Pravomír: Keď sa pozriem na svojich blízkych predkov, nemám voči nim nejakú príliš veľkú úctu, nie všetci viedli život ktorý by sa dal považovať za dobrý …
Žiarislav: Toho, čo nepoznáme, je viac, ako toho, čo poznáme. Riešime úctu k predkom, ku všetkým predkom, ktorých reťazec sa vinie už od nepamäti
Nemyslíš len priamych predkov?
Môžeš riešiť aj priamych, ale aj nepriamych – že všetko, čo bolo, vplýva na náš vývoj, a teda sme toho následkom.
V podstate spôsob, ako žiť správne, je vážiť si to , čo nám vytvorilo podklady, či už sú to len priamy predkovia, alebo nie sú. Priamych predkov by sme si mali priamo ctiť. Ale celý ten reťazec predkov, nie len tých posledných , lebo celý ten reťazec dáva zmysel, čo nás ovplyvnilo. Neovplyvnili nás len poslední predkovia, oni sú dôsledkom nespočetného reťazca predkov. Môžeme si položiť otázku, či pri uctievaní predkov budeme siahať len po ľudí, alebo či ideme aj ďalej. Takže – je dobré si ctiť aj predkov, ako živly alebo aj sily, ktorých následkom je aj vznik sveta, ako ho poznáme. A z neho vyšiel aj ten priamy reťazec našich predkov, ten náš.
Na akom mieste je dobré uctiť si duše predkov? Býva zvykom, že na cintoríne, ale – má to zmysel práve tam, alebo – nemá to zmysel ? Či stačí spraviť nejaký obrad hocikde, alebo .- nie hocikde ale práve niekde , a či to má byť na mieste, kde bývali sošky predkov?
ŽS: Nemá nejaký veľký význam uctievať hroby. Lebo keď uctievame duše, tak to miesto, kde zotlelo telo, nie je až také podstatné. A duše predkov si môžeme pripomenúť aj kdekoľvek v prírode.
Je to len zvyk…
ŽS. Vytesniť uctievanie duší predkov na cintorín nie je pôvodným zvykom. Môže to byť tam, ale nemusí to byť tam. Tie hroby, cintoríny sú priestorovo vzaté už pre živých ťažkosťou. Duše mŕtvych v podstate hroby nepotrebujú. Potrebujú miesto úcty a to miesto úcty môže byť rovno v dome. V kúte peci môže byť miesto, ktoré predstavuje predkov.
Je možné, že niekto z tých predkov, mojich, som mohol byť aj ja?
Či môže byť niekto prevtelenou dušou svojho dávneho predka? Ktokoľvek z nás či môže byť duchovne vzaté nasledovníkom svojho predka?
Keď sa pozeráme na žijúcich potomkov našich predkov, deda, babky a podobne, tak v prípade potomkov z viacdetných rodín vidíme, že niektoré vlastnosti zdedil jeden, inú vlastnosť druhý a ďalšiu tretí. Je to tak ale nie je to len tak, pretože ten predok dostal tiež vlastnosti po predkov. A naše spôsoby, zdedené telesne – dedičnou závitnicou (DNA) či duševne (napodobňovaním kladným, ale i dvojitým opačníctvom, napríklad od deda na vnuka), teda sú zdedené nie len od posledného predka, ale z celého reťazca. Ak by sme vychádzali z toho, že je možné prevteľovanie duší, tak nie je závislé od toho, či niekto je , alebo nie je našim priamym predkom. Ak by mal človek povedať to, čo vidí v tejto chvíli, tak skôr sme zdedili spôsoby na prežitie, ako keby sme boli priamym vtelením našich predkov. To však nie sú len duševné vlastnosti, ktoré sme zdedili a na ktorých môžeme ľahko nájsť aj chyby . Sú to aj také základné javy, ktoré nám umožňujú prežiť, od nepodmienených činností živodráh až po duševnú a telesnú sebaobranu, nadosobné vnímanie a ďalšie schopnosti, ktoré sa často vôbec neuvedomujeme, ale umožňujú nám prežiť a zachovať rody.
