Duchovno a náboženstvo sú dva rôzne pojmy, vedomstvo je skôr súčasťou duchovna, ako náboženstva.
Tisíc rokov sme tu mali povinne a násilne ustanovené náboženstvo ako diktatúru. Naše pôvodné duchovno bolo od 9. storočia zakázané. A aj preto nemáme o ňom dosť správ a to napriek tomu, že v nás všetkých prinajmenšom drieme.
Už v „Starom zákone“ je veľký dôraz na vieru a poznávacia podstata (gnosticizmus) je podľa samotného starého zákona potlačovaná duchovným i krvavým telesným násilím. To prevzalo z judaizmu i kresťanstvo, ktoré sa bez starého zákona v podstate takmer nešíri a takisto zo starozákonnej podstaty (preambuly) vychádzajúci korán. Kto pozná stredoveké dejiny telesného i duchovného útlaku, vie, že okrem monoteistického vyvražďovania „pohanských“ Slovanov a Baltov v Európe, upaľovania takzvaných bosoriek v západnej Európe, vyvražďovania iných kresťanských prúdov (Arianov, Bogomilov, Katarov…) má takzvaná „kresťanská“ kultúra na svedomí aj stredoveké európske feudálne otrokárstvo jemne označované ako nevoľníctvo (nevoľník sa bez povolenia pána nemohol sťahovať ani ženiť, pán ho mohol hocikedy okradnúť, mučiť, i zabiť a samozrejme že nemal žiadne hlasovacie právo a musel vyznávať pánove náboženstvo. Zbytky otrockého nevoľníctva odstraňovali ešte „pohanskí“ Štúrovci). Takže pomenovanie „kresťanská“ kultúra je naozaj jemne povedané nadnesené (Kristus predsa nekázal vyvražďovať inovercov) a priamo povedané je to pomenovanie viacmenej nepatričné. Je možné, že naše hnutie duchovnej obrody pôvodného – prírodného duchovna je bližšie k podstate toho, čo sa inde nápismi (z aj ukradnutého zlata križiackych výprav) len okázalo proklamuje.
VEDMA A VEDOMEC PREŽILI
O tom, že nášmu pôvodnému – prírodnému duchovnu je vlastná vedomá črta, svedčia aj pôvodné označenia viac, ako 5 000 rokov starého koreňa „ved“, ktorý je aj v slovách označujúcich predstaviteľov pôvodného – prírodného duchovna. A teda v koreni slov vedma a vedomec (tiež vedieť, zvedieť, zvesť, svedomie, svedomitosť, vidieť, vedúci, od vedomstva je odvodený aj vedec a v množstvo ďalších výrazov). Slovo „vedy“ kedysi znamenalo duchovné vedy, čo vyplýva aj z Dobšinského spisov. Mužský rod „vedomec“ okrem slovenčiny v iných slovanských jazykoch nie je tak známy, ale vedma áno, v Čechách vědma, i v Poľsku, v Rusku veďma, čo svedčí o dôležitosti, akú naši predkovia a predchodcovia prikladali vedomiu, vedomstvu, keď podľa neho označovali duchovných predstaviteľov. Tak tomu je i v indoárijskom jazyku, kde v sanskryte a vedskom jazyku(!) vedy sú védy a vedomec je vadin (vedin). V Rusku podľa významovo podobného koreňa „znať“ je pomenovaný liečiteľ (znachar), na severnom Slovensku podľa významovo podobného a takisto starobylého koreňa „mudr“ je označované vedma ako „mudra“ (porovnaj s indoárijskou mudrou a našou múdrosťou a mudrcom). K tejto jazykovej poznámke pridajme staroslovanskú povesť o tom, že v každom človeku je vedomecká duša a dodajme v duchu nášho novodrevného vedomstva, že nie v každom je bdelo prebudená.
AJ VIERA JE DOBRÁ A DôLEŽITÁ, ALE NIE NEVEDOMÁ
Popri tejto vedomej podstate slovanského a indoeurópskeho duchovna samozrejme vnímame aj vieru ako duchovne dôležitú, ale neoddelenú od vedomia. Ak sú vedomie a viera oddelené, vzniká duchovná rozdvojenosť (schizofrénia) tak príznačná pre dnešnú nemocnú Európu.
