Keby ste pred 21 rokmi položili na preplnených námestiach ľuďom otázku, či chcú žiť v kapitalistickej spoločnosti, väčšina by povedala, že nie. Určite by nechceli ísť do NATO a nesúhlasili by s množstvom ďalších vecí, ktoré sa po zmene stali. Zrušenie vládnucej úlohy komunistickej strany ľudia chceli. Chceli viac slobody. Ale nechceli kapitalizmus v tej najtupšej podobe.
ČAS MALÍN
Pozrime sa na dianie z hľadiska prírodnej kultúry.
V devätnástom storočí ešte ľudia príliš neriešili otázku prírody. My (aj iní) sme sa zaoberali osobnou slobodou i slobodou národnou. Osobná sloboda i sloboda národná, (ale i duchovná obroda) boli podstatou štúrovského pohybu v „meruôsmych“ rokoch i potom. Prírodná kultúra nebola v politických prehláseniach, bola však v dielach Štúrovských básnikov i spisovateľov, ktorí siahli pochopiteľne až do „bájnych časov“ (Dobšinského pojem) pred feudalistickou zvôľou, a teda do obdobia slovanských kniežatstiev a ešte ďalej – do obdobia rodovej demokracie a pôvodného duchovna vtedy prirodzene sa rozvíjajúceho. Prišlo 20 storočie a niektoré štúrovské ideály sa čiastočne naplnili (čiastočne v 1. ČSR i neskôr). O tom, že nie úplne, svedčí napríklad skutočnosť, že Štúrovu knihu Slovanstvo a svet budúcnosti sa podarilo v slovenčine po prvýkrát vydať až na konci dvadstiateho storočia. V prvej polovici dvadsiateho storočia bolo prírodné vedomie takisto mimo hlavných spoločenských prúdov. Umenie síce ním bolo presiaknuté (napríklad lyrizovaná próza), avšak znečistenie prírody nebolo až také drastické, ako vývoj po druhej svetovej vojne. Socializmus priniesol rozvoj priemyslu a o jeho ekologizácii sa toho veľa nenarozprávalo. Konopné a ľanové plátno vystriedali umelohmotné tkaniny, polia sa kropili i posypávali dusičnanmi, betónové paneláky sa sa vyrábali aj z nezdravého odpadu. Na cestách sa množili zaokrúhlené autíčka s jedovatými výfukovými splodinami. Nedlho pred prevratom sa podarilo nakrútiť vtipný film o „ropákoch“. Mnohým nebolo jasné, že dokument o novom druhu cicavcov, ktoré môžu žiť len v znečistenej vode, je ochranárska recesia.
Skupinky ochranárov a umelcov trávili voľný čas v pastierskych zruboch, ktoré aj udržiavali a chystajúc drevo ručnou pílkou uvažovali o podstate sveta, socializme, kapitalizme, metafyzike a neistej, možnože lepšej budúcnosti. Deti na dedinách chodili na huby a tajne aj na ryby, na farskom brehu kradli čerešne, alebo si ich nazbierali, tak ako aj jablká, počas bicyklových výjazdov pri ceste, po ktorej občas, niekedy, prešlo auto. Aj mestké deti si stavali bunkre, vtedy ešte bolo kde. Rodinky chodili cez víkend do parkov a lesov, dorastenci si ulietavali na chatách, kde rozvíjali niektoré prírodné nálady, vrátane rozmnožovacieho pudu, ktorý bol vtedy dostatočne silný aj bez pornografie.
ZÁKAZ TRETEJ CESTY
Až raz to prišlo. Prepuklo to v Bratislave 16. novembra, keď sa vzbúrili slovenskí študenti a žiadali priamu demokraciu. Na druhý deň – sedemnásteho – to prepuklo aj v Prahe. Začalo sa to síce neočakávane a zdola, avšak okamžite to podchytili politické prúdy, ktoré sa na zmenu očividne dlhodobo pripravovali. Samozrejme že nešlo len o československé siločiary a že zmeny sa diali za pôsobenia západných služieb. Západ jednoducho nechcel, aby sme šli nejakou treťou cestou, ktorá bola pre ľud najprijateľnejšia. Vyhlásili ju za nezmysel a pomaličky posúvali verejnú mienku tam, kde ju chceli mať. Najprv to bolo – pôjdeme do únie, do NATO nemusíme. Potom to bolo – keď sme v únii, musíme aj do NATO…Politici snažiaci sa o neutralitu boli pritlačení k múru a nakoniec sa prispôsobili, podobne, ako médiá, ktoré jednoducho diskusiu o neutralite od istej doby nepripustili, alebo rovno zakázali. Politická mágia bola jednoznačná – tretia cesta je naivná predstava, tretia cesta nie je možná. Samozrejme, že bola možná, vždy sú aj iné možnosti. Lenže nebola tu sila, nebolo tu videnie, nebol na to duchovný stav spoločenských vodcov, aby naplnili želania spoločnosti, ktorá tiež nebola dostatočne prebudená, bola len nežná, občas ukričaná a potom už len uhundraná. A tak sme skĺzli k tomu, čo už ani západ veľmi nechce – slaboduchá spotrebná spoločnosť s kultúrnym úpadkom a duchovným rozkladom.