To, či môžeme byť doslova vtelením duše nášho dávneho predka, súvisí to s otázkou, či naše ja vzniká s narodení, presnejšie s počatím, alebo či už mohlo byť predtým. Vylúčiť sa to nedá. Ak áno, tak telesné nasledovníctvo v tom nehrá nejakú veľmi dôležitú úlohu. Exaktná veda s touto otázkou nepracuje. Materialistická veda na to nedáva odpoveď , lebo tonie je materialistické otázka, je to otázka prevažne duchovná. Človek nenašiel logický dôvod, ako by sa dalo vylúčiť, že jastvo ostáva. Klasická fyzika hovorí o zákone o zachovaní energie, s čím súvisí zákon o zachovaní živy, vo vedomectve pracujeme aj so zákonom o zachovaní vedomia, lebo nie je prirodzené, aby vedomie úplne zanikalo, je tu však otázka spôsobov ďalšieho zachovania vedomia. Toto azda presahuje terajší rámec tohto rozhovoru a budeme sa tomu venovať o pár týždňov na najbližšej Vedomeckej ceste.
PM: Akým spôsobom by sme teda mali urobiť hĺbkový obrad úcty k predkom,? Aby sme si privodili hlbší stav, nielen že dám kvety… Že by to bolo vhodné – aké úkony? A ako tiež dospieť pri tom k väčšiemu vnútornému pokoju? A nie len – akože – teraz máš toto pred sebou, predkov, tak to urob…
ŽS: Sú teda dve veci, ako uctiť predkov a ako sa aj v pokoji zahĺbiť…
Spôsob uctenia si predkov je vždy na tom človeku, je to vždy na tebe, ako to spravíš a hodnotenie tvojho spôsobu úcty neprináleží iným ľuďom, pretože to je otázkou spojenia s predkami a nie s inými ľuďmi. Takže tento spôsob prináleží tebe a predkom. Vieme, že ten živel, ktorý otvára bránu k duši , je oheň, veď v ohni hmota končí. Je to teda oheň a svetlo súčasne, aj duše vnímame ako svetlá, čo je vnútorným zrakom videné, alebo tušené, podľa živlov osobnosti. Človek si určite má nájsť ticho, kde nie sú ruchy, teda ten cintorín pri vozovke nie je najlepší. V pokoji vidíme jasnejšie duchovné veci. Jestvuje teda ako hodnota samotná úcta. Druhá vec je že uctenie spôsobuje v tebe určitú zmenu a v tom zmenenom stave, zmena je po latinsky tranz, vtedy sa niečo deje a vtedy si možno azda ľahšie, alebo výraznejšie uvedomiť, čo je na našej ceste jadrové, uvedomiť si dary, aj dary od predkov, vnímame ich, dary, schopnosti, priestor, všetko a to, že ich vnímame, vytvára možnosti na to, aby sme tie dari pestovali, ako na poli plodiny, tak v duši dary. Na hlbšie preciťovanie spojenia s predkami my v tomto období uskutočňujeme Tanec Duchov. A tým, že si uctíme predkov, teda robíme niečo aj pre zušľachťovanie seba (pre svoju dušu, pre svoje vedomie, pre uvedomenie si darov a to je dobré pre náš život). A je to preto živá vec, ktorá má vplyv aj na nás samotných , aj na to všetko, čo sa stane. Sú ľudia, ktorí žijú viac v úcte. A sú aj takí, čo žijú viac v neúcte. Hľadajú chyby okolo seba, hľadajú chyby v systéme, hľadajú chyby v zlom nastavení, v okolí, to nemá konca. A k úcte sa nedostávajú. A sú ľudia, ktorí síce tiež vidia chyby, ale vidia aj to, že čo je z jedného pohľadu