V zimných mesiacoch si človek uvedomuje, čo všetko chová. Kozy, ovce, kone, ba dokonca i mačky sa živia zväčša samé, kŕmiť treba iba psy. Ale keď sena ubúda, človek začne akosi viac počítať zvieratá a uvažovať, či to s tými počtami nie je trochu prehnané. Prehnať kŕdeľ bylinožravcov k novootvorenej kope sena je v zásade radostná vec, ak taká kopa je. A tohto roku je sena dosť, azda aj na dve zimy. Zima neprišla, ako ohlásili kozy svojimi jesennými pôrodmi. Človek dume – oni rodia ako pred jarou. A naozaj – vyplnilo sa to. Táto zima bola jarou. No, veď ešte príde mráz.
Keď sa spýtajú ľudia – koľko zvierat chováš, človek zväčša odpovedá – dosť. Je to asi niečo podobné, ako keď sa spýtajú na roky, alebo na pozemok. Ktože by to meral? No, aspoň rádovo sa to odhadnúť dá – domáce zvieratstvo v stajni. Gazda ich prezerá okom, nie počítadlom.
Ale ani len približne by sa človek neodvážil povedať, koľko toho chová priamo v dome. Hmyzáci, to je to, čo nevieme spočítať. Napríklad také pavúky – koľkože ich je na pôjde? Nieže na pozemku, kdežééé, skús ich porátať len v dome! 
Pavúčica vyrobí radostným spôsobom guľôčku. Je to celkom iné, ako keď si ušúľa guľôčku nejaký človek, ktorému práve chýba vreckovka. Pavúčica čupí pri svojej guľôčke ako pri svätom prameni a po čase sa z tej plodonosnej guľôčky vyrojí pluk malých pavúčikov, ktorí – úplne bez školopovinného utrpenia – hneď vedia, čo majú robiť. Len čo sa trochu priživia, ťahajú si svoje siete a do nich chytajú mole a iných hmyzákov. Pavúkov sa človek snaží aj preto príliš neobmedzovať. Jednak ľudové vedomectvo vraví, že zabiť pavúka prináša nešťastie, čo ale naozaj dokázateľné je, že znižujú počty iných hmyzákov, ktorých nechováme príliš úmyselne. Nie sme bohovia a ako takí nechávame pavúkom aj ich živnosť. Nie však len zo samotnej lásky k týmto chlpatým dravcom s neuveriteľne pružnými sieťami, ktoré sú liečivé na rany, ale aj zo samotnej úcty k iným bytostiam, ktoré sú často cieľom úderov civilizačných jednotiek, človek napríklad nezabíja muchy. Komárovi sa občas niečo ujde v sebaobrane, ale nezabíja ani osi, sršne a iné bytosti, ktoré to s nami nemyslia zle, ale musia sa nejako brániť. Občas, keď z nejakého tajného brloha nášho drobnochovu vyletí nejaká moľa, z ovsených vločiek, alebo z nejakej kabanice, čo je teda naozaj horšie, človek ju chytí do ruky. Rýchlym pohybom ju chytí, aby ten malý, motavý motýľ, nebol prichytený medzi prsty, lebo to by nerozchodil, či nerozlietal, ale tak, aby bol uzavretý v dlani. Potom tej mole, možno je to nie moľa, ale moľ, ktohovie, otvorí dvere a vypustí ju von. Možno pôjde na pôjd, možno sa vráti, možno pôjde na výlet, k susedovi asi nedôjde, lebo ten je vzdialený kilometer.
Zvlášty druh podnájomníkov, ktorí o tom vôbec nevedia, že sú podnájomníci, a z ich hľadiska nimi ani nie sú, sú takzvané ucholaky. Čím sa má chudinka moľa živiť, ak nie tkaninami, ktoré sme zabudli prevetrať, alebo vydymiť? No. Ale taký ucholak to nerieši. On sa živí čímkoľvek. Je to čosi podobné, ako človek, alebo vepor (naschvál nepoviem domáce meno vepra), alebo ako havran. Ten ucholak v pohode zhryzie rastlinnú, ako aj živočíšnu stravu. Brániť sa môže len chabými klieštikami a predsa ho väčšina ľudí neznáša. Janko Drievko má ho rád. Najradšej má larvy pod kôrou odumretého dreva, ktoré si občas nazberá do hrste a prežerie. Človek ucholaky, na rozdiel od Putibora, nijako zvlášť neobdivuje, ale ani neprenasleduje, ako mnohí iní. Chvála svojmu, v poslednej dobe celkom úspešnému gazdovaniu, obyčajne nepojedá ani larvy.
Napohľad najpočetnejšími podnájomníkmi v dome sú lienky. Už od mala majú človeka rady. U nás sa hovorilo – Pánbožkova kravička, kde je tvoja mamička, za horami, za dolami, čo tam robí, pivo varí… Iste to nebolo pivo, ale nejaký slad, ale asi tá svätosť lienky pochádza z nejakej pradávnej, takzvanej „pohanskej“ svätosti, asi preto ju Česi volajú Sluníčko (semitečné), teda Slnko ako svätosť, slovenské deti zas „pánbožkova kravička“. Možno sa tie lienky majú zadobre s človekom už od detstva, keď hovorieval u babky susedovie Rasťovi, aby nerobil lienkam zle. V zimných mesiacoch sa človek niekedy aj obáva poškrabať, lebo lienky po ňom lezú len tak – po hlave, po rukách, po chrbte, všade. A nielen tie sedembodkové, ale aj dvoj, troj, devätnásťbodkové a veľabodkové, červené, čierne, žlté i iné farby majú na krovkách, na „podklade“ i na bodkách, je ich tu v jednej izbe zo 9 druhov rôznych lienok. Vonku zimujú všelikde – pod doskami, v škárach senníka. V izbe je však suchšie, ako vonku a aby nevyschli, do starých okenných okenných rámov, kde sa v slnečných dňoch hromadia, im človek dá nejaký kvetináč, s niečim zeleným.
To už aj kvôli divým včelám. Práve sa nám v tomto týždni v dome vyliahli divovčely – dreváre, ktoré si začiatkom leta stavali hniezda v dierach v stole, ako sme písali v jednom vrchárskom zápisníku. Kto to mohol vedieť, že tieto divé včely majú plody zapečatené v dierach dosák takmer celý rok, aby na jar vyleteli? V zime bol stôl v teple a teda larvy divých včiel drevných, na rozdiel od tých hlino-podzemných, rýchlejšie ukončili svoj vývoj, prehrýzli hlinené príklopy, za ktoré ich mamy uložili a už sú von. A tak máme v dome okrem všetkých možných hmyzákov ešte aj divé včely, ktoré si nás vybrali, na rozdiel od tých medonosných, ktoré sme si vybrali my. Kým medonosné včely vonku sladko driemu, my sa staráme o tie divé v dome. Človek im dal dnes do okna do misky medom osladenú vodu, aby sa nevysušili. Napriek slnečnému ľutňovému dňu a otvorenému oknu neodleteli. No čo. Azda sa dožijú jari.
Foto: Ž.slav a Ladomíra
podobné články:
21.5.13 Bzučali, liezli, ale nepichli – VČELY V KUCHYNI
23.4.13 DIVÉ VČELY PREŽÍVAJÚ Nemajú nezamestnaných a nečakajú na podporu – Žiarislav píše
29.4.13 Motýle, pavúci a ulovené hlavy
Zdroj: Ved.sk
