Lyžovanie má mnoho podôb. Predchodcami lyží boli snežnice. Ploské koše pripevnené na nohách pozostávali z jednej, alebo z dvoch obručí slzovitého tvaru a zabezpečovali, aby sa človek nezabáral hlboko do vysokého snehu. Mohol sa tak pohybovať rýchlejšie a ani sa tak nezmočil, ako keby sa brodil po stehná v snehovej prikrývke. Už nevieme, kedy a kto si pripevnil namiesto vypletených snežníc na nohy dve dosky. Určite ešte vtedy našťastie nejestvoval patentový úrad. Jaseňové lyže so žliabkom v strede napevno pripevnené k nohe dvoma remeňmi – táto podoba sa zachovala až do druhej polovice dvadsiateho storočia. Spolu s praslicami, chomútmi a vozovými kolesami tvoria tieto lyže starožitnú výzdobu turistických chát a lepších krčiem. Jedny také som dnes našiel na pôjde medzi lámačkami ľanu a hrebeňmi na konopné pazderie. V Košiciach na nich chodí na výlety na Hrešnú a Jahodnú slovenský indián Miky, keď si zapletie kečky podľa Plickovej fotografie (podľa toho istého zdroja si spravil aj návleky na krpce). Viac-menej, máme aj modernejšie podoby snehových chodúľ a kĺzadiel.
NIE KAŽDÝ VYNÁLEZ JE „FASA“
V dvadsiatom storočí , v polovici, leteli viazania typu „kandahar“. Krásne pružiny na boku topánky, o niečo menšie a hustejšie, ako tie v pradedovej kanape, sa dali uvoľniť, takže päta sa dala dvihnúť. Takto sa dalo na lyžiach aj pohodlne chodiť, zjazdovať aj skákať. Ako trinásťroční sme takto chodili potajomky do vojenského pásma a spúšťali sme sa z prírodného vojenského skokanského mostíka. Buď šikmo, alebo rovno dole. My sme už nemali „kandahare“. Často sa nám podarilo dostať až dole bez pádu, ale spravidla len šikmo, alebo nie až zhora. Marián Komár raz priniesol novinku – úväzy na lyže. Keď sa ti odopne lyža, nestratíš ju. „Fasa vynález“, tvrdil a hneď ho aj oskúšal. Priviazal si lyže umelohmotnými remencami o nohy a pustil sa popri mostíku dole tým strmákom až zhora, rovno dole. Lyže po zamrznutom snehu svišťali ako blesk, rýchlosť bola šialená. Potom sa to stalo. Keď už bol skoro dole, jedna lyža mu vypla a zmenil sa na snehové tornádo. Z veľkej snehovej gule bolo vidno chvíľami končatiny, chvíľami lyže, ktoré sa vďaka „fasa vynálezu“ vracali späť k majiteľovi a podobne to bolo s palicami, čo sa nekontrolovane pohybovali spolu s končatinami a lyžami na remienkoch. To všetko bolo sprevádzané chrapčavými a trieskavými zvukmi. Keď sa to zastavilo, niekoľko sekúnd sa nehýbal. Potom sme stuhnutí videli v údolí, na ktoré sme sa pozerali strmo dole cez špice lyží , pohyb. Marián sa chvíľu zviechal, potom sa posadil a pokúšal sa oslobodiť z „fasa vynálezu“. Okrem rozťatého čela, ktoré mu uštedrila verná lyža, čo nemala ako ujsť a okrem pár odrenín, modrín a pohmoždenín, bol celkom vporiadku. Z vojenského pásma to bolo do mesta dobrých pár kilometrov. Keď sa začalo zmrákať, poberali sme sa celkom vymrznutí domov. Niekedy nám tak mrzli prsty, že sme šli s rukami po pazuchami, raz som si ich musel mrznúce prsty ocikať. Doma mama pustila do umývadla studenú vodu a tá sa zdala načisto teplúčka. Prsty lámali a potom bolestivo mravčili, nakoniec už len svrbeli. Vtedy bol televízor s jednym – dvoma nezaujímavými programami, žiadny počítač a žiadny mobil. Dokonca ani telefón nie. Dobrodružné knihy z edície STOPY a nejaké cestopisy, inak okrem školy samá príroda. Pestré detstvo. Ak sa o východniaroch tvrdí, že sú „šaľeni“, tak východniari ešte majú medzi sebou ešte „šaľenejšich“ a to sú „šaľene Rusnaci“. Marián bol hrdý na svoje rusnácke korene. Na bicykli značky pionier jazdil v obchodnom dome po schodoch dole aj hore a každý týždeň niekoľkokrát centroval predné koleso. Rozprával tak rýchlo, že mu nebolo rozumieť, písal tak, že často ani sám po sebe neprečítal. V škole sedel, zväčša vedľa mňa, a to tak, že bol prehnutý ako luk, teda hruďou dopredu – opačne, ako ostatní. Sedel raz na jednej, raz na druhej nohe a stále sa nejako vrtel a hýbal, často rozprával viac, ako učiteľka. Pri „Štátnych majetkoch“ sme sa občas prikradli k pasúcim sa koňom (v prírode bol tichý), dali sme si cez prsty spojenými rukami pod nohu kamaráta „stojku“ (rabaku) a jazdili sme, až kým sme nespadli. Marián sa udržal najdlhšie, aj keď sa prekvapený kôň, samozrejme, bez sedla a bez ohlávky, splašene rozbehol. Presviedčal ma, aby so škrabkal volovi „gule“, že vtedy postojí, keď sa chcel na ňom na rusnáckej dedine Závadke povoziť. Radšej som mu dal stojku. Osobne ma „bъky“ príliš neuchvacovali, ba ani jazdenie na voloch ma nebralo. Vždy som mal ten nechutný pocit, že sa vôl otočí a zhodí ma tým svojim metrovým rohom a potom to už bude ako na koride. Toť neblahý vplyv televízie – na úkor odvahy jak pôsobí.
