Predstavitelia cirkvi tvrdia, že pre štát by bola odluka peňažne nevýhodná. Je potom otázka, prečo sa vlastne tomu bránia. Keď 75 percent občanov SR je za odluku, a to aj väčšina kresťanských veriacich. Skutočnosť je taká, že občan SR, ktorý sa nevyžíva v biblickom náboženstve, sa pre „vatikánsku zmluvu“ nemusí cítiť na Slovensku celkom slobodne. Pritom napríklad výhrada lekárov pri interrupciách nie je až taký veľký filozofický problém. Nakoniec, prečo by aj lekár, ktorý nie je kresťanom, nemal mať právo na výhradu svedomia? Z akej príčiny? Je to azda jediné uznávané presvedčenie?
Jednou z výhrad občana by mohol byť napríklad vatikánskou zmluvou dohodnutý počet kresťanských, presnejšie katolíckych sviatkov. Vychádza sa pritom z mylného presvedčenia, akoby kresťanstvo bolo nejakým všeobecne národným náboženstvom. Akoby to nebolo náboženstvo invázne, pričom násilnú protiobčiansku podstatu zavádzania cirkevných zákonov stelesňuje sviatok Cyrila a Metoda. V podstate ani jeden štátny sviatok SR z duchovného okruhu nie je pôvodný – ani len pamätný deň (napríklad deň Letného Slnovratu, ktorý je už dlhší čas priznanou národnou črtou pobaltských, severských a ďalších štátov), ktorých zákonodarstvo na rozdiel od nášho neovládla agentúra Vatikánu. Premiér súčasnej slovenskej vlády tvrdí, v podstate nie inak ako ten minulý, že teraz na diskusiu o odluke cirkví od štátu nie je čas. Keď tak sledujeme dianie v posledných desaťročiach, nikdy na to nie je čas. V čase nežného prevratu to bola jedna z hlavných požiadaviek revolúcie – odluka. Dnes sa na to akoby zabudlo. Mnohí „demokrati“ sa ukázali ako klerikáli. A nemajú na občianske práva – no nemajú a nemajú na to čas.
Pokračovanie článku TU
