Vianočný darček nemusí byť z obchodu, môžeš ho pripraviť aj sám.
Keď som bol malý chlapec, a v rodine bol nejaký sviatok, alebo Vianoce, vždy som sa snažil niečo vyrobiť, nejaký pekný darček, ktorý je jediný na svete. Otec ma k tomu viedol svojimi samorastami, vtedy sme aj v škôlke vystrihovali srdiečka, robili vlnených panáčikov, mama tiež niečo vymyslela, keďže ako každá druhá žena v tej dobe vedela šiť a ako nie každá šila aj pre iných, napriek intelektuálnemu oficiálnemu zamestnaniu.
Časy sa zmenili. Ale niečo mi ostalo. Pred každými Vianocami sa zašijem do dielne, alebo, keď je málo dreva na jej vykúrenie, do izby. A tam vyrábam. Rodina je niečo, čo má v duši i v dielenskej práci stále miesto. Pod stromčekom to nesmie chýbať. Isteže, nejaká knižka z obchodu, možnože aj pôsobivá sviečka kúpená od výrobcu, možno niečo z dielní priateľov, miska od Horany, alebo od nejakého iného „novodreva“. Ale vždy musia hovoriť aj prsty, ktoré narástli pisateľovi. V dome mám nespočetné množstvo výrobkov od priateľov. Niektoré majú až posvätné miesto. Ako napríklad jediná drevená soška od spišského kamenotepca Gurína, ktorý ako bývalý baník mocnými prstami vytepal zo skál bez povšimnutia spoločnosti celý jemu známy slovanský panteón. Perún s vyhoreným bleskovým zásahom v dubovom dreve tróni na stole, a zdravíme sa pred odchodom i po návrate. Záves s ulitami slimákov – znamením večného – visí rovno pri drevách, na strome, ktorý som si ako samorast do izby daroval sám. Na sebe mám vestu s ľanovo – konopného plátna od Ľudmily a isteže, včera som si v Nitre vyzdvihol na mieru ukutý nôž od Vlastizdara a dnes nahrávam s hrkálkou so zubrej kože od Zorničky a roľničkovým pásom od Pravoslava, skoro som zabudol na ozembuch od Bohumera. 
Vydymovacia svargová miska od Veleslavy, voňavá živica od mexického medicinmana Tumoka, vydymovacia šalvia divotvorná od Katky Lenapy, Koža z labky zrazeného vlka od Rannej hviezdy už žijúcej len na nebi, orlie pero od Roba speváka, i orlie pierko na husľovom sláku od Ladomíry. To všetko je len malý zlomok vecí, ktoré sa nedajú kúpiť a ktoré dávajú na Ceste ten najväčší dar – kúsok sily spriaznených duší.
Silu, ktorá sa nedá kúpiť. Silu, ktorú firemná značka nezastúpi. Lebo najväčšia značka je duša.
Nie vždy je to hmotný výrobok, ktorý sa zadarí pripraviť. Niekedy je to aj pesnička, alebo báseň napísaná jastrabovým, alebo húskyným perom na kúsku brezovej kôry. Niekedy je to vianočný verš, niekedy, ako dorastenec, som uplatnil hudobné prekvapenie s fujarou vo dverách, čo asi v tomto roku pri koledných návštevách rozviniem. A niekedy sa stane, že niečo kúpim. Nie je to až také časté. Z dôvodov duchovných aj hospodárskych. Naša najväčšia mena, ktorá nepodlieha peňažným reformám, je živa.
Blíži sa Zimný Slnovrat a jeho Oseň. Inými slovami – Vianoce a Štedrý večer. Najvyšší čas to pripraviťť.
Žiarislav
Zdroj: Ved.sk