zlé, môže byť z iného pohľadu aj dobré. Tak je to aj s predkami – ľudia často na nich vidia len to zlé a ani si nevedia predstaviť, že by si mohli uctiť svojich predkov. A človek úctiví si to predstaviť vie, že sú v tom dary, aj ich vidí – tie dary. A preto svet predkov a svet prejaveného okolia úzko súvisí. Kto si neuctí tento svet, v ktorom žije, tak si často nevie uctiť ani svet predkov. A kto si uctí svet predkov, môže si lepšie uctiť aj ten svet, v ktorom žijeme istým spôsobom, aspoň jeho stránky, ktoré vnímame ako dobré. A tým, že uctievame dobré, tak sila zlého sa dostáva do úzadia. Nepriaznivé veci, ktoré sú okolo, majú menšiu silu lebo okolo nás mocnie to dobré, čo si ctíme, k tomu môže patriť aj duchovno zdedené po dávnych predkoch, ich sila, naša sila, my sa stávame silnejšími v lepšom svete. Naša osobná vôľa nie je nezávislá, je závislá od darov, ktoré sme dostali. A tým, že sa s nimi zladíme, vieme žiť lepšie vo svete, ktorý je. Také to uctievanie len seba je taká slepá predstava o tom, čo vlastne v skutočnosti je. To, že máme slobodnú a tvorivú vôľu, je tiež dar od predkov, ktorý sme uplatnili. To, aby sme boli slobodní, mohli tvoriť a vylepšovať svoj svet, je to vlastne aj v záujme predkov, ale nie je ten svet od nich nezávislý, nie je nezávislý od predkov a ani nebude. Aj keby sa niektorí ľudia rodili so skúmavky, aj tak je to dedičstvo predkov, s ktorým niekto narába. On dostal do ruky niečo, čo nevytvoril, len poprepájal rôzne dary, ktoré možno ani za dary nepovažuje, možno ich chybne považuje za svoj majetok. Ale tak to nie je. On len vytvoril z už jestvujúcich farieb iné odtiene. Z jestvujúcej hmoty inú hmotu, z jestvujúcich duchov vytvoril priestor pre iného ducha, ktorého ale sám nevytvoril. A narábanie s dedičstvami predkov bez úcty prinesie nepriaznivé následky, aj v otázkach slobody, na ktorej vyhranení novotvaristi tak lipnú, sloboda, ktorú uctievajú , sa bez úcty začne strácať a vytvorí to priestor pre násilie a zvôľu. Takže – predkovia stále budú skutočnými a stav sveta nebude od nich nezávislý. Je to podobné, ako hmotný vývoj vesmíru nemôže byť nezávislým na jeho minulých dejoch, ktoré kedysi boli prítomnými, ale nestratili sa, žijú vo svojich následkoch. Je predsa nejaká zákonitá následnosť (kauzalita). Najprv sú predkovia a potom sme my. Je nejaký posvätný, veľký poriadok sveta a to , čo je, na tom stojí, a my buď sa s ním zladíme, alebo sa s ním nezladíme. Ctenie si predkov je veľmi zásadné pre stav duchovného naplnenia, vnímania sveta, prírody, celostného vedomia, nášho živého jestvovania a nedá s to nahradiť náboženstvami. Náboženstvá s dedičstvom predkov síce narábajú, ale samé ho v istej chvíli popreli. Predkovia a my nie sme dôsledkom náboženstva, ale naopak, náboženstvo je dôsledkom nás a predkov a malo by byť v súlade s nimi. Takže náboženstvo, ktoré zabraňuje, bráni uctievaniu duší a duchovna predkov, nie je dobré.
