Dnes ráno mal človek sen: Naši chlapi z Gelnice sa pýtali: Žiarislav, kde je to miesto vo vesmíre, kde odchádzajú bohovia a duchovia? Kde sídlia? Človek sa v tom sne pozeral do vesmíru, na hviezdne sústavy, na čierne diery, na nekonečné priestory. A žiadne také miesto tam nevidel. Potom odpovedal: duchovia neputujú na nejaké miesto duchov, ktoré by sa dalo nájsť v priestore. Takého miesta v tomto priestore nieto.
A potom vravel: Ak z nejakého dôvodu vypnú elektrický prúd, ten nikam neputuje. Jednoducho tu nie je. Živa zo zdroja neprišla, tak nie je. Ak prestanú byť podmienky – napätie – odberateľ nemá živu. Nie je živa, nie je prúd, nie je život, nie je duch. Duch, duša sa nestratí, jednoducho sa neprejavuje tak, ako sa prejavujú veci, ktoré vidíme. Ale veľký dodávateľ, všehomírny zdroj, živu stále dodáva. Živou sa predsa prejavuje. A tak sa stále rodia nové bytosti v žive. Tak sa deje neustály zázrak. Na to, čo sa deje po smrti s vedomím, sa nikto nespýtal.
Na to sa v tom sne ozvala učiteľka z Košíc, ktorá pochválila bohov. A týmto nastolila pre mnohých otázku: sú bohovia, alebo nie sú? Týmto sa sen zatiaľ končil.
Perúna, Roda, Mokošu…volali predkovia týmito menami a nemáme záznamy o tom, že by ich zvali bohmi. A už vôbec nie démonmi (predkovia v čase slobody rodného duchovna nepoznali slovo démon). Práve naopak – Boh bol Boh, Perún bol Perún, Veles bol Veles. A teda jedna otázka znie: o aké sily išlo? Predkovia ich nazývali aj divy. Ten „div“. Tieto bytosti bez zjavného tela boli, alebo neboli? A sú, alebo nie sú? Je to len výmysel?
Samozrejme, táto otázka nie je položená monoteistickým vykladačom „vyvoleného“ náboženstva. Podľa nich sú to bludy. A podľa hmotárov je blud každé náboženstvo. Lebo Boh a ani divovia sa nedajú chytiť. Možno je to aj dobré, že sa im nedajú chytiť, hmotárom. To by bolo naozaj nechutné, keby sa im dali chytiť. Ani štát sa nedá chytiť a predsa ho hmotári uznávajú a dávajú mu obetiny. Hm. Keby prišiel nejaký mimozemšťan, asi by nevidel ani Perúna, ani Mokošu a ani štáty. Videl by moria, hory, stromy, domy, a svoje duchovné predstavy. Lebo keby ich nemal, nikdy by nezostrojil lietajúci stroj. My by sme jeho predstavy asi nevideli.
Sú divovia predstavami? Nie, oni nie sú len predstavami, oni sú v predstavách. O tom, že si ich každý predstavuje inak, nieto pochýb. Aj Zem, aj Slnko, aj štát si predstavuje každý trochu inak. A predsa nepochybujeme o tom, že tieto javy sú. Predstavy súvisia s kultúrou. Predstavy sú výsledkom ducha. Keby sme nemali dostatočne silné predstavy, nepostavili by sme si prístrešok, či dom. Najprv predstava a potom dom. Duch pretvára hmotu. Pozor, ľudský duch nič nevytvára. Nevieme vyrobiť z ničoho ani len jeden atóm. My ho vieme už rozbiť, alebo poskladať, ale nie vytvoriť. Ľudský duch nič nevytvára, len pretvára to, čo už je. Buď to pretvára s úctou, teda s ohľadom na prírodný súlad a iné bytosti, alebo bez úcty, slaboducho, bezohľadne. Ľudia majú málo ohľadov k prírode a majú aj málo ohľadov k iným kultúram. Hovoríme o málo vedomých ľuďoch.
A teda – či divovia sú aj mimo našich predstáv? Sú v zmysle prírodných síl. Jar ako vesna je aj mimo našich predstáv. Perún ako darca sily predstavuje jav, Rod predstavuje jav a ako taký, jav je aj mimo našich predstáv. Aj keby ľudia tu neboli, na jar by sa liahli vtáky, kedysi skôr dinosaury, na jar by pučali stromy… Vesna ako jar, to znamená – každoročné oteplenie – to by bolo, ale nikto by nepovedal – toto je bohyňa Vesna. Javy, s ktorými sú divovia spojení, by boli aj mimo našich predstáv. Ale kultúra a teda aj veda o duchoch a duchovných vzťahoch, to by tu nebolo, pokiaľ by tu neboli iné bytosti, ktoré sú schopné to vyslovovať a označovať. Potom by tu už duchovno bolo. Aj veda. Veda je tiež kultúra. Atóm – atomos – to znamená nedeliteľný. Dnes je to bájka pre deti – veď atóm predsa ako taký nejestvuje – štiepenie atómov je dnes bežná práca v jadrovej elektrárni. Ale predsa sme túto časť fyziky nezavrhli, ale naopak – uznali jej prínos a rozvinuli do ďalších rovín – jadrová fyzika, kvantová fyzika … A predsa tá fyzika jestvuje len vo svete našich predstáv, tie majú oproti skutočnosti merateľné chyby. Takže podobne je to aj s duchovným vývojom. My by sme dnes mali uznať jeho minulé stupne ako prínosné a rozvinúť ich do ďalších rovín. Chyby neopakovať, dobré veci rozvíjať. To je dobré, to je zdravé. A to je novodrevná veda. Vedomectvo v podobe, v akej sa dá dnes stretnúť, to je tá naša jadrová veda tejto doby.
Slovanské náboženstvá – dnes o tom je šialene veľa vecí uverejnených, často sú to výmysly, a nie dobové dávne veci, za ktoré sa vydávajú. Žiarislav nerobí slovanské, ani iné náboženstvo. Robí vedomstvo – duchovnú vedu, a to síce v slovanskom koreňoslovnom jazyku a z našich pôvodných kultúrnych koreňov. Sú to základné veci pre život: Ako prijímať a vydávať živu, ako ju nalaďovať a hospodáriť s ňou, ako pôsobiť s inými bytosťami, ako byť spojený so všehomírnym duchom… To je vec tejto doby. To je súčasnosť s koreňmi v minulosti a kvetmi a plodmi aj do budúcnosti.
Stať z nevydanej Žiarislavovej Knihy duchov.
podobné články:
Zdroj: Ved.sk
