Zo slovanským písmom proti slovanskému duchovnu. 4 – dielna filmová rozprávka sa našťastie skončila.
K filmu: Cyril a Metod – Apoštoli Slovanov – Koprodukčný česko-slovenský film
Hneď začiatok je spojený s citovými ťažkosťami. Malému Konštantínovi (neskorší Cyril) sa sníva, že si vyberie najkrajšiu dievčinu z mesta. Volá sa Sofia, teda v preklade Múdrosť. V slovenskej rozprávke by to bolo dobré. Lenže jeho rodičia si tento túžobný sen vyložia tak, že má ísť za klerika a nikdy nespoznať lásku k žene. Šťastie, že sa mu nesnívala Morena. Jeho brat Michal (neskôr Metod) si citový vývoj pre zmenu napĺňa vojenským násilím – potláčaním povstaní Slovanov, ktorí sú v Byzancii, ako hovorí aj film, „najspurnejší“. Vraj ho to až tak nenapĺňa. Čoskoro sa mu naskytne príležitosť ovládnuť a skrotiť Slovanov iným spôsobom. Spolu s bratom je ako syn vplyvného byzantského miestodržiteľa poverený cisárom na politicko-duchovnú úlohu v krajine moravských Slovienov.
SOKOLIAR – strieborné kovanie – Staré Mesto (obdobie Veľkej Moravy) – skutočný účes slovienského vladyku.
Autori filmu „Cyril a Metod –apoštoli Slovanov“, vstúpili do dejín nielen česko-slovenskej, ale i svetovej kinematografie husárskym kúskom. Nepochybne ním je záber z obradu Slovanov, ktorých Cyril a Metod mali pristihnúť na ceste na Moravu počas „pohanského“ obradu. Skupina „pohanských“ Slovanov, uprostred lesa ovešaného koštiaľmi, sa nezúčasnene pozerá „do blba“, sediac opačným smerom, ako stojí, či skôr sa kýva „žrec“. Ten, sťaby postihnutý nedostatkom horčíka, bez rozmyslu trepe akýmsi kameňom o iný kameň. Žiadny z nich nemôže byť teda posvätný, ale nevadí, aspoň tvorcom. Obdivuhodné je, ako sa dokázali tvorcovia filmu vysporiadať so skutočnosťou , že už pred Cyrilom a Metodom sa Slovania modlili v rodnom jazyku, v slovanskom, jazyku, v slovanských jazykoch, ku svojim pôvodný svätostiam. Filmoví Slovania totiž na obrade nepožívajú žiaden jazyk, len ten kameňobúchač vykrikuje: „Ó-ha, ha-hú-ja, ha-lú“. Tvorcovia sa šmykli o pár desiatok tisíc rokov späť a namiesto slovanského obradu ukázali najskôr obrad neandertálcov, čo sedí nielen výslovnosťou, ale aj prostredím a počtom (tlupa v lese pri skalnom previse o počte do desať ľudí). Jedna z mála vecí, ktorá ruší tento flinstonovský (pazúrkovský) výjav, je kovová sekera v rukách účastníka, pozerajúc sa na to nezúčastnene, sediac bokom, akoby oddychoval na výlete, či skôr brannom cvičení. Vzhľadom na praveký výjav s použitím neartikulovanej reči sa ((ne))môžeme diviť Konštantínovej otázke: „Vy ste Slovania?“ Nepochybne bol obdarený jasnovidnosťou.
Vo filme údajný slovanský žrec búcha kameňom po kameni, čo má byť údajne slovanský obrad. Okolo idú kultúrni byzantský intelektuáli, kým „slovanský žrec“ vykrikuje akousi neartikulovanou rečou. Rozprávkový „žrec“ im potom robí sprievodcu(!!!). Asi to nie je náhoda, že scenárista predtým pracoval na českých rozprávkach a filme „Lovci mamutov“, v ktorom by sa takáto scéna dočkala iste väčšieho pochopenia.