TURISTA A PRETEKÁR V OSOBNOM STYKU
Lyžoval som vtedy ako jediný v bande na bežkách, čo bola na rovine a dohora výhoda, ale dodola hlavne na väčších kopcoch nevýhoda. A to napriek tomu, že som mal na špicoch lyží farebné značky, na ktoré zvykli byť pretekári hrdí, jak indiáni na skalpy. Mal som tam aj jednu nálepku z detskej Bielej stopy. Preteky som nemal príliš rád. Ponáhľať sa do cieľa, šliapať si po lyžiach, pokrikovať „voľná“, v cieli mať pred očami žlté kruhy, v ústach horké sliny , o čo je lepšie len tak si lyžovať pre radosť. Otec, ten rád pretekal. Na jedných pretekoch, to bolo na tatranskom „padáku“- strmý zjazd v stope a vyhodí vás to až na druhý kopec – zistil – že oproti nemu v pohode sa štverá hore „padákom“ v stope turista. Keď bol otec v plnej rýchlosti – často to rozprával na spôsob starých lovcov a bojovníkov, keď sa pri ohni občas opakujú – takže v tej plnej rýchlosti sa vo vajíčku ešte viac stiahol, spevnil sa a stuhol. Turista sa do poslednej chvíli zadumane pozeral na špice svojich lyží. Náraz bol neodvratný, v takej rýchlosti sa nedá len tak opustiť stopu a otec s pretekárskym číslom na hrudi do poslednej chvíli dúfal, že turista ho zbadá a zo stopy odskočí. Turista nič nezbadal, zo stopy neodskočil, ale rovno odletel. Ako trabant, do ktorého vrazí rozbehnutá vétriéska. Turista sa nestihol ani prekvapiť. Otec preteky nevyhral. Aby mu zrástli rebrá, lekár mu ich stiahol zvláštnym, elastickým obväzom. Doma sme sa potom z toho smiali, že nosí podprsenku. On sa smiať veľmi nemohol. Vždy, keď dokončil tento príbeh, chvíľu bolo ticho a potom povedal: „Ale ako asi dopadol ten turista?“. To sme sa, pravda, nikdy nedozvedeli. Azda len zase až tak ďaleko neodletel, že by ho usporiadatelia nenašli.
V každom prípade, turistické a rekreačné športy sú v zásade oveľa bezpečnejšie, ako tie vrcholové. Ak sa, pravda, neskrížia s tými vrcholovými, ako sme videli na tomto prípade. V detstve som s pretekaním napriek otcovmu povzbudzovaniu cielene prestal a nechodil som už ani na Bielu stopu SNP, ktorá sa ako mnohotisíchlavé preteky každoročne usporadúvala z Kremnice do Banskej Bystrice, napájajúc sa na povstaleckú tradíciu. Ešte dobre, že bielu stopu nebehali aj gardistickí nasledovatelia, lebo to by asi išli opačným smerom a nechcel by som vidieť tie miesta, kde by sa stretli. Rozumieme tomu, že športom si ľudia nahrádzajú iné boje. Ale, úprimne vzaté, odtiaľ- potiaľ.
