takže ho nenávidí.

Na bokoch hlavy sú uši, smerované dopredu. Zachytávajú zvuky spredu, ale aj zo strán, najmenej však  zozadu. Poloha tvárou k sebe je dôležitá aj z hľadiska tvárenia. Tvárenie (mimika) je niekedy výpovednejšie, ako slová. K tomu patria aj pohyby očí. Postoj s predkročením jednej nohy smerom k druhému s kosým uhlom pliec sa dá chápať ako bojový postoj. Prekríženie nôh sa dá chápať ako obrana, ale aj ako nezáujem o porozumenie. Podobne aj založenie prekrížených rúk na prsiach – to je ešte výpovednejšie. Niekedy však to nemusí zrkadliť postoj k hovoriacemu, ale  postoj k danej veci, o ktorej je reč. Takže – pozor na unáhlené zovšeobecňovanie. Prižmúrené oči , ak nejde o krátkozrakého človeka, môžu znamenať aj nenávisť. Bývajú totiž súčasťou bojového, alebo loveckého postoja a tiež sú ochranou pred prípadným zranením oka v boji. Ide teda často o mimovedomé príznaky duševného stavu. Poloha úst je tiež často výpovedná. Niekto má kútiky úst bežne zdvihnuté, alebo bežne zvesené, takže môže pôsobiť, akoby sa stále usmieval, alebo mračil. Väčšina ľudí má však kútiky priame a ich poloha nahor, či nadol, môže svedčiť o radosti, či smútku alebo nevraživosti.  Zakrývajúce zovretie môže vypovedať o napätom duševnom stave. Toto sa snažíme ovládať, aby sme rozhovor zbytočne neviedli do nepriaznivých polôh.  Ten druhý totiž môže napodobniť náš (videný) stav, a to aj nevedomky. Čo by mohlo v porozumení spôsobiť nezdar.

No, tak toto je jedna stať. Ak by vás tieto veci zaujímali a mali by ste záujem o pokračovanie, dajte to vedieť ústne, alebo aj písomne. Tiež môžete zažiadať o okruhy.  Za porozumenie chvála. Žiarislav.