LIEČIVÉ BYLINY V NEMILOSTI
Ochranári sa po prevrate z politiky vyparili, prípadne „konvertovali“, tí, čo ostali, nemajú spojenie s ľudom, vôbec ho nezískali. Nedošlo k obnoveniu základného, prirodzeného a kľúčového spojenia prírodného a národného. Kresťanskí demokrati a pravičiari sa zamerali na zrušenie družstevného hospodárstva. Ak si niekto myslel, že sa obnoví tradičné prírodné hospodárstvo, tak sa sklamal. Západ už predtým zničil väčšinu svojich drobných chovateľov a pestovateľov veľkokapitalistickou politikou západoeurópskej únie a toto ťaženie pokračovalo. Aj u nás sa udomácnila dotačná politika veľkopodnikateľov, ktorá níčí prírodu a malogazdov. Kapitalizmus tu nabehol so svojimi supermarketmi a veľkovýkrňami tak jednoznačne, že o tom ani nebola diskusia, ako hospodáriť menej chemicky, zdravšie, lepšie. Ak sme neboli spokojní so socialistickým nie príliš ekologickým hospodárstvom, tak európske normy pripúšťajúce výrazne chemickejšie znečistenie zaskočili aj tretí sektor. Neziskovky a občianske združenia nedokázali vyhodnotiť dejinnú príležitosť. Súc (isteže nie všetky) platené „filantropom“ a úniou, príliš dlho zotrvávali v protisocialistickom, v podstate už neaktuálnom postoji a priamo alebo nepriamo podporili slaboduchú odrodu kapitalizmu, ktorej chtiac – nechtiac pomohli k mohutnému nástupu. Nastal útok na všetky odvetvia hospodárstva, ktoré by mohli vytvárať podmienky pre autochtónny – svojprávny vývoj. Cieľ boj jasný – úplná hospodárska závislosť na západe, ktorá by podmienila závislosť politickú. To sa začalo „konverziou“ priemyslu (zrušili sme nielen zbrojovky, ale napríklad aj sklárne), vieme, že tie isté kruhy chcú mať aj kontrolu nad liekmi, tak sa začal rušiť aj farmacelutický priemysel, teda lieky – začali sme dovážať zo západu aj to, čo sme mali doma. To, že dnes chce únia zakázať aj materinu dúšku, je len prirodzené vyústenie tohoto obludného pochodu, ktorý isteže nebol samovoľný a už vôbec nie náhodný, ale bol starostlivo usmerňovaný. Ústavy pre výskum verejnej mienky ovládli tí, ktorí mienku nechceli skúmať, ale ovládať. Títo ovládli aj médiá – dnes už až na výnimky nieto celoslovenských časopisov, ktoré by neboli v cudzích rukách a väčšina nabehla na slaboduchý bulvár. Že televízie na tom inak nie sú, je tiež jasné a že to, čo ostalo verejnoprávne, je tiež mierne povedané nemocné, nikto nespochybňuje. A aby sme sa vrátili ku prírode – v podstate jediná všeobecne dostupná prírodná tkanina je tu dnes americká bavlna, ktorá sa pestuje s hojnou spotrebou pesticídov. Čudujete sa?
ÚPADOK, A ČI OBRODA?
A nakoniec sme sa, uprostred kultu spotreby, ocitli aj tam, kde sme sa nechceli – v byrokratických úkonoch až príliš pripomínajúcich socializmus, v mnohom ich ďaleko presahujúcich. A tak, keď sa dnes zhovárame s ľudkami, ktorí ešte pred desiatimi rokmi žili prírodným životom, stretávame sa celkom bežne s vetami, ako „no, vôbec nemám čas ísť ku zvieratám, alebo do lesa, vieš, realizujeme projekty, píšeme od rána do večera...“. No a sme tam, kde sme. Vo virtuálnych počítačových svetoch, pod kontrolou veľkých bratov, nad polystyrenovými tackami halda ľudí snaží sa nasýtiť chemickejšou a ožiarenou stravou, aby sa v nepretržitom ruchu realizovala v projektoch, ktoré naprogramovali šikovný programátori.
Ľudia s prírodným vedomím realizujú projekty a do spoločenského vývoja príliš nezasahujú. Tu nie. Možno vo Venezuele, možno vo viacerých iných krajinách iných možných tretích ciest sa v poslednej dobe podarili nejaké zmeny k lepšiemu. Našinci upadli do konzumnej apatie, stali sa z nich slušní služobníci kapitalistickej ideológie, ktorej liberalistické obdobie sa práve končí. Našinci upadli, stratili ideály, Pozrite sa na ulici, koľkým dnes žiaria oči? A pozrime sa do zrkadiel. Sme to naozaj my? Sme prirodzení, vedomí, slobodní a šťastní? Je v tom zrkadle odraz živého ducha? Chceme žiť ďalej v tomto stave?
Žiarislav, 17. novembra 2010
podobný článok:
17.11.2009 NIEKTORÉ VECI SA DIALI INAK – rozhovor – TU
Zdroj: Ved.sk
