Na východnom pobreží Spojených Státov nie je duchárčina tak celkom v móde. Hudba sa však teší obľube všade a tak nie je problém ŽiariSlava uviesť ako hudboníka. Na programe sú pesničky s hovormi a premietaním fotografií. Vystúpi tiež ako hosť miestnej skupiny, ktorá má pestrý repertoár autorských a prevzatých tradičných piesní rôznych kultúr. Hneď na druhý deň po prílete, v piatok večer, spolu hrajú na benefičnom koncerte v Stredisku pre vedomé žitie v Moorestown, New Jersey. Jeho zakladateľka pochádza z Kalifornie, kde sú duchovné vedy bežnejšia vec.
Stredisko má cez štyri stovky členov. Väčšina z nich sa vymyká z bežného davu. Sú medzi nimi ľudia rôznych náboženstiev, veľa umelcov a hudobobníkov, liečiteľov a aktivistov pre ochranu prírody a zvierat. Hudobníci a ich fanúšikovia sú v pestrom oblečení a ŽiariSlavov goralský kroj ešte pridá do krásy. Jeho husle krásne zapasujú do repertoára, spievajú, akoby boli doma. Prítomní ľudia tlieskajú do rytmu a aj sa roztancujú. ŽiariSlav vytiahne sadu písťal a fujaru, ktorá dobre nevybledne od okukávania, a to ešte nemá výzdobu. Žiari si myslí, že bude mať dosť času zdobit ju tu počas, akože, dovolenky.
hudobníci a priatelia
V nedeľu ráno ideme do strediska na bohoslužbu. Je tam práve ekvádorský Yachak šaman so synom. Šaman hovorí kečuánsky, jeho syn prekladá do španielčiny a ich prekladateľka potom do angličtiny. Chodia sem raz za rok a v ten deň majú poobede workshop. My však máme vystúpenie s premietaním v štúdiu tanca a jogy v inom meste. Na prvú prednášku príde zo desať ľudí. ŽiariSlav striedavo hrá a rozpráva o našej kultúre a tradíciách. Premietame fotografie na stenu. V dave je enviromentalista s ruským pôvodom, ktorý má veľa otázok. Tie sa stávaju smerodajné pre budúce hovory.
foto: Ján Plicka
(z premietania, vrkoče)
Po dvojhodinovom vystúpení sa ľuďom akosi nechce odísť, skúšajú hrať na koncovkách a keďže písťaly sú to čarovné, ide im to parádne na prvý šup a tak sa hneď dve predajú. Dvaja chlapíci chytia tmavšie, jemne zdobené a už ich nepustia z rúk.
fotka zo studia – koncovkari
Počas týždńa sa ŽiariSlav skamaráti so spolubývajúcimi hudobníkmi Dávidom a Ronom. Tí ho na striedačku berú do obchodu s náradím. Ja ho zas beriem na miesta, kde by mohli byť bazy, alebo im podobné dreviny, kde ŽiariSlav reže prúty na píšťaly a šípy, aj ked mne sa vidí, že je to len zámienka na to, aby bol medzi stromami. Doma namiesto zdobenia fujár celé hodiny vyhráva na digitálne bubny a elektrickú gitaru. Nastaví si to na sluchátka, čo je dobré pre všetkých. Od Dávida dostane pozvanie do štúdia, kde nahrávajú Dunaju, Dunaju. V stredu večer má Ron doma skúšku, dom je plný nových tvári a tak sa rohodneme ísť von na takzvaný otvorený mikrofón, ktorý je tu v móde počas týždňa v zariadeniach, kde hráva cez víkend živá hudba.
Na takomto podujatí, ktoré je hosťované skúseným hudobníkom udržiavajúcim plynulý chod, hrá dve-tri piesne ktokoľvek, kto si donesie svoj nástroj a kto sa včas zapíše. Hosťuje ho Sharis. Žiari hrá na husle a spolu si zaspievame Hej hory, hory. Je tam ešte jeden huslista, ktorý hrá írske piesne na elektrické husle a tak po tom, ako zahrá každý zvlášť, zahrajú aj spolu, čo sa vsetkým náramne páči.
V piatok večer je vystúpenie v Legends, reštaurácii v susednom meste. Je krásne počasie a tak môžme hrať von. Pri príchode sa dozvedáme, že si rezervovalo miesto 20 ľudí, takže si ledva máme sami kam sadnúť. Po vystúpení sa všetci prejdeme pozdĺžď rieky Delaware.
tu by slo video ako ti ludia tlieskaju, ale nemusi to byt na u-tube medzi ostatnymi, mozem ho to zatial dat na google.