Inak ľúbivé vystupovanie Konštantína a v jednom okamihu filmu aj reťazca slovanských kazateľov v Byzancii je výsledkom dobre cieleného kastingu, ktorý by si nezadal s holyvudskými biblickými filmami. Postava srdcalomivého herca pašiových hier je osvedčeným archetypom, ktorý zaberá v každom meste, na určitý druh publika.
Nie tak holyvudská je výprava. Namiesto Posledného Mohykána je tu znovu Buffalo Bill. Kým Poliaci natočili Starú báj (zlý preklad – Staré báje Vikingů), ktorou sa dostali ku koreňu svojej pôvodnej kultúry, naši tvorcovia sa duchovne vrátili späť do stredoveku. A síce formálne navštívili skanzeny, ale inak veľmi nepokročili. Už dávno neletia juhoslovanské indiánky s indiánmi v parochniach vytiahnutých spod sedadla autobusu. To by bol lepší prípad. Lenže v 9. storočí, keď jeden z trestov za „pohanstvo“ bolo Cyrilom a Metodom stanovené ostrihanie, potupné ostrihanie, predkovia nemohli chodiť v účesoch 20. storočia. Väčšina Slovenov však má napriek tomu vo filme potupný účes otrokov, teda sú ostrihaní na krátko, i keď hrajú slobodných. Napríklad taký Svätopluk pôsobí ako vojak základnej služby na opušťáku, keď si to na poslednú chvíľu pred nástupom do vlaku rozmyslí a stihne sa ešte uvoľniť na krojovej zábave. Kým klerikálne odevy sú pomerne poctivo vyšité, tiež čiapky (cisár Michal pôsobí naozaj pôsobivo), Slovania občas pôsobia ako bezdomovci. Napriek známym slovanským záušniciam a iným šperkom, ktoré sa vplietali do vrkočov na boku hlavy, tu máme buď tupý strih podľa nádoby, známy z obdobia neskoršieho ruského nevoľníctva, alebo španielsky vrkoč s gumkou v zátylku. Výnimky sa stratili v komparze, takže sa do filmu nedostali .
rekonštrukcia Slovanského obradu z knihy: Swiat dawnych Slowian – Zdeněk Váňa, Artia Interpress, 1983
V nedôveryhodných súvislostiach príchodu Cyrila a Metoda na územie neandertálcov úplne zanikajú nezmysly, akože knieža Rastislav im podáva neomalene odlomený chlieb rovno z ľavej a pravej ruky (ten z ľavej by sa urazil o jednu smrteľnú dĺžku viac).
Svetlou postavou, ktorá sa vymyká ideologicko-politickému zameraniu filmu, je vedma Živena. Jej syna Rastislav omilostí po tom, čo má byť strestaný za pohanskú „vzburu“ o počte jedného(!) účastníka. Sám ako prst v lacnom filme protestuje proti príkazu nahádzať do bažín sošky slovanských božstiev. No a vedma Živena po cirkevnom hone na hadov zachraňuje dieťa, keď trochu drsnejšie, ako je nutné, mu ošetrí ranu – kým Konštantín brble niečo o tom, čo Boh nedovolí. Touto postavou ( v podstate kladnej a súčasne prekvapivo neprenasledovanej) predstaviteľky pôvodného duchovna je naplnený a zároveň aj vyčerpaný celý kultúrny význam pôvodného slovanského duchovna vo filme českej a slovenskej občianskej a demokratickej republiky o kultúre Slovanov, ktorú založili na pravekej, pralesnokultúrnej ničote, dvaja vyslanci svetla a vesmírnej lásky.
Ďalšie scény, ako pálenie sochy pôvodného slovanského božstva, berie divák, nainfikovaný sladkým úsmevmi protoinkvizítorov, len ako kultúrne zadosťučinenie. Ide o božskú spravodlivosť „vyvolenej“ kultúry, ktorá nahrádza neartikulovaných neandertálcov, však tým treba spáliť sochy aj knihy. Neandertálske.
