Žiarislav píše:
Vedomecké vzdelávanie je celostné vzdelávanie, ktoré vychádza zo samotnej prírody, z jej poznávania a z poznávania jej podstaty.
Cieľom tohto vzdelávania je celostný, vedomý život. Umožňuje ho živé celostné vedomie. Je to teda živý jav.
Na to, aby sme dosiahli stav celostného, živého vedomia, potrebujeme preklenúť predstavu o čiarovom (lineáarnom) vývoji ľudského vedomia. Vždy, keď človek uskutoční vo svojom vývoji určitú zmenu, časť svojich dobrých skúsenosti stráca tým, že obetuje staré ako celok v prospech nového. Týmto sa vzdáva celostného vedomia, ktoré spočíva aj v starých poznatkoch, aj v nových. Napríklad – ak vyhlásime poznanie starých bájí za zlé a poznanie nových vied za dobré, vzdávame sa celostného vedomia, podobne, ako keď raz niekto vyhlási súčasné vedy za staré a nedobré a nové za dobré. Vo vedomeckom vzdelávaní (sa) učíme vnímať svet cez hodnoty od ľudského úsvitu až podnes. Len ľudia s celostnejším vedomím si zachovávajú vedomstvá predkov, ktoré už nie sú v prejavenom vedomí a móde. Tieto vedomstvá predkov využívajú ich v prospech prežitia seba i spoločnosti. Túto dedičnú, ale často neprejavenú časť vedomia sa učíme objavovať a využívať. Vývojová (evolučná) pamäť sa dostáva z podvedomia do vedomia, jej cvičenie sa stáva súčasťou nášho vzdelávania. V kultúrnej oblasti, či už na hodinách etiky, dejín, alebo v mimopracovnom čase, napríklad vysvetľujeme podstatu našich pôvodných sviatkov, ktoré po veľa tisíc rokov boli súčasťou nielen kultúrneho vedomia, ale aj spôsobom, ako sa predkovia úspešne zlaďovali s prírodnými podmienkami a vďaka tejto kultúre sme prežili.
Preto napríklad s deťmi môžeme pestovať zručnosť známu od dávneho človeka zručného (homo habilis), až po dnešné remeslá a vyrobiť si jednoduché nástroje, prípadne ušiť a vyšiť vrecúška na súčasné predmety, prechádzame cez vývojové stavy zberača, môžeme rátať oriešky a deliť si ich. Navštevujeme školský pozemok, alebo vzdelávacie prírodné stredisko (exkurzie) a les, aby sme videli a spoznávali život v lese a jednoduché, v podstate neolitické hospodárenie. A až potom, niekedy neskôr, alebo súčasne, delíme rastliny, ktoré už osobne poznáme, vieme, ako voňajú a kde rastú, podľa systematickej vedy na čeľade, druhy a sprostredkúvame im iné zložitejšie poznatky, ktoré by bez osobných skúseností neboli také záživné. Zážitky a skúsenosti sú pre vedomecké vzdelávanie bytostne dôležité. Utľapkať si z hliny misku alebo hrnček, alebo zvieratko, byť pri strihaní ovce, odstrihnúť si kúsok vlny a plstiť z nej niečo pekného, cítiť pečené pražmo, utľapkať si placku a chrumkať ju voňavú, odstreknúť kúsok mlieka z vemena ovce, či kozy, to všetko sú zážitky, spúšťajúce vývojovú pamäť.
Kým napríklad v počtoch začíname malou násobilkou a až potom ideme na veľkú, pričom malú nepoprieme, v dejepise to robíme tak, že často popierame akosti predchádzajúcich stupňov spoločnosti. Vedomý spôsob je taký, že sa snažíme pochopiť a vysvetliť, prečo v tej dobe boli dané spôsoby prežitia zákonité a dobré.
Kým napríklad v počtoch začíname malou násobilkou a až potom ideme na veľkú, 
pričom malú nepoprieme, v dejepise to robíme tak, že často popierame akosti predchádzajúcich stupňov spoločnosti. Vedomý spôsob je taký, že sa snažíme pochopiť a vysvetliť, prečo v tej dobe boli dané spôsoby prežitia zákonité a dobré.
