VÝBER LÁTOK
Šijeme buď z látky , alebo z kožky (kože, kožušiny). Duchovne najčistejšie látky sú domáce plátna z pôjdu od prababky. Je to ľanové, alebo konopné plátno, ktoré bolo kedysi pestované bez použitia chémie. Ľanové, alebo konopné rastliny sa najprv močili, potom lámali, česali, vyrobilo sa pazderie a z toho sa na kolovrátku priadla priadza. Z nej sa na tkáčskom stave tkali látky, spravidla okolo 60 – 70 cm široké. Takéto plátno – vyše 10 m dlhé – sa uskladňovalo v baloch v drevených súsekoch (truhliciach), kde bolo chránené pred prachom. Pri troche šťastia sa dá ešte zohnať domáce plátno v bale, alebo v podobe posteľného plátna – teda zošité z dvoch pásov. Dnes už takéto plátno bežne nikto nevyrába. Tiež sa ešte vzácne dá objaviť staré súkno, alebo kúpiť tenšie – nové. Súkno sa netká z rastlinných vlákien, ale z ovčej vlny. Ovčia vlna sa dá tiež ubiť do menej pevného filcu.
Z ľanového plátna, z jemnejšieho, šijeme skôr košele a šaty. Z konopného, hrubšieho , skôr nohavice, kapsy a vesty. Plátno môže byť aj ľanovo konopné. Zo súkna sa šili nohavice – hološne, vesty i kabanice. Viac ubité – hustejšie plátno, vydrží dlhšie.
SKÚŠKA OHŇOM
Rozvoj priemyslu napomohol tkaniu ľanu a konopy továrenskými strojmi. Tkáčsky priemysel bol u nás už v období socializmu nahradený chemickým . Ľan a konopu vytlačili z ropy vyrobené umelé vlákna, ktoré nesú v sebe okrem chemicky spracovaných uhľovodíkov aj duchovné stopy ropných vojen. Ako prírodná látka je dnes najrozšírenejšia bavlna. Tá sa pestuje azda najchemickejším spôsobom v dejinách – dnes je už zväčša geneticky upravená, aby zniesla vysoké dávky herbicídov, ktoré v krajine ničia, poškodzujú, alebo ohrozujú všetko živé, čo tam predtým rástlo. Pestovanie ľanu a konopy sa žiaľ, ani po páde socializmu na Slovensku už nepodarilo obnoviť. Toto odvetvie priemyslu takmer zaniklo, avšak našťastie nie úplne.
Ako zistíme, či je látka naozaj prírodná, bez pridaných ropných, a teda umelých vlákien? Najistejšia je ohňová skúška, stačí zapáliť malý kúsok (pásik) látky. Prírodná tkanina zhorí na tlo, kým umelá, alebo čiastočne umelá, sa škvarí.
Z fabrických prírodnejších látok sa dnes dá zohnať napríklad bielené i nebielené režné plátno, tiež posteľné bielizeň, obrusy a podobne. A samozrejme metrový textil. Ak je to chemicky príliš vybielené, môžeme to spätne prifarbiť bylinkami, čiernym čajom, drevnými hubami a podobne. Staré prírodné plátno chránime pred chemickým bielením bežnými pracími práškami s avivážou a podobne, pfú. Perieme v jadrovom mydle alebo v pracej sóde, prípadne jemne v „jari“ . Najšetrnejšie je bezpohybové pranie v zliatom popolnom lúhu. Najlepšia je na pranie dažďová voda.
VÝBER KOŽIEK
Najlepšie, z duchovného hľadiska, sú kožky zo zvierat, ktoré neboli zabité (boli uhynuté), alebo zo zvierat, ktoré neboli zabité úmyselne (napríklad na ceste). Lepšie sú, z duchovného hľadiska, kožky zo zvierat, ktoré neboli zabité kvôli kožke (dajú sa zohnať z prírodných chovov, alebo od poľovníkov, ktorí ich vyhadzujú (zakopávajú). Duchovne najmenej vhodné je kúpiť kožky zo zvierat zabitých kvôli kožušine.
S výnimkou oviec je veľký rozdiel medzi zimnou a letnou kožušinou. Kožušina je teda koža so srsťou. Na zimný kožuštek je teplejšia zimná kožušina, ktorá je hustejšia a väčšia, alebo má navyše okrem bežných chlpov aj podsadu . Dobrá je kožušina prechodová.
Začiatočník (i skúsenejší) si môže zohnať na šitie aj poškodené kožky, ktoré sa dajú opraviť (podlepiť , podšiť , zošiť…).
Kožku alebo kožušinu vie vypracovať kožkár (garbiar), alebo si ju môžeme vypracovať sami (je to veľmi náročná vec).
Kožušina sa spracúva čerstvá, alebo vysušená. Nemala by sa spariť. Nasolená sa ľahšie udrží, ale je menej pevná.
Kožka sa dá odsrstiť pôsobením popolného luhu, alebo vápennej vody. Prírodne sa dá spracovať napríklad v dubovom triesle – napríklad kravská na opasky. Takáto má krásnu hnedú farbu. Ak je odsrstená časť hladká, nazýva sa hladenica – nespracúva sa celkom do mäkka. Mäkšia – napríklad na švihle (remence) je mazľavá kravina. Na bubon sa používa celkom surová, len odsrstená koža. Voláme ju „surovizňa“ (niekto „rohaid“).
VÝROBA KOŽIEK
Najstarší spôsob výroby kožky je žuvaním. Človek sa nasýti šťavami a tukom a ostane po ňom vyžuvaná kožka. Toto asi robiť nebudeme.
Ďalší spôsob výroby kožky je s pomocou mozgu zvieraťa (s prípadným pridaním rozdrtenej pečene). „Mozgovica“ je bez pomoci skúseného a aj s jeho pomocou náročná a spočiatku zdĺhavá. Tiež je náročná na priestor. Toto asi teraz tiež robiť nebudeme.
Prírodne sa dá kožka spracovať aj s pomocou popolného lúhu a tuku. Alebo s pomocou mydla, ktoré je v jadrovej podobe vlastne spojením tuku s luhom. Toto si môžete doma skúsiť. Je to tiež náročné, a na rozdiel od „mozgovice“ to nepáchne.
Najmenej chemicky sa dá kožka, alebo kožušina spracovať s pomocou silne riedenej kyseliny mravčej. Najtenšie kože aj s pomocou octu.
Chemické spôsoby popisovať tu nebudeme. Robia ich kožkári (garbiari) rôznymi spôsobmi. Čím je koža chemickejšie spracovaná, tým je menej pevná. Taká sa ľahko trhá a po výrobe aj dosť chemicky smrdí. Dnes sú dovážané najlacnejšie a najchemickejšie kožky z Poľska, niektoré sa dajú roztrhnúť ako papier, treba si dať na to pozor.
Ak chceme z kože šiť, zdôrazníme kožkárovi, aby kože vôbec neorezával.
Ak ideme šiť zo starých kožušín, súkna a podobne, dajme si pozor, aby v nich neboli mole. Surové kože okrem molí ohrozujú aj kožojedi. Vetranie a dym pomáhajú udržať ich v poriadku.
-slav-
Sledujte ďalšie čĺánky: pripravujeme 2. Časť: Výber nástrojov na šitie, 3. časť: Na aký odev čo treba.
15.3.-17.3.13 – Vedomecká univerzita – Šitie a príprava odevov – viac TU
podobné články:
22.1.13 PRÁDLO A NIE IBA BIELIZEŇ! Polovtipník
Zdroj: Ved.sk
