Niektorí očakávajú o pol roka koniec sveta. Iní očakávajú, že sa skončí kríza a kapitalistický svet bude ako predtým. Ani tí a ani tamtí sa nedočkajú očakávanej budúcnosti.
Raz zmiznú naše stopy z krajiny, ako spieva novodrevná speváčka. Raz rozpadnú sa aj umelohmotné pneumatiky vyhodené v lese pri ceste, aj petfľaše a farebné umelé a hliníkové obaly. Bohdaj, aby boli predtým mnohé z nich vyzbierané. Raz zmiznú tieto hnusné pozostatky našej civilizácie, civilizácie, ktorá vytvorila odpad a vykalila sa na posvätnú prírodu tým chemickým, umelohmotným výkalom, v hrabivom ošiali peňažníckych tupcov a šialencov, bez úcty k prírode, bez úcty k predkom a svätostiam, bez úcty k potomkom, bez úcty k zvieratám, rastlinám, vodám, Matke zemi a aj posvätnému Slnku, ktoré sa na tento náš „ošklivý“ svet díva. A čo po nás zostane, rodina?
Zostanú po nás piesne. Piesne slávy, prírody, duchovna predkov a divovia dajú, že aj potomkov a nasledovníkov. Raz, keď už rozpadnú sa aj naše cédečka, aj všetky tie digitálne fotografie v dnešných programoch nebudú sa dať pustiť, tak ako dnes vinilové platne, tak, ako dnes nevieme spustiť muzeálny telegraf. Ale duch v ľudských dušiach nezanikne. Ako to už býva, dávne piesne, básne, dávne príbehy budú trochu pozmenené, niektoré state budú vykreslené viac, ako dnes, a niektoré budú zabudnuté. Ale nič to, takto kráčal svet, a nie inak aj kráčať bude. A medzi tými mnohými príbehmi sveta, ktorý prežil, budú aj príbehy o tom, ako sme kedysi na prelome dvadsiateho a dvadsiateho prvého storočia znovu začali svätiť rodné sviatky, znovu začali mnohí žiť v duchu, ako boli vypovedané zvestovania a ako sa postupne vypĺňali. Budú takí, čo budú triediť tie haldy správ, budú spisovať nadčasové skvosty duchovnej vedy a tieto vedomstvá budú vysvetľovať v dobových súvislostiach tým, ktorí nebudú mať pojem o dnešnom starodávnom svete a jeho moderných, nezaujímavých staromódnostiach, ktorých sú plné média, poväčšine zamerané na úplné nepodstatnosti a taľafatky, nad ktorými sa naši potomkovia a nasledovníci budú zväčša len pousmievať. Historické filmy z našej doby nebudú tak často žiariť krásnymi farbami prírody, ako dnešné historické filmy, ale sa bude striedať šedá, kockatá civilizačná púšť s kikiríkatou gýčovitosťou veľkomiest. A popri tom sa v niektorých zjavia aj výjavy z hôr, lesov a dolín, kde skupinky zanietencou, väčšinovou spoločnosťou v tej dobe nepoznaných, alebo nepochopených, stavajú základy novej prírodnej kultúry, postavenej na drevných, dávnych základoch.
Bolo to v roku 1999, pri Detve, na prvom celoslovenskom Letnom Slnovrate Rodného kruhu a ďalších priateľov. Vtedy po niekoľkodňovom pôste odišiel na chvíľu človekov duch a vzlietol pod slnkom. Videl krajinu zaliatu žltým, slnečným svetlom. Videl, ako toto svetlo sála do diaľav a putuje. Videl, ako medzi Baltikom a stredozemným morom žiari kultúra ducha slnečného. Bolo to svedectvo? Bol to iba sen? Príde aj doba odpovedí.
Sú dva druhy spoločenskej a duchovnej práce, pôsobenia, poslania. Tá prvá cesta je krátkodobá. Hneď prinesie výsledky, zisky, uplatnenie. Má ale jednu nevýhodu – to všetko je len dočasná móda, ktorá nevyhnutne zanikne bez väčšej platnosti v budúcom svete. Druhá cesta (alebo snáď prvá?) – je nadčasová. Niektoré výsledky, zisky, uplatnenie vidno hneď, ale väčšina z nie nie, tie sa vyjavia až v budúcnosti. Je to cesta duchaplná, pre tých, ktorí vidia viac v čase. Duchovný človek býva v stane a pre nasledovníkov stavia dom. Kým obchodník býva hneď v dome a pre nasledovníkov možnože zanechá stan. A kde je spravodlivosť, ktorú mnohí hľadajú v slabom vedomí hneď. Spravodlivosť je, ale nadčasová. Sú to ľudia duchovní, ktorí viac určujú chod dejín, ako ľudia moderní. Ale táto dejinná moc je vyvážená tým, že sa mnohých krásnych plodov svojej práce nedožijú. Štúrovci sa dožili len čiastočného uznania slovenčiny a nedočkali sa Slovenského okolia so štátnym jazykom slovenským. My sa možno nedožijeme doby, keď rodné duchovno, vedomectvo, prírodná kultúra, bude úplnou samozrejmosťou pre obrodenú spoločnosť. Ale čiastočné uznanie a uplatnenie novodrevnej kultúry ešte uzrieme. Nie je dôležité, aby sme jedli všetky plody nášho jarného sadenia. Dôležité ale je, aby sme ich duchovným zrakom videli a tešili sa z toho, ako ich raz budú vychutnávať iní.
To všetko je dnes, rodina, to nie je budúcnosť, je to napísané už dnes v Slnku a jeho Slnovrate. Snáď neurazí sa duch básnika Ľuda Ondrejova, keď v množnom čísle zaznejú jeho verše:
Už stúpame my na horu
a robíme si útulky…
Posvätné sny tu kraľujú
a my sme ich pútnikmi.
A preto je nám hora táto
horou veľkých vidín.
Žiarislav
Program osláv Slnovratu 2011 TU
Zdroj: Ved.sk