„KONEČNE PORIADNY KOPČEK“
V detstve ma veľmi nebavili tie slalomové kristiánky. Také to uhýbanie, na bežkách sa to vlastne ani ani veľmi nedá. Keď som dostal zjazdovky, s umelou skĺznicou, vydržali mi na zjazdovke v polohe činnej, ak nerátam vlek, iba jednu minútu. Keď nás ako chlapcov prestalo baviť lyžovať sa po krkahájoch niekde zo Závadky do Nálepkova, dohodli sme sa, vypýtali si doma peniaze na vlek a vyviezli sa na najdlhšiu zjazdovku nad Hnilčíkom. Pohodlne, na tanieroch „pomy“. Boli sme ako frajeri v menžestrákoch a rifliach, v pletených svetroch a čelenkách, žiadne nechutné šponovky, či otepľovačky, fuj, srandovné lyžiarske čiapky a iné ohavnosti, to nie. Len Stano už bol pred tým na zjazdovke a upozornil nás na vyjazdené kopčeky – veľké „bubny“, ktoré tam všetci zvláštnym spôsobom obchádzajú. Hore, keď sme vystúpili z vleku , sme si zastali vedľa seba, s pocitom jazdcov tesne pred útokom. V nemom úžase sa pozerali na dvojkilometrovú zjazdovku, ktorú sme nemohli zdolať inak, ako zjazdom. Lebo slalomovými kristiánkami sme pohŕdali a ani sme vlastne jazdiť slalom nevedeli. Chvíľami sme sa pozerali na panáčikov, ktorí so smiešne spojenými kolenami spúšťali na lyžiach s obrovskými umelými lyžiarkami hadovito napravo – naľavo okolo vlastného tela a nikdy sa poriadne nerozbehli. Vtedy som si založil ruky do remeňov na paliciach, zašúchal prvými zjazdovkami, s priskrutkovanými železnými hranami, s na lamináte prilepenou umelou skĺznicou, ktorá bola pre istotu ešte naleštená „glidrom“ . Víťazoslávne som sa pozrel na priateľov a vyhlásil pamätnú vetu: „Konečne poriadny kopček!“. Na to som sa odpichol bambusovými bežeckými palicami, spevnenými prúžkami hokejkovej lepiacej pásky, a to rovno dodola. Prvé bubny sa darilo vyrovnávať striedavým vystieraním a krčením nôh. Ako sa rýchlosť prudko zvyšovala, lyže už dopadali len na vrcholce „bubnov“ a vtedy som si uvedomil, že to skutočne znie ako bubny. Pri pokuse o stlmenie nárazu vystretím nôh nasledoval vzlet, ktorý však netrval dlhšie, ako chvíľu. Po niekoľkých vynechaných taktoch prišlo tvrdé stretnutie so snehovým bubnom, ktoré znamenalo ukončenie tejto krátkej piesne. Človek sa rýchlo zdvihol, aby hanba dlho netrvala, a hneď zistil, že jedna palica je zlomená. No nič, bez palice sa dá jazdiť – lenže nešlo to. Jedna lyža bola pred lyžiarkou odlomená a druhá časť trčala vzadu zo snehového bubna. To už pri mne s rehotom brzdili ostatní členovia bandy. Heslo „konečne poriadny kopček“ sa stalo v brandži ešte obľúbenejšie, ako Mariánov, tiež úsmevný, „fasa vynález“. Stano mi tú vetu pripomínal ešte aj na strednej škole a príhodu s obľubou rozprával spolužiakom. Bez tých sto metrov som potom prešiel dvojkilometrovú zjazdovku na jednej lyži. Kristiánky sme sa naučili všetci. Ja jediný najprv na jednej nohe.
BEŽKOVANIE JE NAJPRÍRODNEJŠIE
Aj keď som sa stal ako dorastenec zakrátko celkom zdatným rekreačným slalomovým lyžiarom na zjazdovkách s veľkými, umelými bagančami, nakoniec som skončil pri bežkách. Po mnohých rokoch života v lese som si kúpil za pár korún v sekáči ľahulinké bežky a zlacnené bežecké topánky s viazaním s pierkovým zapínaním. Nič lepšie na prírodné a pochôdzkové jazdenie , zdá sa, za ten čas nevymysleli. A teraz, keď po desiatich rokoch mám prvý raz drevo na celú zimu, dnes som z pôjda slávnostne zniesol aj tie bežky, vyutieral ich vechtíkom a vyskúšal ich. Na chrbte som nakoniec previezol aj jedno rozjarené ľudské mláďa. Bežkovanie je naozaj dobré. Netreba pri tom korčuľovať ako pretekár, dokonca ani priveľa behať nie je nutné. Človek sa prechádza po lesných cestách, po lúkach i hrebeňovkách, popozerá výhľady, aké v lete nevidno, pozrie stopy zveri a voľačo aj uvidí. Zamestná to všetky svaly, prekrví to žilky, oživí dráhy. Bežky prírodu nepoškodzujú. Netreba robiť v horách holoruby a plašiť zver, ako kvôli zjazdovkám. Netreba páliť elektrinu. Je to aj zdravšie a aj bezpečnejšie, samozrejme, pokiaľ nezanedbáte základné veci. Bežecká výstroj je oveľa lacnejšia a spravíte s ňou v prírode väčšiu trasu. Bez hluku, bez tlačenice, čakania na vlek a bez veľkých výdavkov. A ak by ste chceli byť prírodne dôsledný, nik vám nebráni vyskúšať si nejaké staré, drevené – jaseňové lyže. Nemusia to byť práve pretekárske „jerviny“, môžu to byť aj široké deduchovské lyže, s hrubým žliabkom v strede, s remeňovým, alebo pružinovým viazaním. Možno sa raz vrátim aj k takým, aké si pamätám z dedovej drevenice, z jeho stolárskeho stola. A po zime ich na koncoch zviažem a do stredu strčím drevený kolík, jak to robil dedo, aby mali ten správny tvar.
Žiarislav
Snímky Ladomíra
podobné články:
17.2.12 Stoličné vrchy pohľadom bežkára obrazové svedectvo
17.2.12 Bežky sa zmenili na hrebeňovke na brodky, ale STÁLO TO ZA TO!
Zdroj: Ved.sk
