Živic chcel vidieť, aké to je vo včelom úle. Človek sa zavše pozrel dovnútra, len si zaviazal vlasy a dal na hlavu šatku. Bez sieťky. A tak Živica zavolal. Živic prišiel prichystaní ku včelám s hnedou gaštanovou zimnou kozou kožušinou a s rozpustenými vlasmi. Ako si tak človek viazal šatku, poznamenal, že človeka v kožušine včely spravidla vyhodnotia ako medveďa a bez výstrahy zaútočia a že že šatka sa celkom hodí pri včelách, lebo keď sa zamotajú do dlhších vlasov, nevedia z nich odísť a len tak bzučia a motajú vo kaderách a niekedy to aj pôsobí rušivo, keď je ich veľa. Živic sa len usmial, kožušinu zhodil z pliec, ale vlasy si nechal rozpustené. Jeho dlhé, kučeravé kadery sa leskli na slnku podobne, ako jeho úsmev. Šli sme teda ku včelám. Živic verí v silu ducha, veď inak by tu nebol. Človek sa privravel ku včelám, k matke a otvoril úľ. Prezrel niekoľko rámikov, opatrne, aby včely príliš nenarušil a pozeral sa, ako postupujú s medom. Živic dymil dymákom, aby boli včely pokojnejšie, che che. V posledných mesiacoch tu pomáha a zaúča sa, do čoho sa dá. Ozajstný jastrab, jastrí po vedomstvách i zručnostiach a nezľakne sa ani náročnejšej práce. Mnoho vecí zvládame s úsmevom, aj také, nad ktorými by mnohí frflali a nariekali.
Živic náhle položil dymák na úľ a začal sa pohybovať trhane a akosi nesúrodo. Chvíľami pripomínal moderného tanečníka a napokon sa zmenil na bežca. Vybehol smerom k chate, v ktorej býval a pod jej oknami, pod orechom , metal hlavou ako metalista. Hádzal hlavou dopredu a dozadu a jeho dlhé, kučeravé vlasy sa trhavo trblietali v slnečných lúčoch, ako s nimi mával a podchvíľou si ich aj náhle nadhadzoval rukami. Potom sa prestal metať a pokračoval v behu okolo čurky k hlinenému domu. Človek sa znova zapozeral do úľa. Živic sa po chvíli vrátil a kučeravé vlasy mal zaviazané pod šatkou. „Povedal si si, že načo šatka, keď máš duchovný náboj, čo?“. Živic prisvedči. „A je to dosť nepríjemné, keď sa ti včely zamotajú do vlasov“, poznamenal. „Hej“, prisvedčil človek. „A presne vedia, kde máš hlavu, však. Vieš, my im lezieme do obývačky, kúrime im tu tým dymom, naháňame im hrôzu svojimi ohavne veľkými telami, nediv sa, že im to nevonia. A ešte im lezieme s huňami na hlave, ako ten veďmed. Oni len tak dorážajú, zaháňajú, naznačujú. Niekedy ťuknú, čelom, alebo aj žihadlom, dajú trochu jedu, ale nebodnú. Bodnutie by ich stálo život. A nakoniec aj bodnú. Na žihadle majú protiháčiky. Už ho nevedia vytiahnuť. Potom umierajú, po bodnutí. Sú veľmi statočné. Taká malá včela proti takému veľkému človeku. A bráni rodinu“ . Živic prisvedčí. „Ešte dobre, že som si zložil tú huňu. To by mi dali“.
Urobili sme jedno tenké políčko, pod zasadenými samorodnými viničami a ríbezľami, čo sú na dvoch schodových terasách. Pod ďalšou terasou, na ktorej bola minulého roku kukurica, človek urobil obrad s Matkou Zemou a začal kopať novú, poslednú úzku, oblúkovitú hriadu. Živic ju dokončil. Krátko po tom mal človek sen so včelami a začal vyrábať úle.