Môžeme vidieť, že náboženstvá vlastne bránia uctievaniu duchovna predkov – chcú len uctievanie duchovna prevratu, duchovna nastoleného od určitého prevratu, ktorý bol v rozpore s pôvodným duchovnom predkov. My hovoríme teraz o duchne predkov ako o nepretržitom slede, o našom nadčasovom duchovne, pričom kresťanstvo je na našom území len nejakých tisíc rokov. Človek dnešného typu je tu však so svojim duchovnom desaťtisíce rokov, v súvislosti so zručnosťami a určitých dávnych spôsoboch môžeme určite hovoriť o státisícoch rokoch, ak nie o miliónoch. To stále boli naši predkovia a dokonca v ešte dlhších dobách. Takže tieto takzvané svetové náboženstvá sú len kratučký, úbohý zlomok. Je to vlas oproti veľkosti Zeme, okamih vo vývoji nadčasového prírodného duchovna. Moderné náboženstvá sú ani nie posledným, ako skôr súbežným a ustanoveným spôsobom oproti nášmu pôvodnému, prírodnému duchovnu, ktoré sa nikdy nevytratilo, len bolo potlačené, avšak v našom podvedomí a už aj vo vedomí stále žije. Takže náboženstvo by nás nemalo stavať proti vývoju a proti predkom. A preto obroda prírodného duchovna je to najprirodzenejšie, čo sa nám v duchovnom vývoji môže stať. A nie je to podmienkou ďalšieho náboženského vnímania, je to podmienkou vedomého pochopenia toho, čo sme, toho, čo je okolo nás.
Ani miestne, ani časovo nie je ohraničené uctievanie duší a duchovna predkov. Teda – môžeme to uskutočniť na rôznych miestach a v rôznych časoch. To, že teraz sú dušičky v tomto období, je dôsledok toho že tento sviatok preložila cirkev podľa západných okolností. Slovanskí predkovia mali hlavné zádušné sviatky na jar, v máji . Prvky uctievania duší a duchovna predkov však môžeme vidieť v kolobehu pôvodných sviatkov celého roka – v priebehu Svätenia jari, Zimného či letného Slnovratu, Dožiniek… Kedykoľvek môžeme za predka, či za predkov zapíliť sviečku, ísť k vode, siahnuť na kameň, na starý strom a stretnúť sa s predkami a uctiť si ich, keď to človek cíti.
To miesto – pohrebné, áno, je to taký zvyk, ale predkovia v období slobody rodného duchovna obrady prebiehali na kraji svätohája, kde boli telá spaľované, pretože vtedy predkovia telá nezahrabávali. Toto miesto- kút predkov – bolo často oddelené vodou – potôčkom, alebo odrazenou vodou. Ten svätoháj, ako posvätný lesík, ten v nás ostáva, aj preto sú pri hroboch tuje ako duše, v akomkoľvek prírodnom poraste si môžeme uctiť duše a je to asi aj lepšie, ako pri betónových pamätníkoch, ktoré bránia rozkladu toho, čo má byť rozložené. V dobe slobody pôvodného duchovna predkovia telá spaľovali a uskutočňovali trojstupňový obrad – na tretí deň po smrti, na štyridsiaty deň a na výročie. Aj dnes telá spaľujú, ale popol uväznia v spravidla umelohmotnej urne, čo je chyba. Ak sa má popol podľa želania umierajúceho uvoľniť do zeme hrobu, tak toto cirkevní predstavitelia to zakazujú. Pripomína to jeden jav z rozprávok. Prianie umierajúceho je posvätné a preto treba konať v súlade s prírodou a duchom. Druhá vec je, že na smetiskách je najviac nerozložiteľného a netriediteľného odpadu práve z cintorínov. To je hrôza. Je to proti prírodnému duchovnu. Umelé kvety a všelijaké tie ďalšie umelohmotné veci sú proti duchovnu , proti životu na našej posvätnej Matke Zemi. Veďme doma o tom rozpravy, nie je v záujme mŕtvych a ani živých, aby sme konali tak škodlivo a nevedome. Živé kvety, živé sviečky, darčeky z dreva a iných prírodných hmôt je to, čo máme obetovať na mieste, ktoré nám pripomína predkov. Z úctou k nim, z úctou aj k živým, k rodom a Zemi.
Chvála za dary.
Ak nás chcete podporiť, môžete poslať dar. TU sú podrobnosti.
Cesta vedomecká – 5. časť – viacej TU
Morava: 11. – 13.11.22 – Těšíkov
Slovensko: 18. – 20.11.22 – Látky, Kokava nad Rimavicou
Plagát TU
