Ahoj, Žiarislav. Rozhodli sme sa osloviť ťa, aby si nám poradil. Jeden človek, ktorý na predposlednom Slnovrate prijal meno, je mŕtvy. Jeho pohreb bol v krematóriu a necítili sme tam obradného ducha. Máme taký pocit, že by sme ho mali odprevadiť ešte aj iným spôsobom. Poradíš nám?
Odpoveď: Mal o tom človek sen a vie o koho ide. Nemal ľahkú cestu, hľadal a je dôležité, aby jeho duša našla. Ďalšie slová sa budú týkať nie jednej osoby, ale všetkých nás, ktorí vnímame duchovno ako sme.
Je taký prírodný i božský zákon, že všetci sme zrodení a putujeme znovu k ďalšej premene. Môžeme a máme chváliť dary tohto života, ale tiež si máme uvedomiť, že čo má začiatok, má i koniec a len to, čo začiatok nemá, neumiera. Predkovia nám dali veľa odkazov a svedectiev. A nejaké prichádzajú pre túto chvíľu. Človek vám teraz, v dušičkovom čase, povie niektoré.
Tryzna je oslava večného života, večnej živy, ktorá neumiera. Veci sa končia, ale reťazce pokračujú. Tak oddávna odprevádzame tých, ktorí od nás odchádzajú, na trikrát. Aj smútime a aj spievame, aj sa trýznime a aj oslavujeme to, čo žije naďalej. Tak, ako duchovia predkov, tak aj duše priateľov nás navštevujú. A to, čo nás navštevuje, to žije. My to nemáme zabiť. Máme ich uctiť a pomôcť na ceste. Aj sebe.
Na Slnovratoch a na iných výročných sviatkoch už po obrade očistenia prijali mená stovky bytostí. To sa časom násobí. Tak sa veci majú, že skôr, či neskôr, bude ich duša opúšťať telesnú schránku a našou úlohou i úlohou našich potomkov a nasledovníkov bude urobiť dobré obrady.
Dnes je zložitá doba. Behom nášho pokolenia sa stratili kary, na ktorých sa spievali ľudové piesne, to sú tie slovanské tryzny. A súčasne sa nie v podvedomej, ale priamo vo vedomej rovine rozbehlo naše obrodné hnutie. Duchovno neumrelo, duchovno žije.
Tak, ako na svadbe, tak aj počas pohrebu je dôležité vnímať a udržať rodinnú spojitosť a pritom nezaprieť svoju dušu. Ak sa tak stalo – že rodina vybavila pohreb podľa vedomia tých, čo vybavovali a máme pocit a vedomie, že to pre odchádzajúcu dušu nestačí, je dôležité uskutočniť skutočný obrad v súlade s duchom odchádzajúceho.
Keďže žiarové obrady boli zakazované, až do dvadsiateho storočia nám predkovia na Slovensku dochovali obrad spálenia slamy spod nebohého. A teda slamy zo stružliaka – teda slamníka. Čo bol z konopného plátna ušitý „matrac“ vypchatý slamou (dodnes ho používajú alergici i vnímavejší ľudia, čo nechcú spávať na umelej hmote). Keďže dnes už málokto spáva na slamníku , ale i z duchovných dôvodov, použijeme zástupný obrad, a to takýto:
Priatelia a duchovná rodina sa zíde na prírodnom mieste – v lese, háji, alebo inde, kam odchádzajúci rád chodil, alebo mal k tomu miestu duchovný vzťah. Ak z nejakých dôvodov na takomto mieste nemôžeme obrad uskutočniť, uskutočníme ho na zástupnom mieste, ktoré vyberieme a naň položíme predmet (konár, kameň, hrsť zeme) z miesta, ktoré odchádzajúci vnímal ako duchovné.
Snažíme sa, aby na obrade bol nejaký duchovne dôležitý predmet, ku ktorému mal odchádzajúci vzťah, teda nejakú stopu živy. Ak to nie je prameň vlasov, môže to byť kúsok odevu, posvätný predmet alebo nejaká vec, alebo jej časť, s ktorou bol spojený. Ak je na výber, tak nie umelá hmota. Ak nie je na výber, tak to, čo je.
