Žiarislav píše:
Dnešný politický režim v EU sa u nás označuje ako trhová spoločnosť. Keď vládne 
trhová spoločnosť, tak tá má sklony obchodovať zo všetkým, s čím sa dá, aj s čím zatiaľ nedá. Isteže, trhová spoločnosť se snaží obchodovať aj s prírodnými živlami a pôdou pod nohami. Protiváhou k trhovej spoločnosti by mohla byť kultúrna spoločnosť, alebo vedomá spoločnosť. V takejto spoločnosti by vedomie a kultúra stáli v popredí, pred slaboduchou, až bohapustou, bezbrehou vládou trhu. Trh by teda nebol nebezpečným a chamtivým samovládcom, trh by sa konečne stal dobrou a prirodzenou súčasťou vedomej spoločnosti.
A samozrejme s pôdou, ktorú kultúrny ľudia považujú za čosi viac, ako za trhovú surovinu, zo zemou by sme nenakladali ako s niečim bezduchým a bezprízorným, ale ako s úctyhodnou veličinou, bez ktorej by kultúra, a teda aj slovenská kultúra, vôbec nemohla jestvovať.
Vieme, že po tisícročie sme tu nemohli slobodne spravovať svojhu krajinu. Jestvujú aj dnes na svete také štáty, kde takmer všetku pôdu vlastní pár rodin, či iných vlastníkov. Tento stav je podobný feudalizmu. Je to vlastne feudálny kapitalizmus.
Slováci, ktorí sa pomerne ľahko dnes dostali k pôde, či už reštituovaním, alebo kúpou, si dosť dobre nevedia predstaviť, že tento pomerne slobodný stav nemusí trvať dlho. Ak by sa pôda stala úplne obyčajným tovarom, s ktorým možno voľne obchovať, je možné, či skôr isté, že, ako to už býva, stane sa predmetom záujmu veľkých dravcov. Už dnes sa stretávame s prípadmi vydierania vlastníkov pozemkou cudzými silami, ktoré ich skupujú zatiaľ len cez nastrčené osoby. Obyvatelia Slovensko, ktorý majú zatiaľ volný pohyb v krajine – vo veľkej väčšine lúk, polí, pasienok a lesov, si často neuvedomujú, že sú krajiny, kde takýto voľný pohyb nie je. Naše vodné zdroje sa už stali predmetom obchodovania. Je hlúpe si myslieť, že naše prírodné zdroje budú pre okolie ľahostajnými. Keď budeme chrápkať naďalej, môže sa stať, že behom krátkej doby sa staneme vo svojej krajine len podnájomníkmi. Maďari si oveľa lepšie uvedomujú, aká je hodnota zeme. Už začiatkom 90.tich rokoch, hneď po prevrate, zvolili taktiku vlastíckeho boja o každý meter pôdy, a to aj na južnom Slovensku. V Maďarsku už zdá sa nie je pôda vnímaná ako bežný tovar, ale nanovo je právne riešená ako národný poklad. Dokonca sa tam pripravuje právna úprava, ktorá by mala spätne postaviť rozpredávanie maďarskej pôdy do cudziny na úroveň trestného činu. To nemusíme celé schvaľovať, ale skutočnosť je taká, že maďarskej kultúre, vďaka jej vybudeniu, zánik nehrozí. Kým „košútovci“ už dávno vládnu, o „štúrovcoch“ tu akosi nepočuť. Ak sa do zdá byť nerovnovážne, možno na tom niečo bude. „Koledujeme“ si o ďalší bachov absolutizmus? Dejiny sú skrutkovité.
Je celkom možné, že v blížiacich sa akože diskusiach o predaji pôdy cudzincom, sa za „okrúhlym stolom“ stretnú len prívrženci jedného názoru. Hľaďme, či to tak o týždeň nebude. Ak tam budú poľnohospodári s európskymi dotáciami a názormi, treťosektoráci s europskými dotáciami a názormi a politici s európskymi dotáciami s názormi, je nám vopred jasné, ako takéto diskusie dopadnú – najskôr len v prospech voľného pohybu tovaru Európskej únie a teda aj voľného „pohybu“ vlastníctva pôdy, ktorá je dnes pre nás žiaľ len tovarom. Nebolo by to nič prekvapivé, keby závery boli také, že sa v tejto situácii s tým už vlastne nič robiť nedá.
Na jar tohto roku sa končí moratórium na predaj slovenskej pôdy cudzincom. Prečo by pôda mala byť len obyčajným tovarom, určeným na „vekslovanie“? Prečo by si nemala národná kultúra chrániť pôdu pod nohami? Nevznikla azda Slovenská republika ako jeden z výsledok slovenskej kultúry? Nie sú oba tieto javy – štát a kultúra – viazané na určité územie? Čo by sa stalo, keby sa toto územie rozpredalo? Zanikol by štát a národná, v našom prípade slovenská kultúra, leby Slováci nie sú v skupovaní a ovládaní cudzej pôdy takí zdatní, ako napríklad Angličania, alebo niektorí ďalší.
Pre tých, ktorí si nemyslia, že naša pôda by mala byť len voľným tovarom, je najschodnejšia možnosť – žiadať napríklad o právne zadefinovanie pôdy ako národného pokladu Slovenskej republiky. Najlepšie by bolo začať konať okamžite – ešte v predjarí.
Vidíme, že politické špičky sa k tomu zatiaľ nemajú. Prečoby sa o to aj snažili, keď žiadosti popudy zdola možno nie sú dostatočné? Preto je potrebné hneď začať zoskupovať a sústrediť všetky vedomstvá a sily k tomu, aby dali občania tejto krajiny najavo, že nechcú, aby sa vlastníctvo našich hôr, lesov, lúk, polí a pasienkov stalo predmetou „voľnej“ súťaže nadnárodných kapitálových síl. K tomu je potrebné prebudiť média, osoby, spolky, strany, siete a žiadať politikov, ktorých ľudia volili, aby presadzovali vôľu tých, ktorí im prepožičali moc. V tejto veci je úplne namieste žiadať prostriedky priamej demokracie – referendá a ak nedôjde k vyslyšaniu hlasu ľudu, je možné zvážiť v naliehavom prípade, v súlade s našim právom, aj prostriedky občianskej neposlušnosti.
podobné články:
13.5.13 O SLOVENSKEJ IDENTITE Žiarislav píše
13.5.13 Tráva je spoločnosť rastlín, držia nám zem, aby ju neodplavilo na koniec sveta CHVÁLA TRÁVY
Výzva na ochranu Tatier TU
