Čistá duša. Čisté oči. Čisté pohyby. Niekedy je hustý. Keď naň lezie čuvač, vydáva drsné zvuky a zaháňa ho. Aj čuvačia sučka váži trikrát viac, ako on. Dvojročné ľudské mláďa sa naháňa so psami po dvore. Keď ho čuvač láskavo „trafí“, vyvalí sa na trávu, do hliny, do blata. Smeje sa. Spravidla sa smeje. Nemá civilizačné namotávky, nie je otrokom civilizácie, prečo by sa nesmial? Keď odháňa čuvačov, trikrát väčších, ako je sám, občas ich trochu vyfacká. Aj oni to robia medzi sebou. Minule mu to človek vytkol. Zbytočne. RODAN. Šiel okolo Čuvy po chodbe. Čuva mala kúsok mäsa zo zvieraťa, ktoré strhol zákon prírody. Čuva ho riadene sekla. Krv mu netiekla, ale zuby mal riadne namodro otlačené. Čuva je citlivý čuvač. Ale Rodan aj tak plakal. Často Čuvu naháňa. Skáče na ňu, vrhá sa na ňu ako keď niekto iný skáče do vody. Bora je miernejšia, ale Čuva je drsná a divoká, naháňa sa začas aj s malým divochom. Hockedy sa proti nej Rodan rozbehne…A inokedy naháňa kozy. Nedá sa tomu zabrániť. Rodan mal veľmi rád Rohana. Rohan mal cez 70 – 80 kíl. Tmavý cap, s kamzíčimi pruhmi. Brada riadna, rohy vyše pol metra jeden. Bol 6 krát ťažší, ako Rodan, ktorý sa s ním hral. To je ako keby sa dospelý človek hral s býkom, rohy dlhé meter a pol. Rohan bol slušný cap. Rodan za ním smútil, keď sme ho nechali u Vlastimila. V dobrom chove.
Namiesto Rohana pribudol Nebojsa. Nebojsa je mladý cap so zatiaľ kratšími rohmi, pôvodom od Košíc, z Hrešnej. Tam ho hostia pri lyžiarskom a bicyklovom vleku tak prehladkali, že sa nebojí. Rodan keď naháňal kozy, vrazil hlavou do čela Nebojsu. Nebojsa sa naňho len díval a Rodan zaplakal. Druhého capa sme darovali Mirovi na západnom dome. Mali tam, na laze svadbu, o ktorej dedina rozprávala, starosta ich sobášil v humne. Z dediny mali dve kozy, tak ku nim na jeseň dostali capa. Jeho psy ho zahnali a po dvoch týždňoch sa cap vrátil cez kopce domov. Je plachý a Rodan mu dal meno „Bojsa“. Celkom dobre ich vie rozoznať: „Toto je Nebojsa a toto je Bojsa“. Zápory ovláda veľmi dobre.
Keď mal dva roky, uchvátil svoju babku – učiteľku tým, že pomenoval všetky známejšie farby. Je chovateľ. V kuchyni má tato-býka (čierneho), mama-kravu (strakatú) a mláďatko-teliatko, ktoré prikladá krave k vemenu. Má tiež tato-hrebeň, mamu-hrebeňku a „hrebeňatko“. Chodí s troma kusami hovädzieho statku a s troma hrebeňmi a umiestňuje ich v rôznych izbách. Nie v dedine. „Do dzedziny Kokavy“ keď ideme (vyslovuje to po východniarsky, aj keď ho to nikto neučil), skúma ľudí. V obchode niekedy zoberie niečo dobré pod zub a strčí to do košíka. Nikto nič nezbadá, len predavačka. Tá sa ho spýta“ Dáš mi to?“ Rodan to odhodlane zoberie do rúk a oznámi: Nie! A predavačka – že prečo? A on na ňu vypučí svoje úprimné oči a zvestuje: My toto papáme! Predavačky sa smejú. Nie tá pani, čo stojí pred obchodom, vedľa dvojročného chlapčeka, ktorého nevidí, až kým nezakráka ako krkavec. Rodan robí „kchrchrá kchrachrá“, dvíha ruky a pozerá sa na nebo nad dedinou, kde krúži krkavec. Napodobňuje ho dosť dôveryhodne. Vyľakaná pani sa pozerá na dieťa a to ju upokojí. Ale len trochu.
V dedine má rád v „Kokavskej izbe“ trampolínu. Opýta sa pre istotu, či tam nie je „ošklivý chlapec“, ktorý ho minule zhadzoval z trampolíny dole. Chlapec mal sedem rokov, Rodan dva. Proti takémuto násiliu sa nevie brániť. Pamätá si mená detí z dediny, aj keď ich počul len raz. „Ošklivej chlapec“ ale už u neho iné meno nemá. Možno sa raz pomeria.
Včera sme boli na huby. Rodan rozoznáva bedle, podpinky, kozáky, aj prašivky. Pozná aj „Mamu prašivku“, veľkú a tmavú. S úctou ju obchádza. Jedlé huby zbiera. Muchotrávky nie. „Muchotrávky típu“ (teda štípu), hlási na diaľku. Na mokrej zemi rozoznáva stopy. Rozozná stopy mamy, tatu i Rodana. Rozozná i psa, mačku, kozu i jeleňa. Aj „pipošku“, teda sliepku vystopuje.
Keď mal rok, začal chodiť, keď mal rok a pol, zabíjal klince tatovými sekerkami. Na druhé narodeniny dostal vlastnú sekerku, nie tak ostrú. Má štrbinku na vyťahovanie klincov. Odvtedy tato musí klince namäkko zabiť a Rodan ich svojou sekerkou vyťahuje.
V dedine, keď sme v reštaurácii na sieti a zavesujeme články, občas zahlási drsným hlasom „Vóóónku cikať!“. Na záchode ciká nerád. Vonku sa rozkročí viac ako je bežné a hrdo ciká „ako tato“. Minule prišiel dnu a zahlásil: Tato má veľký cikáčik, Rodan má malý cikáčik. Mama nemá cikáčik“. To keď mal dva roky. Nebolo to také smutné, ako keď mal rok a kus a zahlásil: Mama ma tutac (cucať). Tato nema tutac. Keď začína cucať, pár sekúnd sa nahlas smeje.
Keď mal rok a pol – šli sme od cesty domov a on že – „havko, havko“. Nebol to havko, bol to lyšiak. Tato ho bol zahnať. Odvtedy pozná aj líšku.
Z vtákov pozná po hlase sojku, kukučku, lastovičku, sovu, napodobní krkavca, sliepku i jastraba… Vie, ako mekajú kozy, bučia kravy, bekajú ovce i ako ručia jelene. Pozná množstvo chrobákov. Zachraňuje lienky. Pozná mnohé rastliny, čo pestujeme, aj niektoré stromy. Hračky sa u nepáčia. „Toto je čooo? „ Diví sa. Nemôžeme mu klamať, že takto vyzerá pes, líška, či veverička, ako tie hračky a kresby, keď oň veľmi dobre vie, ako vyzerajú v skutočnosti. Povieme mu – toto je výkuk. On to už pozná. Hračky označí ako „výkuk“ a vôbec sa s nimi príliš nezaoberá. Iste, pokiaľ to nie sú hudobné nástroje.
O rok by mal ísť do škôlky. Do dediny sa učiť zatiaľ nepôjde. Škôlku má doma – v lese.
Žiarislav
podobné články:
Zdroj: Ved.sk