Vo vedomeckom vzdelávaní sa snažíme, aby učiteľ i učeníci chápali jednoduché zložky, z ktorých sa skladajú zložitejšie celky a nevynucujeme od učeníkov len mechanickú pamäť. Keďže učenie prebieha v podstatnej miere vďaka našej reči, snažíme sa i o pochopenie slov ako stavebných jednotiek, z ktorých staviame stavby. Napríklad najprv si musí učiteľ počtov uzrejmiť, čo je to vlastne sínus . Sínus je po latinsky oblúk. Učiteľ nakreslí a zdôvodní na tabule krivku sínusoidy, vysvetlí, zdôvodní, ukáže (obrazom) prečo tento jav je oblúkový. Na hodiny slovenského jazyka má učiteľ pripravené krásne príklady jednoduchého koreňoslovia (etymológie). Napríklad môže povedať, že slovo svet súvisí so slovom (a javom) svetlo. Alebo – právo, pravda a rozprávanie majú spoločný slovný koreň „prav“, a teda roz-právať by sa malo pravdivo a pravdivosť by mala byť základom práva. Takto vzniká hĺbkový vzťah k jazykovej kultúre a nie len povrchné učenie významov slov akoby oddelených od ich podstaty. Niekoľko príkladov koreňoslovia môže mať učiteľ aj pri výuke cudzích jazykov. Môže napríklad vysvetliť latinskú slovnú zásobu v inak anglosaskej angličtine obsadením Británie Rímom. Neobľúbené vybrané slová tiež učiteľ zdôvodní – niekdajšou tvrdou výslovnosťou „y“ a zaniknutých jerov (praslovansky lъžica, preto dnes lyžica s tvrdým y…). Vo vedomeckom vzdelávaní cvičíme aj mechanickú pamäť, ale nie slepo ( že niečo je tak a hotovo), ale snažíme sa osvetliť, prečo je to tak a tento spôsob poznávania, nie povrchného, ale hlbokého, si osvojuje najprv učiteľ, potom žiak.
Učiteľ sa teda tiež priebežne vzdeláva spôsobom prínosným pre neho i pre učenie iných. Mechanickú pamäť teda podporíme významom schopnosti zapamätať si veci (príbehom zo života, vytvorenou rozprávkou…). Pamäť môžeme posilňovať aj tvorivosťou a hravosťou (býk žral bylinu, bol bystrý, mohol byť… vybrané slová po b). Skladba dňa by vo vzdelávaní mala zodpovedať prirodzenosti ľudskej bytosti a teda mali by byť prestriedané predmety a spôsoby náročné na pamäť zvažovanie (racionálne) s predmetmi a spôsobmi prevažne uvoľnovacími a nadšeneckými (relaxácia, hry…) a to aj s dôrazom na telesné uvoľnenie. Nemala by byť teda len dvakrát do týždňa telesná výchova, ale každý deň by malo byť aj nejaké telesné vyžitie, čo môže byť aj vedomé pracovné vzdelávanie na školskom pozemku, alebo uvoľňovacie duševno – telesné cvičenia (4 živly, rajana), prípadne systém divotancov, ktorý využíva kroky a skoky z ľudových tancov pri telesnom vyžití, aj s použitím jednoduchých hudobných nástrojov (koncovka, bubon dob, ozembuch).Školské jednotky môžu s pomocou učiteľov a zeliniek zabezpečovať aj záujmovú činnosť mimo „povinného“ vzdelávacieho času.
Vo vedomeckom vzdelávaní používame tak podstatu vody – uvažovanie, ako aj ohňa – nadšenie. Napríklad v rozboroch – analýzach – teda v matematike, fyzike… máme dôraz na uvažovanie (váženie vecí, okolností…), tak napríklad v umeleckých smeroch, ako výtvarníctvo, hudba, ale i v pohybových – v telesnej výchove, sa snažíme vzbudiť predovšetkým nadšenie a deti nezaťažujeme zbytočne teóriou. Teóriu sa snažíme zdôvodniť – napríklad ako vznikol akord, môže ukázať na koncovej píšťale učiteľ, alebo pozvaný hudobník na vzdelávacom koncerte, alebo pozvaná Zelinka. Váženie a nadšenia ale môžeme využívať aj opačne – ale zasa vedome – môžeme uvažovať, prečo sú vo výtvarníctve studené a teplé farby (farba ohňa je teplá, farba vody je studená) a môžeme vzbudiť v deťoch dobrodružné spoznávanie v organickej chémii – vysvetliť, ako sa časom menia stromy, či usadeniny drobných morských živočíchov, na uhlie, alebo ropu. Niektoré skúšky vo vedomeckom vzdelávaní môžu byť pre učiteľov náročnejšie, ako pre deti. Napríklad vysvetliť, prečo je dub v slovenskej jazykovede neživotný rod, keď dub je živý… Takýchto zaujímavých výziev nájdeme vo vzdelávaní viac.
Učitelia vo vedomeckom vzdelávaní tvorivo narábajú dvoma postupmi – uvažovaním
a nadšením. Týmto príkladom strhávajú učeníkov do poznávacieho dobrodružstva. Sami si overujú poznatky a učia deti, aby si tiež spoznávali, overovali, dopĺňali, a nie aby len bezducho prijímali skutočnosti.
Vo vedomeckom vzdelávaní si uvedomujeme, že pamäť je citová záležitosť. To, čo máme radi, si zapamätáme ľahšie. Preto učiteľ sa teší z poznávania a túto radosť podporuje aj v učeníkoch.
