V minulosti sme sa neraz stretli s tým, že vety vyslovené v predvolebnom boji by mali byť chápané s nadhľadom a zľahčované. Lenže vety povedané v predvolebnom boji majú ešte väčší dosah, ako mnohé iné. Zvlášť, keď ich povie premiér demokratického štátu. Ten v boji o prezidentské kreslo povedal: „Ak občan slovenskej republiky chce pôsobiť v sekte, musí počítať s tým, že z bezpečnostných dôvodov nebude mať prístup k tajným materiálom“. Vtip je v tom, že náš právny poriadok nepozná pojem „sekta“.
Čo by mohol predseda vlády s právnickým vzdelaním vedieť. Právny poriadok Slovenskej republiky pozná len pojem „náboženská spoločnosť“. Ak je náboženská spoločnosť veľká, nazývame ju spravidla cirkev. Ak je malá, ľudia ju bežne označujú ako „sektu“, čo je však ľudový pojem, nie právny. Je to asi tak podobne hmlisté označenie s hanlivým prídychom, ako „pohan“. Jazykovedné slovníky pojem „sekta“ chápu ako „náboženské, alebo politické spoločenstvo, odštiepené, od oficiálnej cirkvi, alebo od politického hnutia“. Ak ide o politických odštiepencov, tak vedecky vzaté by tejto definícii zodpovedalo množstvo popredných predstaviteľov ponovembrovej SR, vrátane dnes najmocnejších predstaviteľov štátu, keďže sa vývojovo vydelili z pôvodne inej strany, zhovievavo povedané, nie menej, ako raz.
Slovo sekta nepochádza z Indie, ani z Izraela, ako by sa mohlo zdať vzhľadom na duchovné korene u nás najznámejších pôsobiacich „siekt“, teda právne vzaté – (malých) náboženských spoločností. Slov sekta sem preniklo cez nemecké „Sekte“ z latinského „secta“ vo význame „filozofický smer, politická strana“. Sekta je teda slovo rímskeho pôvodu a ako sekta sú v Ríme takto označovaní kresťania. Vieme, že po kresťanskom prevrate v Ríme a neskôr aj v iných krajinách už bola táto náboženské spoločnosť označovaná nie ako sekta, ale ako cirkev a na dlhú dobu zakázala všetky ostatné náboženstvá, ktoré sa museli zmieriť, alebo aj nemuseli, s označením „sekta“ a postavením mimo zákona. Slovo „sekta“ sa nepoužívalo len v prípade pôvodných prírodných duchovných prúdov, ktoré v našich končinách neboli organizované a označovali sa iným výrazom s hanlivým prídychom – ako pohania. Dodnes mnohí katolíci označujú za sekty protestantské cirkvi (evanjelikov a ďalších) a v časopisoch vydávaných kresťanskými spoločenstvami sú ako sekty často označované v podstate všetky náboženské a duchovné prúdy. Z dnešných vyhranených malých náboženských spoločností sú známe napríklad hinduistická „Hare Krišna“ , známa je starozákonná (judaistická) náboženská spoločnosť Svedkovia Jehovovi, ktorí takisto oslovujú ľudí na ulici. Menej nápadné sú kresťanské spoločenstvá, označované ľudovo ako „sekta“, ako napríklad „adventisti“ a ďalší. Mnoho z tých, ktorí čítajú aj niečo iné, ako noviny, sa stretlo so zenovým budhizmom, ktorý je tiež niekedy označovaný za japonskú sektu, i keď pochádza pôvodne z Číny a Západ ho pozná skôr ako filozofický smer. Niektoré kresťanské spoločnosti považujú za sektu aj jogové prúdy, ktorých je premnoho, i keď u nás sú známe len niektoré. Slovo „sekta“ teda nie je právnym pojmom. Naše právo ale pozná pojem „spoločnosť s črtami sekty“. Väčšina bodov v definícii „spoločnosti s črtami sekty“ sedí na politické strany a dokonca aj na niektoré mienkotvorné časopisy. Takmer všetky body z definície „spoločnosť s črtami sekty“ sedia na známe náboženské cirkvi. Rozdiel medzi sektou a cirkvou je teda hlavne vo veľkosti a v následkoch tejto veľkosti cirkvi, ktorá sa podieľa na správe štátu a teda nepotrebuje sa od neho odlúčiť, „oddeľovať“. Slovo sekta (od latinského sectus) je teda výrazom pre oddelenie a súvisí so slovami sekcia a sektor (sekcia ministerstva…, tretí sektor, sektor dopravy…).
No a spomínaná „sekta“ scientistov („scientológov“) je podľa dostupných správ sektou so starozákonnými koreňmi a moderným západným slovníkom, ktorá sa snaží oslovovať ekonomicky a politicky vplyvných ľudí a podľa premiéra, ale aj podľa mnohých iných, má politické ciele. Ak teda príslušnosť k náboženskej spoločnosti s politickými cieľmi má byť dôvodom, aby dotyčný politik nemal prístup k štátnym tajným informáciám a ako hovorí premiér, v minulosti takéto firmy a osoby prišli o bezpečnostné previerky, z akého dôvodu teda majú byť z toho vyňaté veľké náboženské spoločnosti, ako cirkvi? Tie azda nemajú politické ciele? Akože nemajú, keď majú dokonca politické strany a otvorene hovoria do štátnej politiky, alebo ju dokonca čiastočne riadia?
Tento článok vychádza po voľbách. Zdá sa, že sektárske lustrácie premiérovi k víťazstvu nepomohli. Možno tie štatistiky o cirkevných prívržencov sú predsa len trochu nafúknuté, vzhľadom na „neoddelenie“ istej náboženskej spoločnosti od štátu, alebo styky so „sektou“ sú aj pre dnešných katolíkov nepodstatnou záležitosťou. Ak sú scientisti naozaj nebezpečnou sektou, mal hovoriť o nich a nie tak, aby sa to dalo stiahnuť všeobecne na malé duchovné prúdy, ktoré by mali byť vraj vyradené z verejného života. To na základe akého zákona? Akej slobody vyznania? To predsa neboli pápežské voľby.
obrázok: Archiv Divy
Zdroj: Ved.sk
