Keď niekde vtrhnú ozbrojenci a behom pol minúty vystrieľajú novinárov na porade, samozrejme, niečo také asi nenechá ľudí chladných. Takmer každého zaplaví citová vlna, často hneď viacerých pocitových prúdov (dojatie, súcit, zhrozenie, zlosť, nenávisť…). Človek, ktorý má hĺbkový vzťah k pravdivosti, môže skúmať, čo sa vlastne stalo. Lebo v európskom dianí sa niečo vážne naozaj stalo a to nielen v oblasti politiky. Je to vážna duchovná záležitosť, ktorá bude mať vplyv na ďalšie smerovanie. Došlo k zrážke dvoch kultúr. Avšak z hľadiska silového pnutia sa nič až tak nové nestalo. Nové je len miesto násilného pôsobenia a počet mŕtvych, ten však už bol aj menší, aj väčší, takže asi novinkou je parížska redakcia.
Väčšina ľudí sa dozvedela, že ozbrojenci, hlásiaci sa k islamským džihádistom (džihád – svätá vojna), vystrieľali v práci napriek ozbrojenej ochranke redaktorov. Čo je podľa všetkého správa pravdivá. K tomu jedným dúškom mnohí novinári a politici pripísali, že novinári padli v boji za slobodu a že ako takí sú predstaviteľmi európskych hodnôt. A v tomto je už malý, ale dosť ostrý háčik. Je naozaj napadnutá redakcia stelesnenou predstaviteľkou európskych hodnôt? Aké sú to hodnoty? Sú to aj naše hodnoty? Má Francúzsko tie isté hodnoty, ako napríklad Slovensko, keďže je tiež v Európskej únii? A čo sa vlastne z duchovného hľadiska stalo? Bol to len zastrašujúci útok niekoľkých ľudí na európsky západ, alebo je to nebodaj vojnový čin?
Analitik by mohol povedať, že došlo k zrážke násilníckej zložky jedného monoteistického náboženstva s ateisticko-satyricko-multikulturálnym politickým poňatím. Toto poňatie (západné) by v čase po cirkevnom prevrate v Ríme určite kresťanskí monoteisti označili ako barbarstvo (bar-bar, pôvodne ten, čo nehovorí „rímsky“, nemá „božského“ cisára a azda si volí si kmeňového náčelníka). Nakoniec – niektorí sa aj ozvali a pripomenuli, že uvedená redakcia zobrazovala nielen Mohameda, ale aj Ježiša pri homosexuálnych úkonoch… Mimochodom, čo má toto spoločné s jadrom novinárskeho poslania? Kde je tu pravdivá novina, alebo aspoň snaha o pravdivosť? Nie je to len nevkusné a často gender-ideologické uplatňovanie slobody bez pravdivosti, na úkor iného, za každú cenu? Nie je to už zneužitie slobody slova? Môže si takto hocikto „slobodne“ navymýšľať a uverejniť fotomontáž, alebo kresbu vašu, vášho deda, či iného predka? Takže z hľadiska mnohých moslimov sú barbarmi vlastne tí, na ktorých vrahovia zaútočili, i keď je pochopiteľné, že ako barbarov označili (nielen) Európania vrahov. Čo, samozrejme, pre nás nie je podstatné, vzhľadom na pomerne bezobsažný význam rímskeho slova bar-bar (bla-bla, teda cudzinec, bľabotajúci), ktorý sa používal a používa často ako nadávka – v zmysle ten, ktorý si nectí (našu) kultúru – ničiteľ. Niektorí kresťania sa ozvali na obranu karikatúrami napadnutých tiež monoteistických moslimov. Nakoniec, kresťania a moslimovia zdieľajú v úvode svojich písmen, aj s monoteistickými židmi, spoločný, i keď mierne pozmenený „Starý zákon“, ktorý má v sebe jasnú ideológiu „svätej vojny“, v ktorej „vyvolený“ bojujú proti tým „nepravým“, „menejcenným“. . Skutočnosť je taká, že „svätá (monoteistická) vojna“ sa v skrytej, alebo aj otvorenej podobe prejavuje hlavne na hraniciach týchto troch