Židokresťanské cirkvi potvrdili politickú nadradenosť, moslimov to ťažko zastaví a s pôvodným duchovnom nikto neráta.
Podľa nového zákona na registráciu náboženskej spoločnosti je potrebný podpis jej 20 000 (dvadsaťtisíc) právoplatných členov. Samozrejme, takáto spoločnosť by musela mať viac právoplatných členov, keďže nie každý je ochotný dať svoje osobné údaje pre túto vec. Povedzme si rovno, že mnohí by sa mohli obávať obvineniu zo „sekty“. Sekta vlastne nie je v podstate nič až tak veľmi odlišné, ako cirkev. Líši sa to hlavne veľkosťou – cirkev je veľká a sekta je malá. Kým na cirkvi v posledných 20 rokov neboli podstatné útoky, bolo tu niekoľko kampaní a sústredených útokov proti „sektám“. Cirkev je názov, ktorý sama používa, kým malá spoločnosť sama seba spravidla neoznačuje ako sektu. Oba typy spoločností spravidla tvrdia, že tá druhá je zlá, alebo aspoň nie tak vyvolená, ako ona sama. Právne sa veľké, ako i menej početné skupina označujú ako náboženské spoločnosti.
Ľudia pôvodného duchovna aj ateisti a iní nechtiac platia prostrednícvom štátnych odvodov veľkým registrovaným náboženenským spoločnostiam, ku ktorým sa nehlásia a ktoré ich dokonca potláčajú. Nespravodlivosti zatiaľ neodzvonilo.
Ak náboženská spoločnosť nie je registrovaná, v dnešnej dobe už bežne nie je prenasledovaná. Avšak nemá práva náboženskej spoločnosti – napríklad nemôže uzatvárať právoplatné sobáše. Duchovní neregistrovanej spoločnosti nemôžu navštevovať väzňov. Samozrejme, že nemajú prístup ani do škôl, i keď je otázne, či v štátnych školách vôbec má byť vyučované náboženstvo. Jednoducho, ak náboženská spoločnosť nemá masovú základňu, nemá právo registrácie a teda aj jej možnosti rastu sú týmto obmedzené.
Prečo je to tak? Do veľkej miera je to otázka prístupu ani nie tak „štátu“, ktorý je v tomto prísnejší, ako iné štáty, ako skôr je to vec tlakov židokresťanských cirkví na štát. Tie si chcú udržať svoju nadvládu a zaberať celý duchovný priestor. Jedna vec je všeobecne prienik iných menších náboženských skupín na náš „duchovný trh“ a občasné odštepovanie (sekty) od cirkví. Druhá vec je hrozba masového prieniku islámu, ako sa to už deje v do západnej a južnej Európe. Keďže sme vrámci zákonov EÚ západnej Európe v podstate podriadení, možno predpokladať, že aj naše územie by týmto tlakom mohlo byť vystavené. Musíme uznať, že aj keď kresťanské cirkvi sa pôvodne správali veľmi podobne, i tvrdšie, ako dnes moslimské prúdy, v priebehu storočí si trochu „zaoblili hrany“ a čiastočne sa naučili naše pôvodné duchovno aspoň trochu tolerovať. Čo u moslimských prúdov by dnes nebolo isté – neistá by bola nielen tolerancia pôvodného duchovna a pôvodnej kultúry. Ale neistá by bola aj tolerancia demokracie ako takej, ktorá s pôvodnou kultúrou, aj keď sa to pri povrchnom pohľade tak nemusí zdať, súvisí. Zákon, ktorý mnohí odborníci považujú za nedemokratický, by však masovému nátlaku moslimov nezabránil. Akonáhle by prekročili dvadsaťtisíc členov, bol by zbytočný a aj z tohto hľadiska škodlivý, lebo by bránil ostatným ako – tak vyrovnávať stavy.
Nikto ale tiež nepoložil nasledovnú otázku: Prečo by náboženské práva mohli byť vyhradené len pre židokresťanské cirkvy a sekty a pre moslimov (ktorí sú im najpodobnejší, veď majú v preambule výcuc z toho istého starého zákona, ako židia a kresťania, ktorý po dlhú dobu bol hnacím motorom náboženských, takzvaných svätých vojen týchto prúdov)? Čo ak by sa o duchovné právo prihlásili v jeden pekný deň napríklad pokračovatelia pôvodného duchovna? Rodného duchovna, ktoré u nás tradične nie je aparátnicky organizované a je to podľa niektorých dokonca v rozpore s jeho prírodnou podstatou? No, keby aj mali zodpovedných duchovných, ktorí by uskutočňovali napríklad svadobné obrady, nemali by na to plné práva. ´Mohli by pod takýmto zákonom, čo bol nedávno ustanovený, ocitnúť akoby v polohe menejcennej duchovnej menšiny vo vlastnej krajine, ktorú už tradične okupujú exotické „vyvolené“ náboženské spoločnosti.
Zdroj: Ved.sk
