Niekedy, v lete, príde ku človeku mnoho ľudí. Pod Nebom, na Zemi, uprostred strán Slnečných smerov, v lesnej vôni si niektorí sadnú do trávy. Niektorí nie. Boja sa, že by ich prešiel chrobák. Po diaľnici sa nebáli. Tam veľa zrazených. Vtákov, zajacov, i chrobákov. A i ľudí. Do trávy sa rajsky nezvalia, lebo sa boja hmyzu.
Áno, motýľ. Keď mu voniaš, aj si na teba sadne, aj na nos sa ti posadí. Keď nie, tak nie. Sadá si z kvetu na kvet. Motýľ je prelietavý. Ciciakom cicia šťavy a snaží sa zanechať potomstvo.
Jeho tenké a krehké, krásne krídla, lákajú svojou krásou lovcov. Lovci motýľov sú zabijaci. Zbierajú krásu tých, ktorí sa neprevinili. Stlačia im hrudník, alebo ich položia do jedu. Pripichnú ich železným kolom do svojej zbierky, na ktorú chcú nalákať krásne ženy. Krásne ženy sa ale boja pozerať sa na také zbierky. Pokiaľ nie sú nerozumné, napadne ich, že aj ich môže lovec vypreparovať. Tie, ktorým to nevadí, sa aj nechajú.
Prišiel ku mne motýľ vidlochvost a povedal: Som tu zase, ako môj tato, moja babka a môj prastarý tato, syn praprastarej babky. Aj ty si bol lovec, zdvihol si oštep a hladný si bežal za korisťou. Ak nie ty, tak tvoj praprastarý syn praprastarej mladej víly. Ukázal naňho môj prapravnuk a povedal – aha, motýľ. Šiel som pre snímkovač a obkreslil ho. A ešte si pomyslel – keby sa tak nastavil zozadu. A vidlochvost sa nastavil. Vedľa, na vozíku, stál obor Horybor a zhadzoval z vozíka obrovské balvany. „Ale sa ti nastavil“, reval ako hrom a ukazoval na motýľa prstom veľkým, ako strom.
Motýľ sa ale nenechal vyrušiť. Pil sosáčikom neviditeľný potôčik z nášho cestného prameňa a prial si, aby človek napísal niečo pekné. Obor Horybor hodil balvan veľký, ako hora, do rigola s betónom. Človek na povrchu studenej lávy vzhliadol pavúka, ktorý sa nestihol zalepiť. Vytiahol ho prstom z betónu. Pavúka ani nebolo treba umývať. Bol čistý a nepolepený. „Ten sa nerobí, naozaj je divný“ pomyslel si obor Horybor.
Niektorí majú zbierku motýľov a niektorí zbierajú jelenie hlavy. Človek si spomenul, že keď sme boli ako piataci v betliarskom zámku a pozerali na hlavy jeleňnov, antilop a iných zverov, ktoré pán kaštieľa zastrelil v Afrike, a zavesil si ich na stenu, tak učiteľka povedala, že v depozite sú aj hlavy černochov z Afriky, ktorých pán betliarskeho zámku medzi rečou ulovil. My sme pritom ani nedýchali a boli sme radi, že sme boli na zájazde len v Betliari a nie rovno v Afrike, kde by nás mohol zastreliť pán a zavesiť si naše hlavy na stenu. Boli sme radi, že pán žil už dosť dávno a že jeho kosti sa rozložili skôr, ako kosti tých, ktorých zastrelil. Pán nestrieľal z hladu. Pán zabíjal preto, lebo ho to bavilo. Bol to úspešný lovec, ktorý mal ťažkosti s láskou, ale nevzdal sa a zastrelil veľa bytostí.
Žienka žila dlhé roky sama v byte. Vtom, v prestávke medzi telenovelami, začula muchu, ktorá ako jediná bytosť vnikla do jej bytu. Pomedzi dokonalé eurookná. Mucha jej hovorila – ahooj, si tu tak sama, prišla som na návštevu, aby ti nebolo smutno. A žienka sa na ňu usmievala a pomaly sa ku nej blížila. Potom treskla dlaňou po muche a zasipela: Tu máš!
Húsenica je vraj hnusná. Motýľ je vraj krásny. Ak zabiješ húsenicu, zabiješ motýľa.
Foto: Ž.slav a Ladomíra
podobné články:
Zdroj: Ved.sk
