Občas si k nám na statok zájde diviak. Zakaždým iný. A spravidla je – našťastie – malý.
DIVIAČIK SA PRIŠIEL OKÚPAŤ
Minulého roku, bolo to deň pred Slnovratom, ozval sa za humnom zúrivý štekot. Ako keď čuvačky brešú na zviera. Človek pobehol za kolešňu – a tam – diviačik. Bahnil sa v mláčke pod studničkou. Práve sa mu strácali pruhy, ale bolo ich ešte vidno. Tak človek zabehol pre malých vrchárov, aby ho aj oni videli a cestou strhol zo strungy vodítka, lebo už tam bežala aj Živicova sučka Lesa, a tá je zo psov najostrejšia. Diviačik stál a zemským spôsobom odolával výpadom psov, občas trochu ustúpil , ale otočiť sa nemohol, lebo ukázať psom zadok by nebol dobrý nápad. Lesa sa naň bez okolkov vrhla a chňapla ho do chrbtového hrebeňa, ale to už zahrmel človekov hlas a Lesa bola na vodítku. Živic bol vtedy asi u rodičov, Lesu nechal na kolešni a tak človek ju rovno zavrel do koterca. Čuvačky Bora a Čuva diviaka zaháňali, ale nesnažili sa ho zložiť. Borut bol práve na reťazi. Diviačik urobil občas výpad, lebo nemohol sa dať vnohy pred dvoma psami, ale ustupoval k lesu, ktorý mal za chrbtom. Človek vzal na vodítko aj Čuvu a nechal na Boru, aby ho odprevadila do bezpečia lesa. Potom bol na kolešni rok od diviakov pokoj. Zryli čosi na lúke, ryli aj pod hrebeňom povyše statku, ale na usadlosť neliezli. Psy ich zaháňajú už z diaľky.
DIVIAK NA ORECHOCH
Zdá sa, že práve malé diviaky sú zvedavé najviac a nemajú veľký ostych, lebo pred troma týždňami sme mali ďalšiu návštevu. Ten diviak už nemal pruhy, je jeseň, zjavne to nebol ten istý, ako vlani, lebo to by už bol riadny kus kanca. Tento diviak bol tiež mladý, prišiel k chatke a pásol sa tam na orechoch, akoby sa nechumelilo. Čuvačky ho samozrejme hneď rozoznali od kôz, ktoré nám tiež vyjedajú orechovú úrodu, a nabehli naň. Zas dobre, že Borut práve nemal službu a bol na reťazi, lebo ten je ostrejší ako suky. Tie tlačili diviaka, čo pomaly ustupoval, neotočil sa a trpezlivo znášal prískoky a štekanie psov, celkom tak ako vlani ten mladý. Tiež im trvalo hodnú chvíľu, kým ho psy zatlačili pomedzi dve ohrady, popri včelích úľoch, do krovín. Tam už sa cítil bezpečnejšie a v pohode si chrochtal na plodoch mladého orecha, lebo čuvačkám sa do trniek nechcelo a výpady v nich robiť nemohli. Mimochodom, asi jediný strom, ktorý bezpečne vyrastie priamo v strede kozieho pasienku, okrem cerového duba, je orech. Na radosť diviakov.