Metodov výhražný list kniežaťu Vislanov, ktorému sa sám Metod podľa kroniky zastrája násilným pokrstením (čo má byť podľa moravsko-panónskej legendy proroctvom moravského arcibiskupa), hodia tvorcovia filmu na krk výsostne Svätoplukovi.
Pálenie slovanskej modly inváznym náboženstvom je trefným výjavom, ktorý predznamenáva vyše tisícročné prenasledovanie a potláčanie pôvodnej slovanskej duchovnej kultúry.
Nie že by tomu vadilo násilie, ale Metodovi isto tiež nie, keď vo svojom Súdnom zákonníku pre ľud stanovuje za „pohanstvo“ tresty od predania do otroctva, cez odrezanie nosa, palicovanie, hladovanie, zhabanie majetku celej dedine, až po vyhnanie vdovy zo švagrovského manželstva aj s deťmi, teda v podstate tresty nevoľníctva, ožobračenia, mrzáctva alebo smrti. Lenže o obsahu tohto krutého cyrilometodského zákonníka sa vo filme vôbec nič nedozvieme. Hm, ten súcitný filmový Metod je naozaj dojímavý. Tieto dejinné doklady autori úplne zamlčali. A teda v rozpore s nám už známym zákonom Cyrila a Metoda, uzákoneným za vlády Rastislava, dávajú vinu za duchovné násilie a vzápätí aj križiacke vojny len a len údajne pohanskému Svätoplukovi. Ten oproti skutočnosti nevedie križiacke vojny nie s pomocou vtedy už arcibiskupa Metoda, ale len so zlým, nižšie postaveným Vichingom a navyše s pomocou fiktívneho „pohana“ vo vlčej koži (syna Živeny) a ďalších „pohanských“ komparzistov v maskách. Križiacke vojny teda v tomto filme podporujú zákerní pohanskí komparzisti. Metod má samozrejme naďalej nad hlavou krúžok, len zlí nemeckí katolíci za všetko môžu a potom ešte Svätopluk s tým svojim vojenským účesom z prvej, či druhej svetovej vojny.
Aj vydieranie českého “pohanského“ kniežaťa Bořivoja, ktorého podľa legendy posadil Svätopluk mimo stola, ide na vrub nie Metodovi, ktorý ho podľa dobových zdrojov naozaj tlačil k múru. Jeho vydieračské slová vo filme odrieka Svätopluk a „láskavý“ Metod len „pohana“ krstom „zachraňuje“. Och.
Ako posledný klinec tejto nevierohodnej rozprávky je obraz vedmy Živeny, ktorá opatruje na smrť chorého Metoda. Aj keď by v skutočnosti už dávno podľa Metodovho Súdneho zákonníka ľuďom mala byť predaná do otroctva za „pohanstvo“ a jej majetok by bol zhabaný chrámom. Ó, nie, nestalo sa. Vo filme zvíťazila láska, tentoraz priam ukážkovo ekumenická.
Metod s Konštantínom podľa vlastného zachovaného zákonníka stanovil za pôvodné duchovno predanie do otroctva a zrušil zvyšky rodovej demokracie. Že však Metod je predstavovaný v tejto filmovej snímke (v rozhovore so Svätoplukom, 4. Časť) ako ochranca demokratických snemov, úcty k predkom a k duchovnu predkov (ha-hú-ha) tak to už aj otužilým znalcom vyráža dych.
Záverečná, rozprávačom odriekaná cyrilo-metodská „ídea úcty ku každému človeku a každej kultúre“ (okrem tej našej pôvodnej, samozrejme, alebo iným, fuj- „pohanským“) je už pre pôvodných duchovných Slovenov a vzdelaných ľudí len nepríjemným, až trápnym záverom tejto snímky, ktorá sa tvári pravdivo, i keď taká nie je.