Toto pojivko by za bežných okolností v obrade rodného duchovna bolo pri tele odchádzajúceho a bolo by znamením cesty. V prípade, ak telo je pohrebané, či spálené bez náležitého obradu, pojivko zosobňuje nielen cestu, ale aj telo. Pojivko zabalíme do nefarbeného prírodného plátna (ľan, konopa) a na vybranom mieste ho čestne umiestnime.
Obradník čistým spôsobom zapáli, alebo prenesie živý oheň. Obetuje posvätné zelinky podľa spôsobu vedomeckých predkov alebo predchodcov, pozdraví 4 strany a dokola pravotočivo rozfukuje dym na vysvätenie miesta a očistu prítomných.
Potom pristúpi k hranici, okolo ktorej je prírodne vyznačený kruh (očiaraný dymom, alebo aj konárikmi, kamienkami…). Na hranici, na ktorú očistení obradní pomocníci položili pojivko, je za spevu posvätných piesní uskutočnený obrad odprevadenia, počas ktorého prítomní do ohňa obetujú posvätné bylinky alebo živicu a prajú dobrú cestu. Je dôležité, aby obradník s pomocníkmi dobre založil hranicu, aby chytila na prvý krát a to len s použitím prírodných horľavín (brezová kôra, živica, smrekové chrastie, od tenkých po hrubšie konáre).
S použitím ozembuchov, hrkálok, píšťal, bubnov dobov a iných prírodných hudobných nástrojov alebo bez nich spievajú prítomní na česť a cestu odchádzajúceho. V podstate môže hrať hudba, ktorú odchádzajúci vnímal ako duchovnú, aj keď nemáme celkom pôvodné nástroje. Dôležitý je duch a zapojenie živy prítomných do plného spevu.
Po odprevadení býval zádušný obrad po 40 dňoch a ďalší po roku.
Po žiarovom obrade býva tryzna – oslava s jedlom a pitím (kar) na počesť odchádzajúceho. Súčasťou tryzny boli aj obradné tance. Zádušné obrady druhý a tretí tiež môžu byť tiež pohostením náznakovo sprevádzané v kruhu blízkych. Najprv ale kus jedla a pitie obetujeme duši zomrelého.Ďalšie uctenie je na zádušný sviatok – v starej dobe jarný, dnes jesenný – Na dušičky.
Nezabudnime na účinnú mudru, ktorá by sa mala hlasno ozývať pri rozhorení ohňa, z ktorého podľa našej povesti bol stvorený Všehomír a cez ohňovú bránu sa vraciame očistení k stvoriteľovi.
Ak si ešte za živa náš blížny niečo žiada vo veci jeho obradu, je našou úlohou napriek prekážkam snažiť sa splniť mu túto vôľu – pripraviť cestu tak, ako ju potrebuje.
Také sú obrady našich predkov a ich prirodzené nasledovanie v stručnom vysvetlení. Chvála.
-slúžiaci-
podobné články:
1.11.2009 – K Dušičkám: Sme, bytosti, v jednom kruhuTU
29.3.2010 DÁVNE BÁJE – VEDOMSTVÁ SKRYTÝCH PRÁVD – Počas stredoveku lekári varovali pred pitím záparov a odvarov (čajov) v čase horúčky. Neskôr sa ukázalo, že vedomecké pitie liečivých lektvarov a záparov v stave horúčky môže zachrániť ľudský život. Stredovek zakazoval vedomecké liečiteľstvo od byliniek až po živly a mal svoje nariadenia, ktorými sa snažili znásilniť chod sveta. Dnešné pôrodníctvo namiesto toho, aby nechalo dieťa vyroniť sa prirodzene k Matke zemi, núti ho násilím vytiahnuť zdola nahor v polohe vzdávania sa samice (bruchom nahor) ak nie chémiou a ťahom, tak aj nožom. Podobné veci sa dejú v oblasti duchovnej . TU
Vynášanie Moreny je jeden z najznámejších jarných zvykov. Nielen príroda ovplyvňuje človeka, ale aj človek ovplyvňuje okolitú prírodu, dnes to poznáme skôr v zlom zmysle. Môže tak byť aj v dobrom. Postava Moreny, ktorá predstavuje už podľa samotného mena smrť, má prejsť očistnou bránou ohňa a nekonečnej vody, aby dostala priestor jar so svojim znovuzrodením. Celý článok TU
Zdroj: Ved.sk
