Dnes ráno sme na podnet Petra po raňajkách opravili schody k chate. Tiež navrhol, že chce ešte jednu priečku na rebrík na poschodovú posteľ, ale k tomu sme sa zatial nedostali. Medzi inými poznámkami zapísanými pekne úhľadne v bodoch v zošite spomenul, že by rád šiel do Spišskej Novej Vsi. Na začiatku deväťdesiatych rokov tam rok pôsobil, chcel by sa tam ísť pozrieť. Či sa dajú zistiť autobusy. Kedže tam máme šikovnú prostredníčku, volám, či by nebola chata, čo akože samozrejme že by bola, aj s pozvaním na halušky. Hovorím Žiarislavovi, že kedže nikto z táborníkov nemá veľký záujem o kone a zajtra máme plánovaný výlet na Muráň pozrieť pôvodné karpatské kone hucule, že by sme mohli urobiť náhradný program do Slovenskeho raja a ostať tam aj na noc. Žiari súhlasí. Hovorím, že to navrhnem skupine po večeri, aby sa každý mohol vyjadriť k náhradnému plánu a aby to nevyzeralo, že točíme program okolo Petra.
Zberáme sa na vychádzku po hrebeni na západný pozemok, kde stojí dom, ktorý slúži ako medzistanica budúcich novolazníkov, ktorí zatiaľ ešte nemajú svoje obydlie. Teraz tam práve nikto nie je a pôvodne tam mal byť náš tábor, ale kedže nás nie je veľa, Žiari súhlasil, že budeme na Medzi.
Všetci vyzerajú pripravení na odchod okrem Sáry, ktorá za stolom niečo píše.
„Sára, ideš?“ pýtam sa.
„Prepáč, Zornička, ale ja nejdem. Ja to už poznám, tie slovenské výlety. Že neboj nič, to nie je tažká túra a nakoniec je to šľapačka celý deň, hore kopcom – dolu kopcom. Nie, ďakujem. Ak vám to nebude vadiť, ja ostanem tu.“
„Jasné.“ smejem sa. Peter sa pýta, či je to náročné, hovorím, že nie príliž, ale že kopec na začiatku bude určite brutal. Vraví, že ide. Doma v Británii chodieva na stanovačky aj na túry. Sandra sleduje Žiariho ako sedlá červenú kobylu. Zorenka sa kolo nich motá, pozoruje každý pohyb, očucháva výstroj. Tá si ešte počká, kým bude dosť veľká na sedlo. Má presne rok.
„Zoberieme jedného koňa a môžme sa striedať.“ Žiari vyhupne na Červenú, vybehnú k nám do kopca a mieria na východ. Zorenka je im v pätách. My za ňou. Keď vojdeme do lesa, počujem za sebou ťažké kroky a fučanie. Biela kobyla nás nasleduje. Nenechá dcéru (Zorenku) a jej človeka (Žiariho) len tak odísť bez dozoru. Má veľké brucho, bude rodiť každú chvíľu.
„Pôjdeme skratkou, dobre?“ Žiari pozerá priamo do kopca, je tam rúbanisko. V zime bola kalamita. Zoskakuje z koňa, vedie Červenú. V jej závese ako psík Zorenka.Všetci sa stáčame v pravom uhle doľava a stúpame do strmého kopca. Pozerám na Bielu, tá sa rozhoduje či ísť, či nie. Je to pre ňu teraz nevhodný terén v tomto stave. Nakoniec vykročí. Žiari zastane:
„Necháme kone tu.“ Nikto nenamieta. Skladá sedlo pod strom. Červená ho bez uzdy do kopca nenasleduje a tak ich so Zorenkou nachávame za sebou.
„Zornička, pripomeň mi, dobre?“ pohybom hlavy naznačuje na sedlo pod stromom.
Ked vyfučíme do kopca, Žiari hovorí, že teraz už len stále dole kopcom. Vrátime sa po hradskej, takže zasa dole kopcom a potom do kopca len ten chodník k domu. Pohodička. Cesta je krásna. Obzeráme obrovské paprade, bavíme sa o histórii kraja. Tešíme sa z kvetov na lúke, smejeme sa z anglických trávnikov. Nič mimoriadne sa nedeje. Pri spiatočnej ceste Žiari stále pozerá do lesa. Akoby mu chodiť po asfalte bolo proti srsti.
„To je strašná nuda, tieto cesty. Mohli by sme ísť tuto skratkou šikmo k domu.“ Vraví viac menej pre seba.
Na moje veľké prekvapenie Peter sa škriabe nad cestu. Nie som drevo, ale tie kopce mi nie sú na smiech ani po vyšľapaných chodníkoch. Po nevyšľapaných roklinách som sa predierala celé detstvo a viem, že je to dva krát také náročné s topánkami po kotníky v starom lístí a hline, šmýkanie sa na skalách, prekračovanie práchnivých stromov.
„Ja nejdem žiadnou skratkou.“ vyhlasujem. Bohužial všetci sú už hore nad asfaltkou.
„No dobre, tak zas nebudem cintľavka.“ Hundrem. Hlavne teda v žiadnom prípade neopustím skupinu.
