„Tato, a ako to je, že duch je ochranný? A prečo si povedal, že sa treba starať o svojho ducha?“, pýta sa malý vrchár.
Človek mu odpovedá:
– Keď sa nestaráš o záhradu, aké sú rastlinky?
– Nešťastné.
– A ešte aké? Nesilné, slabé.
– Aha.
– A keď sa nestaráš o svojho ducha, aký je?
– Nesilný, slabý.
– Áno. a môže byť aj nešťastný?
– Neviem. Tato, a ty sa staráš o ducha, však?
– Áno.
– A je mocný?
– Keď pestuješ ducha, je mocný.
– Mocný a silný?
– Áno.
– Aj ty ma chrániš?
– Áno. Keď ťa ja chránim, aj môj duch ťa chráni.
– Aj ty sám sa chrániš, však?
– Áno.
– A inak nie sú strašidlá, však? Sú len vo filmoch.
– Áno.
– Tato, a môžeš ma prosím ťa chrániť?
– Áno, jasničko. Som tvoj tato. Som tu na to, aby som ťa chránil.
– Aj duch?
– Aj duch.
Tento rozhovor našiel človek, keď si prezeral starý zošit. S malým vrchárom sme takto hovorili minulého roku. Medzitým prešlo v potoku veľa vody a malý vrchár si pozrel okrem prírodopisných filmov z dosiek aj filmy hrané. Napríklad v Popoluške sa dozvedel, že šípom sa dá zabiť. Jastrab. Doteraz strieľal z luku, ale nespojil si to so zbraňou. Zdalo sa, že je nielen prekvapený, ale aj sklamaný. Vo svojich piatich rokoch stále odmieta mäso, vlastne ho nikdy nejedol. A my sme ho neklamali. Rastie pekne a vyzerá byť o niečo mocnejší, ako jeho vrstovníci. Minule videl film „Ať žijí duchové“. Je to síce film pre deti, ale odvtedy sa pri šerení trochu bojí.
– Tato, môžeš ísť so mnou pre tie veci?
– Áno. A prečo? Veď je to hneď tuto, aha.
– Ale tato, poď so mnou.
– No dobre. A prečo? Ty sa bojíš, však.
– Áno.
– A čoho sa bojíš? Včera si pozeral ten film o duchoch, však.
– Áno.
– No tak prečo chceš pozerať taký film, keď sa po ňom bojíš neďaleko domu?
– Už ho nechcem vidieť, ten film. Nechcem vidieť také filmy.
– No dobre, správne.
Keď sa s niekým hrá, je mu pomerne jedno, či je to dieťa, alebo dospelý nie je bojácny a niekedy je až priodvážny. Minule ale presvedčil mamu, aby mu pustila rozprávku – kreslenú českú o stvorení sveta. Poletovali tam anjeli a pobehovali čerti, svet stvoril bradatý ujo so svätožiarou na hlave a čert stál pri strome a chvost sa mu zmenil na hada. A bolo zase po bezpečnom svete. Dualistický, až bogomilský obraz o stvorení sveta mu rozštiepil Medzu na anjelov a čertov s rohami a hneď bolo po raji. Znova sa začal občas báť a predstavoval si čertov. Človek mu vysvetlil, že čert s rohami je výmysel. Že čertoviny robia ľudia, ktorý sa nestarajú o svoju dušu a že rohy majú len zvieratá, ktoré jedia trávu a že žiadny dravec, žiadna šelma rohy nemá. Že je to výmysel, ktorým kedysi strašili ľudí, aby sa báli turoňov a hospodárskych bohov úrody a plodivosti, ktorým rohy znázorňovali. Nakoniec malý vrchár vyhlásil, že tú rozprávku už nechce vidieť.
