Vstúpia ľudia z okruhu celostnej prírodnej kultúry do politického diania?
Rozhovor so Žiarislavom
Pred voľbami si poskytol pre čitateľov rozhovor, v ktorom si vykreslil, že ľudia z okruhu prírodnej, celostnej kultúry nemajú koho voliť. Vzhľadom na výsledky volieb, povedal by si aj dnes to isté? Neporadil by si radšej ísť niekoho voliť? Predsa len si často zdôrazňoval, že právo voľby je dôležité a aj jeho využitie.
Neporadil. Pokiaľ nepostavíme svoj program. Prinajmenšom pre zachovanie osobnej a spoločenskej cti. Jednoducho je tu diera. Je tu diera pre náš hodnotový rebríček vo volebných programoch strán. Mnohí sa snažia hodiť výsledky volieb na tých, čo nevolili.. Nevolilo vyše 40 percent oprávnených voličov. Čo síce aj v minulých voľbách bolo podobné, ale o niečom to svedčí. Mnoho ľudí neverí, že môžu niečo zmeniť. Či vyhrá ľavica alebo pravica, ľudia to tak vnímajú že oligarchovia už majú Slovensko rozkolíkované… Čo by pri všetkých divoch zmenilo to, keby išlo voliť tých ostatných 40 percent ľudí a rozhodili by najskôr podobne svoje hlasy medzi tú istú ponuku? Nezmenilo by sa vôbec nič, aspoň nič podstatné, len by sa zrazu cítili hlúpo a nečisto, že volili tých, ktorým neveria, že volili programy, ktoré nemajú radi. Nie každému vyhovuje voliť nepriateľa svojho nepriateľa. Takéto pohnútky na voľby už vôbec nemôže mať slobodný človek, ktorý je priateľský.
Ale konfliktní rebeli vo voľbách uspeli.
Hej, ale napríklad mňa a ďalších nevoličov nepresvedčili. U nás neuspeli. Naše témy ako balík nik neotvoril. My sme sami nevytvorili politickú skupinu, pretože máme kopec inej práce a jestvujúce strany na naše návrhy nielenže neodpovedali, ale sa od nich vzdialili ešte ďalej. Napríklad našu výzvu na duchovnú rovnosť obišli a ešte viac strán sa vyprofilovalo ako „cirkevných“. Posielali sme viacero výziev stranám aj politikom – a nič. Naše témy ostali uzatvorené v politických trezoroch.
Aké témy?
Z pôvodného duchovného okruhu máme balíček vecí, vecí, ktoré mnohých ľudí zaujímajú. Napríklad odluka cirkví od štátu a teda skutočná sloboda vyznania, celostná prírodná kultúra, vzdelávanie v nej, dobrovoľné očkovanie, neutralita Slovenska, právo na výber stravy a teda aj označovanie GMO potravín, prípadne ich vylúčenie, zvýšenie ochranu spotrebiteľa v prospech trvalejších a zdravších výrobkov, podpora prírodného a domáceho poľnohospodárstva, sloboda výberu spôsobu pôrodu, otázka právnej úpravy štatútu zvieraťa, ochrana pôdy a vody, energetické zdroje, priamu demokraciu a ďalšie podstatné veci, ktoré chceme riešiť, ale politici ich riešiť nechcú. Priamu demokraciu nedovolia a sami tieto témy ustavične zhadzujú zo stola. Vo volebných programoch sa len výnimočne z tohto balíčka kde-tu niečo zjavilo, hádam jedna z desiatich vecí. Mnohí naši ľudia nevolili vôbec, niektorí hodili do urny na znak nesúhlasu s ponukou prázdnu obálkou, čo je len o niečo iné a niektorí rozptýlili svoje hlasy medzi strany, ktoré sú pre nich menším zlom, ale od týchto strán naši voliči takmer nič nezískajú.
Ale dobre že sme ten rozhovor pred voľbami uverejnili lebo to vzbudilo na sieti rozpravu a ľudia o tom začali premýšľať.
Áno, niektorí síce spočiatku nadhadzovali – že koho volia, ale keď sme rozpravu vrátili k zlatej niti – že či tá stana, čo ju tu vyzdvihuješ, rešpektuje, alebo podporuje podľa svojho programu našu prírodnú duchovnú kultúru, tak zaspätkovali a konečne sme sa dostali k hĺbkovejším otázkam. To je krok, ktorý by nás v budúcnosti mohol priviesť k živému uplatneniu slobody voľby. To znamená že ľudia nášho kultúrneho okruhu môžu niečo urobiť pre otvorenie našich otázok, ktoré chceme voľbami a teda zodpovedným podielom na spravovaní krajiny riešiť.
Vidíš to ako možné? V tomto politickom systéme? Čo povieš na výsledky volieb, prekvapili ťa?
