Klonované rajčiny za to veruže nemôžu.
V supermarkete majú rajčiny. Rajčiny boli kedysi rajské. V detstve som ich zjedol za celé papierové vrecúško, pol kila iste, a bol to blažený pocit. Boli tmavočervené, mäkkúčke, veľmi príjemnej, trochu, ale nie príliš sladkastej chuti. Blažilo to v ústach i žalúdku. Dnes, keď v supermarkete kúpim paradajky, uvažujem dlho, či sú to naozaj paradajky. Po prvé, sú klonované (GMO). Zadruhé, sú chemické, nikdy neboli v zemi, ale vyrástli v chemickom roztoku. Potretie, oni za to ako väzni nemôžu, ale chutia skutočne nechutne. Dáš si ich do okna, aby chuderky pobledlé dozreli, a oni nič. Nedozrievajú. Neskazia sa. Skaziť sa môže len prírodná látka. Umelej hmote to trvá dlho. Skazí sa možno žalúdok, možno bunka, či srdcovo cievna sústava, ale klonovaná paradajka, tá sa neskazí.
Dnes, keď si chcem dať s chuťou rajčinu, na jar si ju zasadím na záhradke a od júna do októbra nemusím ísť do obchodu. Lebo dozrieva tam aj množstvo iných plodov.
Prednedávnom, bolo to asi pred 10 000 rokmi (dajme tomu 400 pokolení – generácií), po poslednej dobe medziľadovej, stala sa zvláštna vec. Chlapi, ktorí sa v tej dobe tak isto, ako dnes, zaujímali o ženy, o hry, o lov a tak, začali sa vo zvýšenej miere zaujímať o rastlinky. Už síce dávno tkali nejaké veci zo žihľavy, možno aj z konopí, ale zrazu sa začali, isteže, aj ženy, ale tie na to nepotrebovali revolúciu, začali sa naši muži zaujímať o rastliny. A zakrátko, dajme tomu, za sto pokolení, už bolo v úrodnom polmesiaci, ale i v strednej Európe, množstvo vyšľachtených „kultúrnych“ rastlín, ktoré sa dali jesť a nebolo treba stále behať za jeleňom. Človek sa stal vďaka väčšiemu podielu rastlinnej potravy citlivejším, múdrejším, vedomejším, skrátka, stal sa v dnešnom chápaní azda o niečo viac človekom.
No a tisíce rokov to tak bolo. Každý muž vedel, aké dôležité je políčko. Každá žena vedela, aké dôležité sú pradená. Nemuseli sme toľko zabíjať kvôli jedlu, nemuseli sme tak často sťahovať kože, ale museli sme veľa vedieť, aby sme vedeli zasiať, zaorať, alebo jednoduchšie aj zamulčovať, pohnojiť, zozbierať, aj skosiť, zožať, uschovať, i tkať. A, sto hromov, aj sa ubrániť, ako predtým, a ubrániť aj pole. To bola kultúrna a súčasne aj prírodná revolúcia, to bol skok, v ktorom sa chlap stal vnímavejšou bytosťou, ktorá opatruje iné bytosti s dušou – a to nie len zvieratá , ale aj rastlinky. Tu seje, tu sadí, tu polieva, tu hnojí, tu očkuje a tu štiepi. Každý muž o tom niečo vedel, aj to vedel, okrem tých pár šľachticov (posledných pár desiatok pokolení), ktorí to vedieť nemuseli, ale ktorí vedeli, že sa majú dobre vďaka tomu, lebo to vedia ich poddaní.
Stalo sa to v dvadsiatom storočí, a to naraz v kapitalizme i v komunizme, že väčšina ľudí prestala sa starať o rastliny. To, čo umožnilo rozvoj civilizácie, sa dostalo do úzadia. O pár desiatok rokov – v dvadsiatom prvom storočí, nastal v „civilizovanejšej“ západnej Európe a Severnej Amerike taký úpadok, že drvivá väčšina ľudí by sa v prípade nejakého civilizačného zvratu (živelnej pohromy, spoločenských nepokojov a podobne) vôbec nevedela prírodne uživiť. Celkom sa totiž spoľahla na „inžinierstvo“, ktoré do supermarketov dodáva naboptnané, chemizované označkované a napastované jablká, paradajky a iné „produkty“, ktoré sa síce dajú ťažko tráviť, ale sú lacnejšie, keďže sú chemické a ožiarené, a teda aj trvácnejšie, ako tie prírodné.