Človek sa dohodol, že znovu budeme púšťať len občas film a to prírodopisný. Minule síce pozeral Ferda Mravca, ale scénu, kde Ferdo hral divadlo deťom a zastrelil puškou mravca ozbrojeného len mečom sme odsúdili ako škaredú. Človek si povedal, že obnoví večerné rozprávania o tom, ako vznikol vesmír, ako vznikali moria, ako stromatolity vytvárali ovzdušie, ako vznikali hmyzáci, praryby, obojživelníky, plazy, jaštery, vtáky a cicavce. Také rozprávania človek osvieži živými popismi, obrazmi, príhodami. K sviatku dostal veľkú knihu s obrázkami zvierat a listuje si aj v iných knihách so zvieratami a rastlinami. Naposledy prišiel s s otázkou: „Tato, čo papá potápnik?“ V poháriku mal vodného plávajúceho chrobáka. No, najskôr nejaké malé vodné chrobáčiky a roztoče. Človek tu musel dokázať listovaním v knihe. Bol to potápnik dvojškvrnný.
No a od tohto roku sme zapojili aj divadlo. Najúspešnejšie divadlá hráme s Vidimírom. Človek hrá majstra Bzumka a Vidimír hrá učňa menom Žihadlo. Meno dostal po siedmych žihadlách po pri medobraní. V lete sme hrali pre malého vrchára, jeho bratancov a pre mamy. Štyri dejstvá boli oddelené živým potleskom. A divadelné pomôcky sme použili včelárske klobúky, riadny dymiaci dymák, skutočné úle a rámiky. Najbúrlivejšie výkriky, smiech a potlesk boli pri výjave, počas ktorého Žihadlovi vbehli pod sieťku na klobúku napajedené včely, Žihadlo si strhol klobúk a vytriasal si včely z vlasov, pričom skákal, behal a natriasal si hrivu podobne, ako keď sa to naozaj dialo. Minule sme hrali divadlo o prevoze odložencov – úľov zo západného pozemku k nám na Nive. Ako sme spúšťali úle plné medu z pôjdu dole na lane, ako nám z úľa cez škáru začali vyliezať včely, ako sme ten úľ zabalili do dvoch diek a dali na sedadlo spoluvodiča a ako Vidimír – Žihadlo sa nezmestil na sedadlo a pridržiaval úľ a zadné dvere Nivy, ktoré sa nedali zatvoriť , brániac tak počupiačky vysunutiu úľa z horského auta. Malý vrchár ocenil hru hurónskym smiechom. Namiesto vysokého pôjdu stál Bzumko na meter a pol vysokej hriade pred domom a spúšťal úľ na lane Žihadlovi, ktorý ho naložil nie do Nivy, ale do kočíka a takto sme potom jazdili po dvore a popisovali vzrušujúce deje, ako vyliezajúce včely, posúvajúci sa úľ a podobne. Zdá sa, že divadlo zapôsobilo viac, ako sme predpokladali. Minule nás pozval malý vrchár na dvor , nástojil, aby sme si v tichosti posadali a prekvapil nás hrou o mravcovi, ktorý sa zamotal do pavúčej siete a potom sa oslobodil. Jeho divadelnými pomôckami bola šindľová stena, mravec a pavúk vyrobený z korka a drôtu a sieť vyrobená zo strapkov starého pokrovca.
Tak sa znova ukázalo, ako občas vtipkujeme, že najlepšia kultúra je doma. Samozrejme, keď si ju urobíme. Divadlo pre deti o Janíčkovi a Marienke, na ktoré sme natrafili počas jednej z ciest, ho vôbec nebavilo, nudil sa a museli sme odísť. Má rád divadlo zo života, skutočné. Domáce divadlo je pre nás rozprávaním prežitých príbehov a pre Malého vrchára to bol aj popud ku vlastnej tvorivosti. To môže byť aj na úžitok.
Podobné články:
12.5.15 Malý vrchár a drevený kôň – Z Vrchárskeho zápisníka
2.4.15 Malý vrchár si zdôvodňuje beťárinu dedične– Z vrchárskeho zápisníka
15.3.15 Malý vrchár si umýva ruky– Z vrchárskeho zápisníka
24.11.14 Malý vrchár pozerá, počíta a „píše“ Z vrchárskeho zápisníka
Zdroj: Ved.sk
