Jasna píše a fotí
Liptovský klobúk, vyšívanú stuhu vo vrkoči, či modrotlačovú sukňu neuvidíte bežne na koncerte v nočnom klube. V bystrickej „sedemdesiatsedmičke“ ale hralo novodrevo, a tak sa diali úplne iné veci, ako by človek bežne čakal. Žiarislav a Bytosti sem zavítali 28. decembra roku 13 v rámci niekoľkých plánovaných slnovratových koncertov.
Asi pol hodinu pred začiatkom bola sála naplnená a ďalší ľudia ešte stále prúdili dovnútra. Nebude to teda asi náhoda, keď sa v čase slnovratového koncertu zišlo toľko bytostí (dokonca aj zo vzdialených miest), že sa takmer ani nepomestili do sály. Ale ako sa u nás hovorí, „dobrých ľudí sa všade veľa zmestí“, a tak veru aj bolo.
Mnohí prišli až zo vzdialených kútov krajiny. Žiarislav a Bytosti na pódium nastúpili v plnej sile, čo ľudia prirodzene vycítili a správne naladení už úvodné piesne spievali spolu s nimi.
Hrali staršie, už dobre známe skladby, ale aj niekoľko nových. Žiarislav prekvapil aj svojich spoluhráčov, keď so záhadným úsmevom uviedol skladbu, ktorú zatiaľ poznal iba on sám. Bytosti síce improvizáciu zvládli výborne, no predchádzalo jej pár vydesených pohľadov.
Keďže sa hral slnovratový koncert, medzi štyrmi stenami koncertnej sály Klubu 77, zazneli prvýkrát v jej histórii novodrevné slnovratové koledy. Zaujímavým prekvapením bola aj skladba „Prebudia sa“, počas ktorej sa hudobníci zjavili na pódiu v obradných slnovratových maskách.
Tep dupákov, vytlieskavanie, výskot mladých dievčat, pokriky „a hore!“ „hój, hop!“ a veľa iných, dávali celému tomu pesničkovému majstrovstvu dušu.
Po odohratí plánovaných skladieb sa ozýval hlasný potlesk za doprovodu výkrikov „ešte“. Na veľké potešenie sa zahralo ešte niekoľko známych ľudoviek. Kto nevedel ich slová, zapojil sa podupkávaním, tlieskaním a nadšeným ujúkaním.
Všetko čo má svoj začiatok však má aj svoj koniec, a rovnako tak aj tento výnimočný večer. Zima sa už nejavila taká šedivá, ani chladná. Chvála všetkým bytostiam, bez ktorých by táto oslava nemohla byť taká (ne)skutočne čarovná.
Zdroj: Ved.sk