Nakoniec však predsa len nejaké mravné ponaučenie prichádza. Rastislav, ktorý pohanil a potláčal pôvodnú kultúru, keď bol zaslepený, je oslepený. Metod, ktorý nariadil predávanie „pohanov“ do otroctva, je dva a pol roka sám takmer v otroctve ( vo vezení), zbavený majetku podobne, ako tí, ktorých zákonom sám postihoval. Žiaci, ktorí prepisovali jeho zákonník, sú podrobení podobnej skúške. Tak, ako Metod rúbal a pálil posvätné stromy Slovanov, i zobrazenia našich pôvodných svätostí, tak veľmi podobne sú neskôr spálené aj mnohé ním preložené knihy a dovezené obrazy. Síce cirkvou nemeckou – katolíckou, ale vzápätí, to už vo filme nie je , Sloveni odvrhnú aj tieto knihy cudzieho náboženstva a na celé storočie sa vracajú k pôvodnému duchovnu… Ríša, ktorej vznik je spätý so zakazovaním a prenasledovaním pôvodného slovanského duchovna, sa rozpadá, dokazujúc, že toto nie je cesta skutočnej slovanskej kultúry.
Vzhľadom k od filmu odchodným, dnes už prístupným dejinným skutočnostiam, vyznieva v závere filmu rada menovaných odborných poradcov len ako nejaký formálny, alebo politický zoznam povinných titulovaných osobností . Ak jedna z nich kedysi umiestnila vo svojej pomocnej učebnici Slovieni pohanských slovanských zbojníkov do agátového lesíka (agát je invázna drevina, ktorá k nám prišla z Ameriky v novoveku), tak aj v tomto diele sa podarilo vtipné odľahčenie: V poslednej časti seriálu stojí v zábere biela bezrohá koza. Bezrohosť vyšľachtená v dvadsiatom storočí asi má naznačovať, že žiadne rohaté masky turoňov a iné ľudové „pohanstvá“ tu už nemajú miesto. Je udivujúce, ako mohol byť natočený tak etnograficky chabý film, v ktorom je zosmiešneným, urážlivým, ba až nevierohodným spôsobom vykresľovaná naša skutočneá, pôvodná duchovná kultúra. V dobe, keď každý rok ukončí štúdium množstvo etnografov, religionalistov, folkloristov, filozofov, enviromentalistov a ďalších, ktorí by mali čo povedať o celostnej kultúre predkov. O kultúre, ktorá si ctila prírodu, posvätné háje, duchovno predkov a vesmírny súlad. Taký film sa môže páčiť len cirkevným spoločnostiam uvedeným v závere filmu.
Zaujímavé hlaholské písmo byzantských nadšencov, ktorí doň preložili žido-kresťanské náboženstvo, na našom území po krátkej dobe zaniká. A dnes, v dobe, keď sa ich nádeje napĺňajú, i keď celkom inak, ako si to oni predstavovali, ich za tento jazykovedný dar chválime. Nie však za všetko, čo tu robili. Prežili sme napriek duchovným inváziám. Chvála rodnému duchovnu, ktoré je napriek nim hlboko v nás.
Žiarislav
podobné články:
SÚDNY ZÁKONNÍK PRE ĽUD, USTANOVENIE SVÄTÝCH OTCOV,… súbor skenov
28.7.13 Pohanské povstania Slovanov 2 – sken – tlačná Rodná cesta 2
23.2.12 „Pohanské“ povstania Slovanov 1 – článok z tlačenej Rodnej cesty 1
27.6.2013 K výročiu Cyrila a Metoda – ODMIETAME ZÁKAZ PÔVODNEJ KULTÚRY!
27.6.2013 ŠTÁTNA NEÚCTA K DUCHOVNU PREDKOV
12.3.10 Vlasy – galéria Tradičné slovenské chlapské účesy TU
Zdroj: Ved.sk
