Na konskej lúke, na šikmom svahu, je od jari zarovnaná podlhovastá plocha. Na hlinokamennej „mŕtvici“ je navezených niekoľko vozíkov dvoj-trojročného hnoja zmeneného na čiernozem, teda nazvime to hnojozem. Tento elektrikármi vysekaný priestor pod drôtmi človek premenil na pokusné políčko. Tŕňové kríky nahádzané dokola vytvorili plot, aký predkovia používali v dobách pradávneho poľnohospodárstva v miestach, kde bolo dosť tŕnia. Nahádzané ostnaté trnky prerástli mladými tŕňovými výhonkami, takže tŕňový val je ešte pevnejší, ako bol. Nie je veľmi vysoký, tak do pása, ale kozy ani srny cez neho nejdú. Zato jelene majú na vec iný názor.
Jelene sa z diaľky pozerali, čo to tam rastie tak bujaro. Povedali si: Hm, a čo keď je to nejaká pochúťka? Vonia to celkom zaujímavo. No, pozrieme sa na to z bližšia. Nič nás to nestojí. Koncom leta preskočili, a ochutnali. Brali ku kukuričné klasy rovno z výšky, z akej by ich iná zver obžrať nemohla. Niečo zožrali, niečo zašliapali, ale veľa toho nezničili. Kukurica už bola pomerne zrelá a im by chutila viac taká mladá, šťavnatá. Lenže vtedy bol ešte tŕňový plot príliš vysoký. No, zase až taká sláva to nebola – povedali si a odišli.
Keď sa skončilo leto, človek skúmavo pozeral na triapolmetrové kukuričné klasy, čo vyrašili na hnojozemi bez orania. Vždy pred odchodom na vystúpenia prekonával tŕňový plot. Preskočiť ho len tak je trochu riskantné – bujný porast zakrýva členitý povrch vrstveného políčka a navyše tam kde – tu nebadane prerastá nové tŕnie. Takže miesto dopadu nie je celkom isté. Prvý krát teda prekonáva plot s pomocou dvojmetrovej žrde. Človek sa rozbehne, žrď vbodne do plota a vyskočí v snahe prekonať široký tŕňový val.. Žrď sa ale odmieta preklopiť za plot, nanosené tŕnie prerástlo novými výhonkami a je nadmieru húževnaté. Žrď stojí v plote ako pahýľ stromu a človek úspešne dopadá, pravda, ešte do tŕňového valu. Pred ďalšou šnúrou zase ide na kukuricu, tentokrát sa len rozbehne, zastrihá nohami a prehupne sa cez val dnu. Odchod na šnúru je vždy časovo nabitý a na robenie dvierok nieto času. Kukurica je veľmi sýta. Naješ sa aj z jedného struku. Jedna taška vystačí aj pre človeka aj pre priateľov, ktorých stretáva na ceste.
Kukuričné klasy na tomto políčku vyrástli skutočne obrovské, avšak klasov nemali tak veľa, ako ich priateľky na záhrade pri dome. Klasy s červenými a modro-bielymi zrnkami boli pekne veľké. Sušia sa zviazané v pároch nad pecou. Z pestrofarebných zrniečok sa dajú robiť korálky. Zaujímavé je aj farebné šúpolie. Naši výrobcovia bábik zo šúpolia isto takéto farebné nemajú. Na svoju škodu. Niektorí to šúpolie farbia. Načo, keď kukurica mala pôvodne toľko farieb? Podobne, ako aj ovce a kozy, sme uprednostnili len bezfarebné jedince. Keby boli na lúke všetky kvety iba biele, nebolo by to také pekné, ako je to v divej prírode dnes.
Na pokusnom políčku sú ešte dva zdomácnené plodiny spoza „veľkej mláky“: Zemiaky a tekvice. Zemiaky z naklíčeného mecha vtlačené do hnojozeme medzi kukuricu a za kukuricu veľmi nezarodili. Predsa len potrebujú svetlo, aj keď vedia rásť i v chladnejších krajoch. Avšak skvele zarodili zemiaky položené do hnojozeme na schodovitý stupeň nad kukuricou, kde mali slnka nadostač. Hnojozem tam človek vysypal iba tak – na trávu, medzi vysekané tŕnie. Tieto zemiaky bez orania i bez mulčovania zarodili tohto roku najlepšie. Zemiaky na riadnej záhrade pri dome zarodili slabšie, vyžierali ich hryzci.
Peknú úrodu priniesli fľaškové tekvice. Aj vinárske, s dlhými „sosákmi“ na vyťahovanie tekutiny zo suda, aj fľaškové tekvice vhodné na položenie na stôl, alebo na opasok, keď človek kráča s takto uloženou zásobou vody na púti. Možno z nich vzniknú aj iné nádoby, keď už tak pekne zarodili. Stačilo na šikmom pokusnom políčku vykopať do hliny čakanom jamu a do nej dať jedno – dve vedrá hnojozeme. Do takéhoto hniezda, ktoré zadržiava dažďovú vodu, stačilo dať tri – štyri naklíčené tekvičné semená. Aj v období sucha sa tak popínavé rastliny rozrástli a na tŕňovom vale i na zbytkoch naschvál nechaného tŕnia vyhodili krásne plodivé výsadky.
Kúsok zdanlivo neplodnej, tŕnivej zeme, kde by bežným gazdom asi nenapadlo niečo zasadiť. A ako pekne ten tŕnivý kúsok zarodil. Čisto, bez chémie. Chvála živlom – slnku, dažďu, vetru opelivému, a zemi plodonosnej. Chvála divom, chvála Všeduchovi. Aj chvála ďalším bytostiam, ktoré tomu napomohli. Pôdne roztoče, čmeliaky, dáďovky a aj ten chrobák hovnivál… Všetci sme v jednom kruhu.
podobné články:
17.9.12 Deravý PLOT Žiarislav píše. Z Vrchárskeho zápisníka
6.9.12 Žiť z plodov záhrady, políčka, chovu… RAJSKÉ MESIACE
3.7.12 GÉNOVÁ MANIPULÁCIA – NIČENIE DEDIČSTVA PREDKOV I ZEME
Zdroj: Ved.sk