Z nejakého dôvodu majú mnohí včelári nielen kockaté úle, ale aj kockaté hlavy. Všade dostať zateplené úle z palubkov, ktoré majú ako zateplenie polystyrén. Človekove včely to nijako neoceňujú, ako skôr malé mravce. Kým tie veľké, lesné, si so včelami akosi nevadia, tie malé, so šípkovou farbou, si robia v tom polystyréne brlohy a vynášajú na úľ z dierok vyhryzenými medzi palubkami biely, polystyrénový prášok. Keďže iné úle tu nedostať, človek si povedal, že si ich vyrobí. Na návšteve u Drevana si všimol, že Drevan, ktorý pestuje včely od šiestej triedy základnej školy, si úle , a aj rámiky vyrába sám. Drevan tie úle odkukal od Milana, ktorý chová vyše sto včelích rodín na niekoľkých miestach v Stolických horách. Drevan si ich vylepšil podľa seba a človek si zas vylepšil Drevanove úle, v podstate ich len o málo rozšíril, aby neboli rámiky tak natesno, lebo pri vyťahovaní plástov sa potom príliš ráňajú včely a odviečkováva sa v plných úľoch med. Tiež urobil hlbší „schodík“ na dosadnutie nadstavkov. Okrem toho sa rozhodol pre spojenie vysokých nadstavkov „béčok“ a nízkych nadstavkov tak, že ako plodisko nechal vysoký úľ s vysokými rámikmi, aby bol v zime práve tak silný plod a nadstavky si zvolil pre niektoré úle nízke, na to pasujúce, aby sa dali ľahko prekladať a prenášať aj na šikmej medzi a na pôjde.
Niekoľko dní žil človek včelami a úľmi a na ten čas sa premenil na stolára natoľko, že vyrobil nadstavky, ktoré do seba pasovali. Keď na ne vyrezal svargy, na druhý deň, sa vyrojili včely.
Roj veľký ako konská hlava. Vyletel tak pätnásť metrov do strany a usadil sa na hlohu. Človek mu ponúkol úľ, postavil ho pod včely. Zemin hovorí: „Ja včely nesklepávam, postavím pod nich úľ a oni si vyberú, či chcú odletieť, alebo či sa nasťahujú do prázdneho úľa. Spravidla si zvolia úľ“. Tak tomuto prvému roju dal človek na výber. Vybrali si. Zemin býva na rovine, okolo len lúky, blízo mesta. Tuto ale človek býva na horskom pasienku obkolesenom lesmi. Les sa začína hneď za stodolou a začína sa podobať na prales, je v ňom veľa dutých stromov. To majú včielky radi. Aha, už sa vracajú sliedičky. Vybrali si. Roj sa vo chvíli zdvihol tak päť metrov nad zem, tam postál a poď ho do lesa. Človek sa chvíľu cítil, akoby mu uleteli včely. Pak si ale povedal, že dostali na výber. Prvý roj bol obetinou pre les. Netreba byť hrabivý. Človek musí aj niečo dať Matke prírode. Bude to jedna z divých rodín, ktoré prežívajú v horách a snažia sa získať odolnosť napríklad voči klieštiku, ktorý sa sem dostal invázne ľudskou činnosťou z Ázie a naše včely sa zatiaľ voči nemu nevedia brániť. Preto včelári ničia parazitného klieštika chemickými výparmi. „Človek múdry“ nie je až taký múdry a nevie riešiť všetko a vlastne nevie riešiť ani následky svojej nerozumnej činnosti.
Ešte v jednom úle včely v mesiaci traveň nastavali matečníky. Materské bunky zvyknú včelári vylomiť a matky takto spravidla zhynú. To bolo človeku ľúto urobiť. Rozdelil rámiky s novými, ešte nevyliahnutými matkami, do ďalších dvoch novovyrobených úľov tak, že v každom boli 2 – 3 materské bunky. V súboji alebo inak si už oni rozhodnú, ktorá bude matkou rodu. Nové rodinky – odložence posilnil plástami z najsilnejšieho úľa, čo bol na troch vysokých nadstavkoch a to tak, že im dal plášte s medom, starým – zaviečkovaným plodom, ktorý čochvíľa vyletí v podobe nových včielok a bol tam aj mladý plod – červíky a vajíčka. Takto sa budú rodiť včely až kým novovyliahnutú matku neoplodnia na hromadnom svadobnom lete najšikovnejší trúdi a kým po premiešavaní semien, ktoré takto získa na celý život, začne klásť do uvoľnených buniek nové pokolenie včiel v podobe drobných vajíčok. Odložence sme so Živicom odviezli na západný pozemok a uložili do starej stodoly. Tam majú pekný výhľad na lúky a pasienky plné kvetov.
Podobné články:
25.2.15 Včely vyleteli na prvý pracovný výlet: Bzum bzum: Kvitne lieska a rakyta!
21.5.13 Bzučali, liezli, ale nepichli – VČELY V KUCHYNI
23.4.13 DIVÉ VČELY PREŽÍVAJÚ Nemajú nezamestnaných a nečakajú na podporu – Žiarislav píše
21.3.12 TO NAJKRAJŠIE JARNÉ BLATO – k jarnej rovnodennosti
11.2.14 Hmyzáci a zimné dumy – Z vrch. zápisníka
Zdroj: Ved.sk