Výsledky ma nijako neprekvapili. Boli celkom zákonité. Tento politický systém sa v spôsobe práce akoby vyžil a dôkazom sú aj tieto výsledky. Napríklad to večné podliezanie sa politikov cirkvi. Môžeme si všimnúť, kto tu nakoniec ďakuje Bohu. V zásade sa takmer stratilo prevažujúce politické rozdelenie strán 19. a hlavne 20. storočia. Na západe sú ešte stále liberáli a konzervatívci, ľavičiari a pravičiari. Na Slovensku sú strany, ako „obyčajní ľudia“, „sme rodina“ a iné také básnické označenia, čo teda samo o sebe nehodnotíme ako zlé, ale aj náplňou sú iné. Socialisti i liberáli, ktorí bežne ochraňujú migrantov a začleňujú ich, sú u nás proti migrácii. V podstate sú v sneme tri národné stany – od umiernených až po radikálov, čo nedávno prichádzali s programom stavovskej spoločnosti.
Prečo je to tak? Sú Slováci xenofóbni?
Mnohí si to myslia, ale skutočnosť je taká, že je to prirodzená obranná záležitosť. Predsa tu nešlo všeobecne o nejakú neznášanlivosť voči cudzincom, čo nebola väčšinová záležitosť, v hre bola predsa aj občianska spoločnosť, nad ktorej zákony povyšujú často aj umiernení moslimovia svoje monoteistické náboženské právo šariu. Tí, čo hovoria o neznášanlivosti Slovákov, často tvrdia, že migranti nemajú o naše územie záujem. Lenže aj preto nemajú záujem, lebo sa medzi nimi na medzisieti rozchýrilo, že tuto sa bude uplatňovať Šengen a že ich tu tak ľahko nepustia. Keby slovenský predseda vlády a v zahraničných médiách aj terajší vodca zvolenej druhej najsilnejšej strany – pravicových liberálov – nepovedali celkom jasne, že prideľovanie migrantov podľa Merkelovej kľúča na Slovensko nechcú, tak už by ich tu dávno vyviezli.
Dali to najavo Fico a Sulík, áno?
Áno, jeden prvotne dnu, druhý von. To sú dve osobnosti, čo vyšli z volieb akože ako v úvodzovkách víťazi. I keď ťažko ktorýkoľvek z nich vytvorí vládu vrámci osi pôvodného zámeru, je to zložitejšie ako „mačkopes“. Ale skutočnosť, že obaja majú k podriadeniu Slovenska pod rozhodovanie EU v otázkach migračnej krízy a centralistických spôsobov prerozdeľovania peňazí odmietavý postoj, svedčí o tom, že voliči, či sa to niekomu páči, alebo nie, považujú túto vec za dôležitú. Lebo okrem nich odmietajú podriadenosť Slovenska Únii v tejto zásadnej otázke viacmenej, alebo úplne, ešte ďalšie 4 zvolené strany.
Kozmopoliti na západný spôsob to dávajú na vrub trendu, ktorý začal Fico.
Ale to nie je pravda. On s tým nezačal, len nálady ľudí zhrnul a ako premiér vládnej strany s nimi predbehol iné strany. Keby to neurobil, skončil by vo voľbách podstatne horšie. Určite nebol prvým politikom, čo s tým vyšiel, len sa z viacerých dôvodov hodil ako cieľ zvaľovania viny. To ale nie je špecialita Slovenska, je to stredoeurópska kultúrno-politická záležitosť. Podobné je to aj v iných krajinách V-4 a na Pobaltí tiež kvótam zo Západu príliš netlieskajú.
Prečo potom Smer vo voľbách stratil?
Dôvodov bolo viacero. Európske počasie sa dosť zmenilo. Teda aj spoločenské. Okrem iného – „pronárodní“ prestali veriť predsedovi vlády, že aj za cenu odstúpenia nepovolí na Slovensku základňu NATO, keď tu nakoniec povolil základňu NATO v podobe provinčného veliteľstva – logistického centra. Mnohí voliči sa obávali, že Fica nakoniec Západ uvarí, že sa poddá aj v iných zásadných veciach a zvolili teda „neočakávane“ toho, kto sa iste nepoddá. Aj za cenu radikalizmu v ďalších, aj nechcených oblastiach. Slovensko je veľmi konzervatívne, ale inak, ako by to chceli oficiálni konzervatívci. A teraz je ešte viac stiahnuté. Hospodársky je otvorené, ale politicky sa uzatvára, v istom zmysle snáď i sústredí.
Kto je teda na príčine, že je to tak?