kultúr, ktorých vzájomná znášanlivosť je často malá. V oblastiach Islamského štátu moslimovia vyvražďujú kresťanov, v Izraeli židia moslimov a neraz i opačne, v strednej Afrike moslimovia kresťanov, ale i kresťania moslimov. Niekde bojujú moslimovia so západnými vojenskými jednotkami. Niekedy ide o genocídu a často sú to rádovo nepomerne krvavejšie boje, ako uvedenené vraždy a prestrelky v Paríži, kde nešlo o tisíce mŕtvych, ale o dve desiatky. Väčšiny Európanov sa to však dotklo viac, ako vraždenie v „treťom svete“, pretože sa to stalo v Európe, dokonca uprostred cteného Paríža. Samozrejme, zďaleka to nepripomínalo „bartolomejskú noc“, hon na katarov, či iné vzájomné vraždenie sa kresťanských prúdov, už vôbec to nepripomínalo križiacke vyvražďovanie polabských Slovanov Frankami, po ktorých majú Francúzi meno, alebo Nemcami, ktorí sú po osemsto rokoch už tiež už multikulturálrni. Kresťanskí „džihádisti“ kedysi vyvraždili desiatky slovanských kmeňov v dnešnom východnom Nemecku, ale dnes o tom nevedia. Vypaľovanie „barbarských“ panteistických svätýň a zabíjanie žien a detí odbijú mávnutím ruky – bol to predsa temný stredovek. Žiadna z upálených bosoriek, na rozdiel od vystrieľanej redakcie, asi nenakreslila Ježiša pri homosexuálnej súloži. To je dobré, že kresťania sú už dnes iní. Moslimskí džihádisti však nezaútočili na „kresťanskú“ Európu, lebo takto u nás, na Slovensku, Európu mnohí vykresľujú. Zaútočili na jedno z ohnísk jej západnej časti, ktorá už nemá kresťanskú ideológiu, ale má ideológiu, aspoň štátnu, multikulturálnu. Prečo zaútočili džihádisti práve v štáte, kde prisťahovaní a prisťahovalcom narodení moslimovia (deti a vnuci) predstavujú takú veľkú časť obyvateľstva a to obyvateľstvo naozaj výrazne narastá? Možno práve preto. Ich cieľom bolo roztiahnuť džihád na Európu. Isteže na západnú, lebo bojujú hlavne so západnou kultúrou a tam majú, z ich hľadiska, svoju rastúcu menšinu, z ktorej môžu odvádzať ďalších bojovníkov. To je ich uvažovanie, ako by mohli uvažovať ešte inak? Posmešné karikatúry Mohameda sa im hodili do rany, je dosť možné že boli skutočným dôvodom takéhoto výpadu. Teraz mnohí moslimovia povedia – dobre im tak, perohryzom, najhorším spôsobom zneuctili naše vyvolené, sväté náboženstvo, jeho proroka, zaslúžili si to. Áno, niekoľko moslimských osobností sa už vyslovilo proti tým ohavným jatkám, ktoré určite neboli podujatím čestných bojovníkov. Ale to na vnímaní rozvášnených más niekde v Islamskom štáte a na podobných územiach veľa nemení.
Ideológovia európskeho multikulturalizmu sú dnes v nešťastnej polohe, i keď si to nepriznajú. Oni to mysleli dobre, ale asi to celkom nedomysleli . Veľmi dobre to rozhodne nevyzerá. Hlavne nie v krajinách, kde bol multikulturalizmus pri moci niekoľko desaťročí. V tomto ohľade sa trochu podobajú na komunistov. Tí to tiež mysleli „dobre“, ale ľudia akosi neboli na komunizmus pripravení a tak to padlo. So všetkými následkami. Ako môže na Západe (Európy) padnúť multikulturalizmus? Stane sa západ islamistickým? Alebo protiislamistickým? Alebo islamistov „preonačí“ tak, že v supermarkete pri stojane s novinami sa budú bez búrky usmievať nad karikatúrou svojho proroka, ktorý si dáva v miernejšom prípade francúzsky bozk s iným chlapom? Čo je pravdepodobnejšie?