Kedysi to bolo tak, že chudobný človek bol chudý (v češtine znamená „chudý“ – chudobný) a bohatý bol tučný (viď obrazy v múzeu). Dnes je to v technicky vyspelých štátoch naopak. Bohatí sú často chudší (viď Halyvúd) a väčšina chudobných je tučných (viď ostatok USA).Takže bežné klonované, rafinované a chemické gebuziny jedia častejšie chudobnejší a bohatí jedia v Európe častejšie „bio“, v Amerike sa to označuje ako “natural“. Niekedy sa bohatí nechajú „okabátiť“, keď si kúpia hnedý cukor, alebo čierny chlieb, ktorý je takisto nezdravý, ako ten biely, ale ešte viac, lebo je zafarbený natmavo, aby vyzeral ako jeho zdravý predchodca. Mestský človek si napríklad dnes bežne myslí, že čierny chlieb má byť naozaj čierny (skoro ako čierne uhlie), lebo chudák veľa nepobral z múdrosti predkov, ktoré hovoria, že čierny chlieb je z raže a nie z pšenice. A raž nie je čierna ako cínovec, je len trošku tmavšia ako pšenica, podobne, ako „čierna hora“ je ihličnatá a „biela hora“ je listnatá. Tiež karamelom, alebo inak ofarbený chemický – rafinovaný cukor – sa dnes predáva ako zdravý a takzvaný „tmavý“ cukor, môže byť v podstate je ešte horší, ako ten biely – nezdravý. V roku 1993 som kupoval v dedine Smižany nerafinovaný , asi družstevný repný cukor hnedý, za nejakých pätnásť korún kilo. Potom to „pokrokári“ zrušili a začali sme z Belgicka a z inokadiaľ z Únie dovážať pol kila tmavého cukru neistého pôvodu za takmer päťdesiatku. Tomu sa hovorí civilizačný pokrok.
Takže – bez ohľadu na omyly a podvody – bohatší si stravu často viac vyberajú. Chudobní už nehladajú ako v stredoveku, ale často jedia menej zdravo. V stredoveku jedli chudobne často zdravšie jedlá, ako šľachtici. Dnes len keď majú svoje zdroje – záhradku, alebo políčko.
Lenže človek nemusí byť bohatý, aby si dal záležať na tom, čo je – čo trávi.. Stačí, že je vnímavý. Dnešní ľudia, vzhľadom na titulné stránky z novín a časopisov z minulého týždňa, sú vnímaví a citliví najviac na kanibalizmus. Pritom akoby nevedeli, a asi ani nevedia, že bola to práve hospodárska neolitická revolúcia, inak povedané, opatrovanie rastlín, to bolo to, čo nás oslobodilo od príliš častého pojedania hladkého, či priečne pruhovaného svalstva. A teda väčšina z tých, čo by kanibala lynčovala , by mala v prípade civilizačnej pohromy vážne ťažkosti s obživou a môžeme predpokladať, že by sa v núdzi zaoberali mnohí pojedaním všelijakého zakázaného mäsa len preto, lebo zabudli múdrosti predkov. Lebo síce vedia, čo je oxid uhličitý, čo je cent alebo kredit, čo je kvark alebo paušál, ale to sa nedá zasiať, ani zožať, vyhrabať, a hlavne zjesť, v prírode, lebo je to len civilizačná mágia, ktorá v prípade civilizačnej poruchy nemá žiadnu výživnú hodnotu.
Na Slovensku žije ešte prírodná kultúra, aj keď úpadková. Na rozdiel od priemyselných častí USA, alebo západnej Európy (Británia) tu ešte ľudia majú záhradky a v nich si bežne pestujú, a to aj mestskí. Slováci (i Česi a Moraváci) jedia dokonca divé plody, ako huby, alebo maliny, brusnice, čučoriedky a tak, čo je v anglosaských a iných germánskych „vyspelých“ krajinách naozaj neprípustné. Sú tu na rozdiel od bítnikov aj domáci básnici i spisovatelia, od Rúfusa (aj keď akoby vyvanul) až po Janka Litváka, ktorí žijú so Zemou, žijú so semenami, rastú a chvália dary Zeme a ducha. To sú šamani, ktorí si na nič nenárokujú, mnohí nie sú zvučných mien a je ich mnoho, ktorí vedia žiť s rastlinami. Je to jedna z národných charakteristík – záhradkárstvo, ktoré nie je v tých často pochybných definíciách národa. Aj to však nie je isté, ako prežije – v niektorých mestách sa záhradky výstavbou domov možno premenia na trochu iné, ale tiež husté ulice. Prírodný národ chce, aj keď hospodársky nevýhodne, pestovať plodiny. V rámci svojho civilizačného úpadku často strieka, hnojí a tak, ale spravidla menej ako veľkoobchod. Ale predsa – no – oplatí sa to? Je to iba prežitok – atavizmus? Alebo je to menej vedomý šamanizmus? Netreba mi kartu, vypestujem si sám. Kašlem na vaše body. Tu budem dýchať, možno trochu mestský, ale aspoň trochu svieži vzduch, s výhľadom na kúsok neba. Nášho neba. A nie na nejakú nechutnú, studenú žiarivku nad chudák – znásilnenými, klonovanými paradajkami.
Vždy to tak bolo. Že sa nejaká vec zušľachtí, prešľachtí a napokon retarduje. Lenže – vývoj, život tým nekončí. Možno sme to práve my, ktorí rozvinieme, nielen na divokých lazoch a mestských záhradkách, ale i v našich dušiach, nový, i keď dávny prírodný spôsob – spoluprácu s rastlinami ako životný štýl. Nie ako móda, to je rozdiel. Rastliny by bez nás žili, možnože aj lepšie, ale my bez nich nie. Nie ako móda. Ale ako vedomie.
Žiarislav
Zdroj: Ved.sk