Nejde o jednu príčinu, aj keď migračná kríza, teda príliv moslimov do Európy je to, čo v podstatnej miere vyústilo do súčasného diania. Mnohí tvrdia, že to nie je dôležité, ale toto dôležité je . Vydržali sme rozvrat vlastného poľnohospodárstva. Ľudia oželeli aj stratu národnej meny a odovzdanie krajiny napospas nami nekontrolovateľným výrobcom a správcom peňazí. Ľudia sa zmerili aj s tým, že sa skončilo kratučké obdobie nezávislosti a pochodujú tu americké vojenské jednotky, kým v Amerike naše jednotky nikdy neboli. Lenže hrozba moslimskej invázie, aká nastala v západných krajinách, to je niečo, čo je pre Slovákov nepredstaviteľné. Ľudia tu cítili stav ohrozenia a aj o tom boli tieto voľby, aj keď mnohí tvrdia, že nie, že to ochladlo. Lenže to príliš neochladlo. Slováci vedia, alebo skôr cítia, že tie tlaky na nás ešte len prídu. V skutočnosti však migračná kríza výrazne pozdvihla nespokojnosť Slovákov so spôsobmi, ako s nami jednajú bruselskí politici. Ten prístup v zmysle – dávame vám eurofondy – tak robte čo sme vám prikázali – s týmto u nás narástlo pobúrenie a nespokojnosť a toto sa výrazne odzrkadlilo vo výsledkoch volieb, ktoré sú v zásade výrazne v neprospech bruselského centralizmu v širšom zmysle. To blúznenie o tom, voľby takto dopadli, lebo vraj školy tu dvadsať rokov nič nerobili, lebo v škole neučili, že netreba voliť Kotlebu, lebo že tretí sektor poľavil, lebo že len nacionalisti sú nenávistní, lebo že za to môže internet a Putin, to všetko je len zúfalecké blúznenie. Veď koľko „modrákov“ bolo nenávistných a cholerických, obviňovali z nacizmu hlava-nehlava už takmer každého, kto mal úctu ku svojeti a to sa im nevyplatilo. Mierotvorca nemôže konať s nenávisťou a nepochopením. Človek tak vidí, že na všetkých stranách utrpela úcta a na takmer všetkých stranách sa ozývali hysterické výkriky. S týmto sa šlo do volieb. Tak čo sa potom čudujeme, ako to tu vyzerá. Zrádnik kráľovský – epilepsia magna. Koniec záchvatu. Spoločnosť sa potrebuje upokojiť.
Je však na škodu veci, že my – ľudia z okruhu pôvodnej a prírodnej kultúry, sme sa rozdrobili medzi iné strany, ktoré nám okrem ochrany voči migrantom, ktorí tu ísť vlastne nechcú, len nám ich tu chce umiestniť Západ, okrem toho nám nemajú takmer nič iné čo ponúknuť. Z toho, na čom nám záleží. Nič blízke našej duši. Samé cudzie veci. Sme odrezaní od politikov a oni sú odrezaní od nás.
Nemali by sme spraviť prvý krok?
Spravili sme ho, napríklad pred prezidentskými voľbami, ale stojí za úvahu, či v tom napriek nezdaru nepokračovať. Odoslali sme politikom naše výzvy, čo je vlastne náš nezhutnený program, ale nič sa nestalo, takmer nik nám neodpovedal.
Napríklad ani premiér Fico neodpovedal na naše otázky v prezidentskej kampani.
Áno, vraj nedáva rozhovory. Veď aj to bola jedna z príčin, prečo mu klesli výsledky vo voľbách. Od takého politika sa očakáva, že bude dávať novinárom rozhovory, lebo ako inak môže viesť rozhovory s občanmi, ak nie cez novinárov? Samomluva je jedna vec, rozhovor je niečo iné. Doteraz to zvládal aj bez médií, viedol s nimi vojnu, úspešne, spravil veľa klikov, ale teraz ho to už oslabilo. Nešlo len o obranu voči cieleným mediálnym útokom, ktoré tu isteže boli, neraz i pod pás. Veď napríklad my sme so svojimi siedmymi otázkami na neho nijako neútočili, nestarali sme sa, s kým chodí na služobné cesty a podobne, pýtali sme sa na naše srdcové témy, ale odmietol nám odpovedať, myslel si že stačí, keď v kampani preukáže, že má birmovku a čo tam bude riskovať s „pohanmi“. Nestačilo.