V rodnom – pôvodnom duchovne sa veruže nijako neoddeľovalo vedomie od viery, naopak, boli v súlade, alebo sa dokonca navzájom podmieňovali. Podobne to môže byť aj dnes. Avšak na označenie pôvodného duchovna ak by sme použili pojem „viera“, vylúčili by sme jediných predstaviteľov pôvodného duchovna, ktorý tak v ľudovej slovesnosti, ako aj v skutočnosti prežili aj v označení aj v povolaní až do dvadsiateho storočia, aby nám odovzdali svoju živu a aby sme ju my od sklonku dvadsiateho storočia mohli rozvíjať v podobe vedomectva, ktoré zažíva, a to už môžeme dnes povedať, nový rozvoj. Prababka pisateľa bola vedmou. Pojmy, ako žrec, čo volchv už z ľudovej slovesnosti nepoznáme, len zo starých knižných záznamov. To preto, že tento prírodný „úrad“ ako taký neprežil. Snáď niektorý bača by mohol tak byť označovaný, keď každoročne prevádzal ovce cez most a potoku, pri čom rieke obetoval štipku soli a podľa obyčaje veštil z kroku prvej ovce kráčajúcej cez skrížené železá. Podobne, ako starý žrec v desiatom storočí na Retre alebo Rujane, ktorý robil ten istý obrad, ako náš bača, len nie s bielov ovcou, ale bielym koňom. Lenže bača nebol označovaný ako žrec, ale ako vedomec. Ak označíme pôvodné duchovno ako duchovno, vedomectvo – vedomstvo je v tom prirodzene obsiahnuté tak isto, ako pôvodná viera. Ak ho ale označíme ako vieru, v podstate by sme z neho vedomeckú podstatu podľa súčasného chápania významu slov vylúčili. Ako sloveni vieme, že slovo má silu a keď nám ho predkovia zachovali, môžeme tú silu prijať, pestovať a rozvinúť. Slovo „náboženstvo“ pochádza takisto zo staro-novozákonného teologického zdroja, tak ho prebrala moderná veda, ale v čase slobody pôvodného duchovna sme ho nepoužívali. Napríklad spájať sa so živou stromu, robiť obrad pri studničke, to nemusí byť prejav náboženský, ale určite je to prejav duchovný. Liečiť s chválou zelinkami nemusí byť náboženstvo, ale duchovno to isto je. Náboženstvo ľudia pripisujú skôr cirkvám a sektám, kým pri duchovne to tak byť nemusí. Príkladom duchovna je napríklad na podklade indoeurópskych véd zvestované buddhovo učenie, ktoré pôvodne nebolo náboženstvom, ale duchovnou vedou. Aj keď ho mnohí chápu aj ako náboženstvo, v podstate ním v jadre nie je. Iným výhonkom pôvodného duchovna je slovenské, alebo slovanské vedomstvo. Tiež je o budení ducha, a to tak, aby to prospievalo našim dušiam. To sa samozrejme nevylučuje s tým, že v pôvodnom slovanskom duchovne bolo obsiahnuté aj pôvodné náboženstvo a viera.
PODĽAHNEME „HLAVNÉMU“ PRÚDU SLABODUCHOSTI?
Popri nespočetným prúdom cudzokrajných náboženstiev a iných exotických kultúr tu máme aj pôvodnú kultúru – pôvodného duchovno, i keď sme ho zanedbali. Ešte nie je neskoro. Ešte môžu prežiť naše duše. Čo povieme našim potomkom a nasledovníkom? Že majú duchovne vymrieť ako Mohykáni, lebo sme boli pohodlní, leniví a nevedomí? Že sa majú učiť namiesto svojej kultúry len o kultúrach cudzích a od raného veku sa majú učiť cudzí jazyk a spievať ním, poskakujúc na hanbu sveta ako cvičené opice, ktorým vlastná mater nerozumie? Čo sa tu musí ešte udiať, aby sa nevedomí prebudili, aby sme prebudili vedomecké duše? Veď dnes už sú aj tie náboženstvá skôr v teoretickej rovine a ich členovia nemajú dvoch pánov, lebo slúžia skôr mamonu – novodobému náboženstvu sivej sekty. Kde je tých 90 percent veriacich, keď tu na 90 percent vládne kapitál? Kde je duša, kde je česť, kde je úcta k dušiam, k iným bytostiam, ku prírode, kde je vedomie, kde je nejaká sloboda a kultúra, keď tu 90 zo sto obyvateľov má denno denne vymieľaný mozog akýmsi hlavným prúdom mediálneho mainstreamu – hudby naprogramovanej na otupenie masy. Sloboda tu ale je aj keď ju vedome, ušľachtilo nevyužívame. Slobodu máme, tak ju vedome využime. Bez vedomia prehráme. Vedomie je to, bez čoho sa naše duchovno nevzmôže. Nemalo by byť založené len na viere. Preto, súrodenci, zvažujme, čo ďalej. Môžete mať aj iné návrhy, môžete mať aj iné videnia. Nie menej, ako 17 rokov pisateľ nielen uvažuje, ale aj píše state o tom, čo z našej pôvodnej kultúry a duchovna ešte žije, o tom, ako je možné ju rozvinúť, o tom, aké slová môžeme použiť aj na označenie nášho duchovna. Nie je nutné, aby sme všetci uvažovali rovnako, to by ani nebolo prirodzené. Ale môžeme sa na niektorých dôležitých veciach isteže zhodnúť.
Pred desiatimi rokmi bolo podobné sčítanie ľudu, aké bude teraz v máji. Vtedy pisateľ napísal do dotazníka „pôvodné duchovno“ a nikoho k ničomu nevyzýval. Vtedy bola tá kolónka v dotazníku označená ako cirkev/náboženstvo, čo bolo so všetkou úctou k cirkevným kultúram prinajmenšom zavádzajúce a smerovalo to k tomu, aby občania nepísali, aké majú vyznanie, ale v akej cirkvy ich (väčšinou bez ich súhlasu) pokrstili (z katolíckej cirkvy sa podľa hodnostárou vraj nedá vystúpiť…) Takže taká štatistika nám v podstate o skutočnom vyznaní občanov veľa nepovedala. Dnes je to o chlp lepšie, keďže nad kolónkou je napísané náboženské vyznanie. Stačilo by vyznanie, ale budiž. Ak sme ale slobodný a ak máme naozaj tú hlásanú slobodu vyznania, tak by nám nik nemal vnucovať, aby sme naše vyznanie označovali ako náboženstvo. Hlavne my by sme si to nemali nechať vnútiť. Napíšme to duchovno, ktoré sme si slobodne zvolili, a nie to, čo nám vnútili. Napíšme ho takými slovami, aby to bolo v súlade s našou dušou.
Zvážme každý podľa svojho vedomia a svedomia, čo napíšeme. Nič sa nestane, keď jeden napíše tak a druhý inak. Ale keď napíšeme jeden výraz, nebude sa to dať len tak zhodiť zo stola.
Chvála za pozornosť.
Žiarislav
TÉMA NA RODNEJ CESTE: SČÍTANIE ĽUDU – RODNÉ DUCHOVNO všetky články TU
Zdroj: Ved.sk
