STARÁ BÁJ: Keď slnko bolo bohom

Staré báje Vikingov mali smolu.

scenár: Jerzy Hoffman, Józef Hen, réžia: Jerzy Hoffman, 2001

Keď som povedal Grzegorzovi, čo pripravuje moje koncerty v Poľsku, že ma zaujíma, kto spieval ten hrdelný hlas vo filme „Stara basn“ (Stará báj), zatváril sa zamyslene. Na druhý deň, bolo to vo Varšave, mi predstavil chlapíka, čo to spieval. Spriatelili sme sa a prezradil, že mal s priateľmi ťažkú haváriu a ako jediný z auta ju prežil. 

Možno dumať, prečo preložili do Češtiny (lebo cez Čechov sme sa s filmom stretli na DVD) názov „Stará báj“ ako „Staré báje Vikingů“. Že by český prekladateľ z poľštiny nevedel po poľsky, je dosť málo pravdepodobné. Preklad nemusí byť priamy, ale nemal by byť načisto nepravdivý. Nejde totiž o žiadnu vikingskú, ale o načisto slovanskú povesť (či už skutočnú, alebo filmovú) o boji rodovej demokracie s kniežacím tyranom. Žeby si firma myslela, že Česi naozaj majú záujem len o niečo, čo má označenie cudzej kultúry? Vikingovia sa vo filme mihnú ku koncu len ako cudzí nájazdníci a celý príbeh popisuje deje slovanskej kultúry.

Staré božstvo podobné Svantovítovi, veštba samoľúbemu a násilnému kniežaťu Popielovi. Podlé odstránenie synov rodu a prenasledovanie ich opatrovateľov. „Kto przekronci ten krug, zgynje“, povie divica brániaca sa pred násilníkmi a po prehnanom úsudku znejúcom ako „Zname še i s viedzmami“ (jediná veta, ktorá nebola preložená do češtiny a znie ako dôkaz zrozumiteľnosti slovanských jazykov v originálnej poľštine) roztočí svoj prak lukostrelec Michal Zebrowsky (naťahuje luk tak, že je jasné, že cvičil a asi aj preto ho stále obsadzujú). Zebrowsky (Zaklínač, Ohňom a mečom) hrá Žemovita (Zemovíta) – slovanského odpadlíka, čo bojoval kedysi s Vikingami ako pirátsky lupič. Čo by to bolo za film bez peknej divice, ktorá padne po záchrane do oka Zemovítovi. Keďže je to sestra svojich bratov takmer zajatých kniežacím zloduchom, pridá sa k rodovej vzbure. No predtým si pohnevá budúcich švagrov únosom stredovekej slovanskej krásavice s rúžom na perách a pootvorenými ústami „a la madona“ (inak v pohode) a to rovno zo slnovratových osláv. To by nahnevalo aj absolventa ezoterického kurzu, nie to ešte pravého Slovana. No ale knieža je veľmi krutý, otec zabitý a tak sa bratia krásavice so Zemovítom predsa len pomeria – v záujme pomsty a možnože aj víťazstva rodovej demokracie.

Ale to nie je všetko. Diva je zasľúbená bohom a teda nič nebude, Zemovít. Tá ho surovo ďobne nožom rovno počas únosu a aj keď to vyzerá popletene, on sa z toho vylíže, veď je hlavný hrdina, no a skončí sa to spoločným bojom Žemovita so švagrami proti krutému kniežaťu, akých bolo mnoho viac, ale neuctievame ich, pokiaľ nie sú toho „správneho“ náboženstva. A tento ešte nebol a teda vošiel do kinematografie ako darebák a to zaslúžene, keďže ním naozaj bol a nie je s tým žiadny spoločenský problém dnes.

Darmože bol Zemovít u Vikingov (česká firma sa tomu teší, lebo domácim „pohanom“ čo sa týka trhu, asi nedôveruje) , darmože „kocha Dzivu“ (ľúbi Divu, oukej?), musí si ju zaslúžiť aj inak, ako žiadostivosťou. Slnovratový snem hovorí „Šmerc za šmerc“ a hlasuje o vine – nevine krutého Popiela. Popiel na hrade ich názor nepríma a nadôvažok sa im smeje, zleje ich pálivou smolou a napichuje ich svojimi vojakmi v pasce brány. Nič nepomôžu uvážlivé výzvy Piastuna (Daniel Olbrychski) a nazjednotení vladykovia pohoria.

Ak počas Slnovratu hrá dychovka, inokedy mongolský alikvot a tak, je celkom príjemné, že kohút znie pravo, tak isto ako špľachot vody pod veslami člnu, čo vedú Dzivu do svätyne. Viola je pôsobivá a speváci, čo majú v krvi nemenovaný chorál, tiež. Hudba je pekná, pôsobivá, chýba popri keltsky znejúcej flaute len nejaký viac slovanský nástroj. „Za gurami, za ľasami, živlom vody“ lieči Zemovíta vedma, ale je to Piastun, čo mu vysvetlí, aký je nezbadaný. Hovorí mu – choď si tam, do toho svojho Nujorku a už sa nevracaj. No ale povie to inak – choď si k tým svojim Vikingom, keď ti na svojich nezáleží, len na tom svojom cicimbrusovi. A Zemovít sa vtedy, hlupák, zbadá a zatiahne so svojimi za jeden povraz.

Lenže medzitým Popiel, o ktorom môžeme hovoriť, že bol krutý, lebo to bolo ešte pred vyvolenou históriou, vyvesil nad palisády hlavy synov rodov, aby ich zbrklých otcov a bratov dostal do pasce. No a to bola iba prvá ťažkosť a tou ďalšou boli Vikingovia. V osobnom súboji na hranici vtedajšej cti (šíp proti oštepu) Zemovit zasiahne hlavného Vikinga a to rozhodne boj, lebo tak to bolo dohodnuté (vtedy sa to ešte dalo bez bombardérov).

No, stala sa vážna vec. Vo filme síce Popiel prehráva, zasiahnutý bleskom hromovládneho boha, ktorému sa rúhal, ale v postave Zemovíta Piastovca nakoniec zvíťazil kniežací poriadok nad poriadkom rodovej demokracie. Nikedy sa tak naozaj stalo. To detinské „Biť kmeťov“ prinieslo hrozné následky.
Prisahajúc na posvätné Slnko, po zápase, popolvár dostal princeznú a aj ľud bol oslobodený. Nakoniec sú vymenovaní nasledovníci piastovskej dynastie až po toho, čo vyrúbal posvätné duby a nastojil to iné duchovno. Takže, keby to boli naozaj len Staré báje Vikingov, malo by to podobnú, nie až tak osobnú záverečnú.

V snímke možno vidieť pôsové vyobrazenia svätýň, ale hlavne sviatkov. Je tam aj klišé dobrovoľného upálenia vdovy, ktoré je v známej kronike doložené len v hraničnej rusko – vikingskej oblasti, inak sú obrady, ako slnovrat, vyobrazené pôsobivo. 
Ten, ktorý preklial bohov, zhynul bleskom. Hm.

Slav.

Zdroj: Ved.sk