Lenže zrazu sú tu takmer všetky strany podľa vyjadrení akože kresťanské, a zdá sa, že je ich oveľa viac percent, ako tých, čo chodia do kostola. Okrem toho aj v našich kruhoch je nemálo kresťanov, ale my sa týmto neoháňame, ani „pohanstvom“ nie, ale chceme rovnaké práva pre všetkých a to chcú aj mnohí kresťania . Nech si každý platí nie za cudzie, ale za svoje obrady – či dá do zvončeka, či do bubna, to je jeho vec. Toto je naša vznešená myšlienka a toho sa budeme držať. Zrazu tu kadekto chce byť ako Karol Martel- Kladivo, svätý križiak. Lenže on predstavuje západný, karolínsky prístup, potom sa toto franské križiacke kladivo s plnou silou obrátilo na slovanských „pohanov“, časť z nich vyhubilo. Toto nie sú naše kultúrne korene – byť križiakom. My sa hlásime k celostnému pôvodnému duchovnu, ktoré tu bolo pred tým a ešte storočia po založení karolínskej veľkonemeckej ríše ešte boli mnohí Slovania a Baltovia v prírodných duchovných okruhoch. Niečo z toho pretrvalo. Toto je dlhšia tradícia a tohto sa nepustíme, pričom kresťanstvo, moderné vedy a iné hodnoty môžeme uznávať, alebo dokonca aj ochraňovať. Ale máme hlbší, širší a vyšší, teda celostnejší základ. A to nie len otázka náboženská, ale je to hlavne otázka kultúrna. Právo na zdravú stravu, na vodu, pohyb v lesoch, právo na slobodnú voľbu pôrodu, vzdelania, ďalších vecí a nakoniec aj právo národa na sebaurčenie a právo nezapájať sa do cudzích nemúdrych vojen, ktoré samozrejme nechceme. Toto všetko v jednom celku by sme potrebovali predstaviť ako spoločenský program a človek tak vidí, že to by mohlo osloviť štvrtinu z tých 40 percent nevoličov. A aj keby sa štvrtina z tých 40 percent nevoličov hneď celá nezodvihla, tak by zase pribudli voliči, čo volili cudzie strany iba z núdze.
Navrhuješ teda pomýšľať o politickej strane?
Nie o strane, ale skôr o „nestrane“. Z viacerých dôvodov by sme mohli považovať rozloženie strán podľa 4 prúdov či živlov za niečo, čo možno prekročiť. Spoločenská skupina, teda politická strana, sa predsa môže vo svojej činnosti prejavovať aj v náprotivných živloch naraz a prirodzene. Napríklad – môžem byť svetoobčanom, dieťa Slnka a Zeme, v súlade ohňa a vody a pritom môžem pestovať miestnu kultúru, miestne odrody a chrániť to tu pred nejakými bezbrehými inváznymi vlnami, ktorými spravidla utrpí nielen miestna kultúra, ale nakoniec aj celá príroda. To je teda celkom iné poňatie, ako klasické politické. Z hľadiska klasického delenia by sme ani neboli celkom strana, ako skôr „nestrana“, lebo nie si len v jednom alebo v dvoch živloch, ale prejavuješ sa podľa potreby vo všetkých. Napríklad – nie je pre mňa až také dôležité, či vládne ľavica alebo pravica, a teda či bude daň o málo vyššia alebo o málo nižšia, to sa dá meniť, ale je oveľa dôležitejšie, či zatiahol niekto krajinu do zbytočnej vojny, či mám prístup ku zdravým potravinám, či žena má právo pôrodu v príjemnejšom prostredí, alebo či s ňou narábajú ako s otrokom. Ide hlavne o to, aby takýto prístup bol pre voličov zrozumiteľný, čitateľný, aby bol jasný spôsob práce. A teda vzhľadom na spoločenské okolnosti, ktoré sú, je načase zvážiť založenie spoločenskej pracovnej skupiny, s presahom do politiky, ktorá bude na tom pracovať a popri tom sa rozhodovať, či je lepšie naďalej sa pokúšať dohadovať s jestvujúcimi stranami, ktoré sú do seba zahľadené a k nám hluché. Alebo – či založiť vlastnú stranu, prípadne skupinu – klub v rámci nejakej jestvujúcej skupiny. Prípadne – či vytvoriť spojenectvo s ďalšími príbuznými kruhmi a upútať pozornosť ľudí spoločnými silami.
No ale na takúto vec treba peniaze, moc …
Treba aj netreba. Obeživo obieha tak či tak, prečo by sme tento obeh zastavovali? Skúsme si predstavovať, že spoločnosť sa môže spravovať aj lepšie. Že to tak je. Že je možné riešenie vecí v spoločnosti bez úplatkov a bez vydierania, že môžeš ísť do volieb aj bez toho, ale si mal program nadávania na iných. Áno, je to pomerne neprechodená cestička, ale to ešte neznamená, že sa to nedá. Predstavujme si, ako raz prídeme k voľbám a s čistým svedomím dáme svoj hlas na zlepšenie spoločnosti takýmto spôsobom. Predstavujme si, že to chystáme, že toto naozaj urobíme. Nemusíme sa šarpať. Ale keď raz budeme mať chuť a silu to urobiť, tak to aj veruže urobíme. Skutočné poslanie.
Zhovárala sa -rc-
Snímka: LM
V piatok 4. 3. v Bratislave v čajovni Biela Ľalia o 18. 00 – hovory so Žiarislavom a beseda o týchto veciach.