Pisateľovi nejde o politický, ani náboženský postoj, čo neznamená, že by nemal spoločensko-duchovné vnímanie. Prečo nám ale niektorí vtláčajú zjednocujúcu polohu „Ja som Čárly?“. Nie som. Keby zastrelili dajme tomu pravičiarov, alebo ľavičiarov, písali by sme si – ja som pravičiar, ja som ľavičiar? Keby napadli „lepenovcov“, boli by sme „lepeni“? Ak v Európe má skončiť vyčíňanie radikálov „jediného správneho“ (monoteistického) náboženstva so svojou starozákonnou „svätou vojnou“, keď majú ustať tie nekonečné boje a ťahanice abrahamovsko-mojžišovských troch náboženstiev, do ktorých zaťahujú takmer celý pozemský svet, tak tu musí byť nejaký ďalší duchovný prístup, hodnotový a hĺbkový. A na to nestačí prvoplánový výsmech a kreslenie cudzích svätostí v úlisných polohách. Na rovinu, Slovensko je považované za štát s dosť odmietavým prístupom k imigračnej vlne z moslimských krajín a Slováci to aj tak chápu. V dobe, keď my sme mali rôznosť duchovných prúdov a kmeňovo-demokratické usporiadanie (prevažne slovanskej) spoločnosti, teda pred Veľkom Moravou, západ už mal cisára Karola a potom ďalších kresťanských ríšskych „džihádistov“, ktorí pod znakom kríža rezali Slovanov a Baltov hlava-nehlava. Oni nám svoje zriadenie v podstate vnútili. Nakoniec tých „vyvolených“ a pomazaných kráľov, ktorých nám vnucovali, úspešne zvrhli tiež najprv na Západe (niežeby nám to vadilo). V dobe, keď na západe vrcholil kapitalistický materializmus, východná Európa ho prerušila zo západu privezeným, tu uplatneným komunizmom. Potom ho zhodili a vnútili nám dnešný liberálny kapitalizmus. Západ nám niekoľko krát vnútil zriadenie, isteže, môžeme to nazývať pokrokom, dočasu. A teraz nás zaťahuje do ďalších ťahaníc a vojen. Naozaj to chceme? Stačí nám byť kolóniou? Prečo by sme si nemohli vybrať aj lepšie kultúrne postupy, než aké nám ukázuje Brusel, či Paríž?
Žiarislav
Pozn. pisateľa: „Multi-kulti“ znamená v preklade z latinčiny čosi, ako mnoho uctievania (kult – kultúra v prvotnom význame súvisí s uctievaním). Pisateľ sa pýta, či nebolo dianie okolo redakcie Charlie Hedbo sprevádzané skôr vzájomnou neúctou? Ochraňovať slobodu je vecou našej cti. Odsúdiť vraždenie novinárov je dôležité. Ale len zodpovedná, vedomá sloboda prináša dobré výsledky.
Sledujte Rodnú cestu na Slobodnom vysielači v utorok 13.1.15.
Zdroj fotky: http://img.ct24.cz/cache/140×78/article/62/6195/619461.jpg?1420630956
Zdroj obrázku: http://people.ucsc.edu/~kgelinea/cmpe3_www/cyber.jpg
Podobné články:
30.9.14 Môže islam ohroziť slovanskú kultúru? Žiarislav píše
1.11.10 Vo vedomeckom časníku je dnes Sviatok všetkých svätostí – SVOJE SI CHRÁŇME, CUDZIE NEHAŇME TU
22.10.14 KOMERCIA znamená obchod. Nič viac. Čo je to komerčná, a čo skutočná kultúra?
22.4.14 NAŠU ZEM OBETOVALI V MENE EURÓPSKEJ IDEOLÓGIE
23.2.12 „Pohanské“ povstania Slovanov – článok z tlačenej RC
16.11.11 Z prírodného hľadiska je krajný multikulturalizmus nebezpečnou ideológiou HROB DOMÁCICH KULTÚR
14.1.14 Žiarislav: ODLUKA CIRKVI JE VECOU CTI
Priznania ekonomického zabijáka
Zdroj: Ved.sk