Čoskoro prítomným dochádza, že to nebol práve najšťastnejši nápad. Kopec je strmý, ideme dohora v uhle, treba pozorne našľapovať na hrany topánok.
„Ľavá vonkajší, pravá vnútorný, vodorovne s cestou pod nami. Takto môžes mať telo vystreté a môžeš riadne dýchať.“ vysvetľujem Sandre, ktorá sa drží tesne za mnou.
„Ja som sa tiež čudoval, že Peter chcel íst skratkou.“ smeje sa Žiari. Ide prvý, ja za ním. Peter na konci. Začína zaostávať a počujem ho tu a tam zašomrať. Smejem sa a hovorím mu, že sme tu jeho vinou. Spopod Petrovej topánky sa skotúľa kameň. Pozeráme dole za ním, dopadá na okraj cesty. Našťastie nič nejde a tak sa pri vydychnutí zasmejeme. Po nejakých desiatich minútach prechádzame roklinou. Mne sa marí, že je to už tá, ktorú poznám z chodníka, že už už uvidím chodník, alebo známe miesto. Zdá sa mi to takto dobrých desať minút.
„Kedy tam už budeme? pýta sa Peter pomedzi dych. “Viete kde sme? Stratili sme sa?“
„Tu sa nemôžeš stratiť. Ked pôjdeš priamo dole, dôjdeš na cestu. Dom je týto smerom.“ ukazujem rukou. Prichádzame k húšťave. Žiari olamuje konáre vo výške hlavy, aby nás nezranili. Ideme do hustejšieho porastu. Teraz už osekáva kry veľkým nožom ako mačetou. Nič lepšieho ma nenapadá a tak začnem spievať: „Prediera sa na stráni, prediera sa krovím. Šípové kry šľahajú, aj trnky kričia dovi. Ešte aj tie agáte, ostnaté sú stromy. Kôli tŕňom neplače veď cesta za to stojí. Na-na-na-na-na-na….“
Žiari spieva druhý hlas. Sandra sa smeje a pripája sa pohmkávaním a tu a tam si domyslí slovo. Jej pôvodny jazyk je nemčina. Pozná Žiarislavove piesne z CD-čiek. Dozvedela sa o ňom v Čechách u Wanaty. Tam bola na tábore minulý rok. Je to dievča do lesa a cestu prežíva ako dobrodružstvo. Obzerám sa za Petrom, nevidiet ho, tak kričím jeho meno. Ozýva sa, ideme dalej.
„Pozrite tuto.“ Žiari nám každú chvíľu ukazuje stopy a pelechy zvierat. Teraz však pozerá dohora na obrovský strom. Je to starý posvätný dub, má korunu ako veľký dáždnik a stojí uprostred húšťavy. Hovorím posvätný, lebo vidím na spodných haluziach obetiny.
„Ak chcete, môžte zo seba niečo zavesiť na strom a zaželať si niečo. “ Sám berie stužku z vlasov (Žiari nosí zapletané vrkočky za ušami). Ja nič nemám, tak sa prehrabnem vo vlasoch a vešiam tie, čo mi ostali v ruke. Každý niečo zadumane vešia. Potom dub zdravíme a ďakujeme, bez slov. Peter doráža na miesto a tiež chviľku rozjíma. Vyzerá trochu pokojnejší. Asi preto, že vidí známky ľudskej ruky a dochádzamu, že Žiari vie, kde sme. Nič sa nepýta a tak mu nič nehovorím. Od duba je vysekaná krovina na lúku pri dome. Na lúke spomalím, počkám, kým ma Peter dobehne. Prezrádzam mu, že sme sa poradili so Žiarim a že, ak bude skupina súhlasiť, zajtra pôjdeme všetci autom do Spišskej, že tam prespíme na chate v Slovenskom raji. Pridávam, že chata má kúpeľňu so sprchovacím kútom a splachovacím záchodom. Peter je nadšený. Zdá sa, že zabudol na strasti výletu. Žiari neskôr s úsmevom komentuje moje diplomatické schopnosti.
Po večeri pozeráme v prístrešku Jánošíka. Na laptope. Sedíme kolo stola. Film je na potešenie všetkých s anglickými titulkami.
Keď zbojníci zhadzujú z kopca skalu, aby zastavili koč, niekto prehodí „Ako Peter dnes na výlete!“ Rehoceme sa.
„Zapamätajte si tú skalu“ hovorí Žiari pri scéne, v ktorej pandúri chytia chlapca. „Vezmem vás zajtra na to miesto v Slovenskom raji.“ Neskôr, keď Jánošík odnáša na rukách chlapca z dereše a krpcami prepletá nohami po rebríku nad skalou, hovorím: „Vidíš Peter, takto sa chodí na Slovensku po rebríkoch!“. Sandra sa chytá za brucho. Tu priečku sme na poschodovú posteľ nakoniec nenabili, nikto ju už nespomenul a po dnešnom výstupe už asi Petrovi nebude chýbať k šťastiu.
Zornička
Zdroj: Ved.sk