V sobotu je indiánsky umelecký festival v Rankokus (NJ). Tam si najprv vypočujeme vystúpenie indiána, ktorý hrá na píšťaly a husle pomaľované podľa konského plemena pinto (biele a tmavé fľaky). Potom prezrieme stánky s rôznymi predmetmi, ŽiariSlav sa dá do reči s chlapíkom, ktorého kmeň je zo Sibíry. Navzájom si kúpujeme prívesky so zubom z bizóna. Smejeme sa na tričku s obrázkom Geronima a ďalších troch bojovníkov s puškami v ruke s nápisom „Domobrana, bojujeme proti terorizmu od roku 1492″ Skončíme pri stánku hudobníka, čo práve zišiel z pódia. Volá sa Avrel Bird.
Avrel sa Žiarislava pýta, z ktorého je kmeňa. Je mu jasné, že je povodný, len ho nevie zaradiť. Dávam mu fotografiu novorodeného baránka s kontaktom a našou vebovou stranou. Avrel sa začíta do kréda na zadnej strane a nadšene hovorí, že to je aj jeho posolstvo, že robí to isté. Stojí tam“ …. Ked príde reč na píšťaly, Avrel vraví, že by ich chcel vidieť. Dohodneme sa, že pred tým ako odídeme, ešte sa zastavíme, lebo ich zhodou okolností máme v aute. Avrel a ŽiariSlav si vymenia cedéčka. Ideme k stánkom s jedlom. Majú tu divokú ryžu, kukuricu a bizónie mäso na špilkách. To chceme ochutnať.
Ideme do tieňa a počúvame ďalšieho pášťalkára na javisku. Medzitým sa k nám pridá priateľka, ktorá má slovenských predkov a prepásla prvú prednášku. Žiari prináša ľanové púzdro s fujarou a koncovkami. Ideme ich ukázat Avrelovi. Ten skúša hrať na koncovke a diví sa. Viac krát spomenie, že by to zaujímalo jeho kamáta Daniela, ktorý vyrába píšťaly a tak všetci ideme k jeho stánku.
Debata sa zvrtne na typy drevín z ktorých sa tradične robia píšťaly. Medzi tým sa pri nás pristaví žena, ktorá z ničoho ukáže na koncovku a vraví, ze takú píšťalu zháňa dva roky a že ju chce kúpiť. Keďže sa mi to zdá nepravdepodobné, nechám ju čakať a snažím sa tlmočiť tie dreviny, čo mi vôbec nejde, lebo okrem bazy ich buď vôbec nepoznám alebo ich viem len v jednom z dvoch jazykov. Žena pri nás stojí dobrú pol hodinu a pozorne počúva rozhovor.Keď píšťalkári dodebatujú, ideme bokom. Vyjde najavo, ze tá baba ma priateľa zo Slovenska, ktorý hrá na fujaru a koncovky. Naozaj chce koncovku kúpiť. V ruksáčiku má tri púzdra s indiánskými píšťalami.
Pred odchodom sa ešte ideme prejsť k vlkom a bizónom, ktore sú tu v ohradách na ukážku. Pri bizonóch sadneme do trávy. Priateľka so slovenským pôvodom vyberá z kabelky čierno-biele fotky svojich predkov. Odrazu sa otočí na Žiarislava s fotkou v ruke a vraví, že sa jej často sníva so zosnulou tetou, že či je to normálne.
Prekladám otázku a odrazu ma napadne, že sa mám usadiť tak, aby sme boli v rovnoramennom trojuholníku, oni dvaja čelom k sebe. Vypustím všetko z hlavy a prekladám rozhovor. Čo má robiť? Musí sa otvoriť tomu, čo jej chce teta povedať? Može to ignorovať? Prestane sa jej snívat? O čom sa bavila mama so sestrami v kuchyni, ako si ich pamätá? Áno? Slováci veria v posmrtný život? Priateľka striedavo plače a smeje sa. Keď sa sedenie skonči napadá ma, koľko z tých odpovedí bolo pre mňa…
V nedeľu vyrážame na powwow na západ Pennsylvánie. Powwow je stretnutie kmeňa alebo skupiny ľudí spojené s bubnovačkou a tancom. Na naše prvotné sklamanie je to „biele“ podujatie, je tam na pohľad len pár indiánskych žien, čo by sa dali rozlíšiť podľa čŕt tváre. Je tu pár dobrých tanečníkov a aj pár zjavne zmätených – niekto tu má na sebe regáliu z americkej zástavy. Sme na území Delawarov, ktorá teraz patrí skautom, čo je tiež mätúce. Dozvedáme sa, že majiteľ bol priateľom jedného z náčelníkov, ktorému tu postavil pomník. Pomohol tento kus pôdy udržať v pomerne nedotknutom stave. V záveti ju odkázal skautom. Noc stávime blízko pohrebiska a skoro rano vyrazame na spiatocnu cestu. Sme totiz pozvani na vecerne stretnutie k ohnu pri jazerach.
Pokračovanie:
Z ošúchaného zápisníka (2.): Stretnutia s pôvodnými Američanmi
Z ošúchaného zápisníka (3.): Stretnutia s pôvodnými Američanmi
Z ošúchaného zápisníka (4.): Stretnutia s pôvodnými Američanmi
Zdroj: Ved.sk
