Táto zima je nezvykle štedrá na sneh. A keďže dreva je poprvýkrát na celú zimu, človek dá na hlas srdca, navoskuje modrým voskom pod pätu bežky a vyšvihne sa na hory.
Pôvodne to mala byť štvrťhodinka, možno polhodinka. Lenže – človek mieni, všeduch mení. Spolu s človekom. Veď bež ako taký truľko, keď všade je tak krásne, nevychutnaj si výhľady… Bežať treba hlavne z dosahu zjazdovky. Idiotská hudba z lyžiarskeho vleku ruší všetko, čo ešte má srdce, takže , ak ju nezrušíš, tak sa rušaj stadeto skôr, než ťa to otupí a utopí. Po dvoch kilometroch už humbuk nepočuť, vďaka horskému hrebeňu.
Niekedy sa oplatí aj obzrieť. V našom duchovne je to dovolené. Aspoň vieme, odkiaľ sme prišli a kam spejeme.
Bežky si razia cestu po stope všeobecnej. Vyzerá, že je pôvodne bežecká, potom sa do nej nasťahovali mačky, psy a líšky, prejdi cez cestu a preskoč cez oplotok a tu sa stopa vetví. Je už trochu zasnežená a tak sa aspoň lyže šialene nerozbiehajú a dovoľujú oddať sa dumám. Po štvrťhodinke človek zastaví pri gazdovstve ujca Bielčíka. Brat známeho fujaristu sídli v horách a psy sú uvadené. Na zaklopanie nikto neodpovedá. Pri kôlni sú odložené lyže – bežky „Rybárky“ (Fischery). Kto by to bol povedal na ujca, že má bežky? No nič, ideme do doliny. Cez hory a vŕšky. Krásne výhľady, to by bolo svedectvo pre Rodnú cestu. Mať tak pri sebe fotoaparát. Človek prejde po hrebeňovke, od Kokavy háj až po Kokavku. Tam zabočí na lesnú cestu a robí prieskum – kade cesty vedú. Prieskum sa končí v doline utekáčskej. Cesty sú vyjazdené lesnáckymi autami i motorkami a treba na nich statočne pluhovať. Noc zhltla stopy a ideš spolovice po hmate. Do utekáčskej doliny zíde človek posledné desiatky metrov s odopnutými lyžami. Tam pohľady jak na zjavenie. V Utekáči sa bežky nenosia. A už ani slovanská konopná košeľa, kokavský opasok a ovčiarsky kožušťok nie.
O DVA DNI
Napadlo vyše dvadsať – tridsať čísel nového snehu. A fúkalo. Stopa žiadna, len sotva badateľné dvojdrážky v snehu na vyfúkaných miestach naznačujú, kade šiel človek predvčerom. Pár stoviek metrov z Kokavy – Hája je cesta vybratá frézou. Potom možno kilometer je stopa po vrávoravých turistických bežkách. Aspoň niečo. Človek míňa chalupárku, ktorá si práve odopína lyže, nechce riskovať zjazd na turistických „chodkách“ . Dobrý deň – na lesných chodníkoch sa ľudia zdravia. Po čase sa míňa so starším, usmiatym chlapíkom. Z ktorej chalupy ste? – zjavne potešený sa pýta. „Tak to tu vy robíte stopy?“ Človek stručne vysvetlí, že býva neďaleko (to môže byť 10 kilákov) nie v chalupe, ale v dome a chlapík sa poteší, že aj takí sú. Na Slovensku sú skvelé podmienky na bežecké prírodné lyžovanie, avšak Slováci to málo využívajú. V Čechách, kde býva menej snehu, sa bežkuje omnoho viac.
Cisárska hoľa – je to vôbec možné, že sme tam nedávno spali bez stanov?
Človek prefrčí okolo Bielčikovej usadlosti a onedlho sa stopa končí. Bežky chvíľa šuštia po stvrdnutom hrebeni kraja starej snehovej cesty, chvíľami sa zabárajú do vyše polmetrového naviateho snehu. Dole kopcom bežať, hore kopcom brodiť, to nie je ako predvčerom. Preto je lepšie, keď do väčšieho snehu chodia viacerí a striedajú sa v prerážaní stopy. Ale výhľady sú skvelé. Vo chvíľach, keď slnko sa skláňa nad obzor Stoličných vrchov a vyráža až zo západu, akoby od Poľany, vtedy vznikajú najúžasnejšie výhľady. Niečo zachytí aj fotoaparát. Dnes šiel človek na „vychádzku“ hlavne preto, aby na Rodnú cestu vyvesil snímky Cisárskej hole. Či ju spoznajú pod snehom tí, ktorí tu v lete pálili Slnovratové ohne. Cisárskô je však celý čas pod mrakom. Vzadu Vepor chvíľami svieti, aj Nízke Tatry z diaľky pastelovými svetlami ukazujú svoje karpy, ale Cisárskô akoby zakliatô bolo. Až vo chvíli západu živého svargovníka na okamih zablysne sa v slncovej hliadze vrch Cisárskeho, ale to už snímač obrazov, ver, v plecniačiku utlmený je. Zbytok hrebeňovky, čo na chrbte bieleho, či čierneho koňa len tak preletel si, teraz brodíš v prítmí. A ešte hodinu po tme, ktorá ani ne je tmou, veď sneh z noci polodeň spravil.
A nezabudnite na mláďatá… snímka – Lm –
Už aj mokrý od snehu dole celkom človek je a od potu hore tiež tak, že pot by sa dal žmýkať, a vtedy zastať zmrznutou nocou neradno. Len tu v zadumaní, po lesnej ceste idúc nabudene, zdola štekot čuvača hrmí. To už snáď aj doma človek bude. Odopnúť si bežky už len prichodí a dole medzou zošuchnúť sa, do tepla sa sušiť. Po zadržaní vlastným čuvačom sa človek pred domom už vypleští, na smiech obyvateľstva vo dverách stojaceho. Tak to bol vážne hustý výlet. Obrázky povedia aj iným snáď, jak úchvatné je bežkovať.
Ž.slav
slovo a snímky: Ž.slav
obrazové svedectvo: Stoličné vrchy pohľadom bežkára
podobné články:
13.2.12Lyžovanie je zaujímavé, ale najprírodnejšie sú CHODKY A BEŽKY
Zdroj: Ved.sk
