V čase, keď Zem otvára svoju silu – pred Zeminom (Jurajom) otvorila na sopečnom Islande podivnú sopku. Jej snímka obletela svet. Ľuďom totiž trojkráterovský sopečný vrch tvarom pripomína hlavu démona s očami a ústami.
Zaujímavé je na tom, že ľudia si predstavujú démona, alebo zloducha, nie ako strom, ani ako slimáka, ani ako chrústa nie, ba ani, podržte sa, ani ako lykožrúta.Ľudia si nepredstavujú démona ani ako chobotnicu, ani ako púpavu, ani ako mesiaca, ani ako nezmara alebo skokana zeleného. Ľudia si predstavujú démona ako človeka. Má predsa dve oči, ústa a tak. Démon má podobu človeka. Veľmi trefné. Najväčší démon na zemi má ľudskú podobu.
A Zem to spravila múdro. Na v podstate obvyklom mieste lávových výronov vychrlila nie lávu, ale sopečný prach a popol, ktorým zastavila na niekoľko dní leteckú dopravu. Ó, a s akou presnosťou poslal pán vetrov ten sopečný popol nad západnú Európu. Mohol ho poslať kamkoľvek. Na severný pól, do Antlantiku, alebo aspoň do severného mora. Ale nie. s presnosťou kresliča máp to smerovalo pekne, akoby si načiaral, cez Britániu do Európy.
Tisíce zrušených letov za jediný deň, a potom ďalšie a ďalšie. To už si ľudia všimnú. Aj keď majú slepé oči, a to nie kvôli sopečnému prachu. Ale kvôli zahľadenosti do seba, do svojej necelostnej, sebeckej a pokryteckej civilizácie, ktorú s gebelsovskou prefíkanosťou označujú za vrchol kultúry.
Civilizácia, ktorá ničí Zem a jej obyvateľov všetkých rás, civilizácia, ktorá vypovedala vojnu všetkým, od stromom až po baktérie, odpadom zamorila Zem a jej okolie a ďalší odpad by už najradšej vyviezla na mesiac. Civilizácia, ktorá s denno-dennou samozrejmosťou všetko okolo seba ničí a tých, ktorých priamo neničí, zatvára do klietok. Do kovových, ale i do civilizačných veľkoklietok duchovného otroctva. Zem dala varovanie. Nakreslila nám sopečným výbuchom ľudskú tvár. Žiadnu inú by sme si asi nevšimli. Bol to jej výkrik, bolo to upozornenie. Ale slepé oči a hluché uši nevidia a nepočujú. V tlači sa objavujú „duchaplné“ články o tom, že slúžka nemôže letieť pracovať do Británie a musí ísť autobusom. Také a podobné veci si aj slepé oči všimli. Óha.
Prešli Turíce, prešiel sviatok Na Ducha. Socialisti si to prekryli prvým májom a paneurópania výročím vstupu do únie. Nič zvláštneho sme nepostrehli. V dedinách i mestách sme si postavili máje bez toho, aby sme si povedali, čo tento obrad znamená. Vlastne to už ani nebol až tak obrad, bol to skôr zvyk. Ako keď prstami začešete vlasy na vyholenej hlave. Už ich tam nemáte. Ostal len zvyk. Lekár by povedal, že tieto tiky časom prejdú, ak máte zaplatené povinné poistnenie, všakže, predsa nechcete, aby na vás ochrancovia sociálnych istôt poslali exekútora. Keď sa pritom nadopujete predpísanými práškami, alebo si aspoň poriadne vypijete, časom sa zvyk, či tik utlmí. Tik – tak – tik – tak… Či je to duchaplné? Básnická otázka. Chorá civilizácia si nahovára, že je zdravá a zdravých označuje za nenormálnych.
Voľby. Koho má voliť prirodzený – prírodný človek? Ľavičiarov, ktorí by naše posvätné hory nechali vystriekať chemikáliami a nechali by vyťažiť posledné dve naozaj chránené doliny na Slovensku, alebo pravičiarov, ktorí už spustili projekty na sprivatizovanie Tatier, z ktorých sa má stať jupícky* lunapark? Kozmopolitov, ktorí by najradšej pochovali národy a rôznosť kultúr (môžeme uznať rôzne rastlinné a živočíšne druhy, keď nie sme schopní uznať ani rôzne ľudské národy a kultúry)? Alebo národniarov, ktorým sa lenilo preskúmať našu naozaj pôvodnú kultúru a oháňajú sa križiackym slovníkom? Koho by volil prírodný človek? Možno by volil podľa osobných dôvodov – akože – volím našich, aby nevyhrali cudzí.
A možno by si povedal: Nevolím nikoho, lebo nikto nevolí mňa.
Vyzerá to, akoby bol svet plný zlých správ. Ale nie je to tak. Drvivá väčšina udalostí je dobrých. V prameňoch je voda. Slnko svieti buď na zem, alebo na mraky. Lesy, lúky i záhrady pučia a kvitnú. Na každom kroku raší nový život. Bez plánov a papierov a poplatkov a zbytočných rečí, Matka príroda spustila novú jar, ktorá je v plnom prúde a živí nespočetné množstvo bytostí, vrátane zaslepených otrokov do seba zahľadenej modernej ľudskej civiliácie. Príroda nám dáva možnosť stať sa lepšími, príjemnejšími spoločníkmi na Matke Zemi. Nevieme, dokedy bude s nami Zem trpezlivá. Ale my tú možnosť máme. Využime ju.
Žiarislav
*jupík – slengový výraz pre jedinca, ktorý pri pohľade na výklad hlasne alebo v duchu vydáva zvuky – ako „uau“ a „jupí“, a celý svoj život naháňa drahé a „pekné“ veci. Je taký vtip: Sedí chlapík na zákrute pri strome a ku stromu sa rúti veľké, vyblýskané auto. Ozve sa hrozný rachot a auto sa rozletí na šrot. Z trosiek vylezie značkovo oblečený jupík a chytá sa za hlavu: „Žišmária, moje nové auto, moje nové auto“. Chlapík mu hovorí: „Čo auto, ale odrhlo ti ruku“. Jupík sa pozrie na už nejestvujúce ľavé zápästie a zabedáka: “Žišmária, moje nové kolemanky“.
Fotografie – zdroj:
http://www.boston.com/bigpicture/2010/04/icelands_disruptive_volcano.html
http://www.icenews.is/2010/04/16/the-face-of-the-iceland-volcano-revealed/
Zdroj: Ved.sk