RÚTIACI SA KANEC
Ubehlo už niekoľko rokov vody, odkedy človek hľadal toho strateného kozlíka. Capko sa nevrátil z paše a tak na druhý deň neostalo nič iné, len ho ísť hľadať. Človek vyšiel hore strmým svahom, cez pásmo osík a trniek za mieril popod pásmo borievok pod brezovo-hrabovú horu, sem-tam nejaké vtáčia čerešňa a sem-tam nejaký smrek. Nič podozrivé tam nebolo vidieť a tak zišiel po strmej úboči nižšie, predieral sa cez paprade a kroviny, po vrstevnici, po zvieracej prti a snažil sa rozlíšiť kozie stopy od srnčích. Sú podobné, ako aj bobky, ale je niekoľko spôsobov, ako zbadať rozdiel. V tej dobe našiel na hrebeni aj medvediu stopu a tak uvažoval o všeličom, keď sa tu zrazu ozval zhora lomoz. Voľačo dosť ťažké sa valilo dole, cez tie kriaky a suché stromčeky húšťavy, a to priamo na človeka. Človekove telo sa nabudilo duchom, ktorý chráni, ale popri tom si ešte povedal, že svoju kožu len tak ľahko nedá. Rozkročil sa, privrel oči a siahol na tisovú rukoväť veľkého noža, čo mu visel na opasku ako vždy, keď sa prediera krovinami, tŕnivami a občas dáky šípčak, či tŕň odsekne, keď sa zadrapuje vo vlasov, či do košele. Keď už hrmot bol celkom blízko a napriek tomu počul zvuk svojho srdca, z kriačiny sa vyvalila postava ozrutného – kanca. Človeku v tej chvíli prebleslo, že diviak má slabý zrak a že ho – nehybne stojaceho, isto nevidí. A tak mohutným hlaso zareval: „hruuáááá!“. Diviak jak to začul, tiež divoko zavrešťal: „uvííííííí!“. Na poslednú chvíľu pred sebou zbadal rozkročeného človeka a ako bol rozbehnutý rovno dole, stihol vo svojej mohutnej váhe ešte trochu zabočiť doľava a obehol človeka tak na poldruha kroka. Človek sa obzrel cez plece, ako sa za čiernym kancom zatvorilo húštie a ešte chvíľu z diaľky doliehal lomoz strácajúci sa v doline. Čo sa stalo? Človek si spätne premietol, ako šiel po vrstevnici po svahu na západ, potom zabočil na juh, trochu späť do doliny, a vzápätí zamieril znova na západ, trochu hore. Diviak musel zachytiť jeho pach, lebo on má čuch na rozdiel od zraku dobrý. Vánok mu ho priniesol tak, že ho zachytil zhora, ešte pred zatočením do doliny. Človek našľapoval – teraz už dole – potichu a diviak, buď vyplašený človekovým pachom, alebo niečím iným, dal sa na útek strmo nadol, netušiac, že si to človek medzičasom nevedomky obehol a práve tam udivený počúva hrmot valiaceho sa srstnatého tela, rozrážajúceho vzduch čumákom s dvoma vztýčenými, ostrými klami. Človeku a odľahlo, keď videl, že to kanec, a nie medveď, ale kanec môže byť aj nebezpečnejší, klami vie rozpárať čokoľvek živočíšne, veď rozstrihne nimi korene stromov, alebo lesnícke pletivo podobne, ako my nožnicami papier.
DIVIAK PRERÁŽAČ ROZPAROVAČ
Keď sme postavili ohradu pre kozy z mláďatami, aby sa mladé nestrácali na pasienkoch, veľkú tak na tretinu hektára, na stráni povyše domu, tak hneď na druhý deň tade musel ísť diviak. Hore bol plot zle uviazaný a tak prenikol do ohrady, ako asi aj bol navyknutý, ale dole bolo to lesnícke pletivo plot upevnené riadne a tak sa rozbehol a vrazil – v noci – rovno do železného stĺpika zaskrutkovaného na vyše pol metra do zeme. Stĺpik sa poriadne ohol, ale vydržal. Diviak sa musel rozbehnúť druhý krát a tentoraz plot neodolal – ostala v ňom diera v tvare diviaka – ako v rozprávke. Keď prerazil, či rozpáral oceľové drôty, mohol ho zabolieť citlivý čumák, lebo druhý raz už ohradu obišiel.
DIVIAK VEDIE VLÁČIK
Občas cez našu pokojnú udalosť prehrmí poľovačka. Niekedy aj hromadná. Stalo sa už niekoľkokrát, že poľovnícky pes naháňal naše zvieratá, hlavne kozy okolo domu, my sme naháňali poľovníckeho psa a iné vzrušujúce udalosti, z ktorých nie všetky boli zábavné. Táto sa ale zábavnou zdala, preto ju aj Malý Vrchár vykreslil. Cez našu pokojnú usadlosť bežal menší diviak, ktorého naháňal poľovnícky pes kopov. To sa ale nepáčilo našim čuvačkám, ktoré skôr znesú diviaka, ako poľovníckeho psa. A tak sa jedna z nich, čo práve mala službu, rozbehla za tým kopovom. To sa ale zas nepáčilo Lade, ktorá sa bála o nášho psa a nechcela, aby nám nebodaj ďalšieho zastrelili a tak bežala za tou čuvačkou, že ju odchytí. Lenže tej sa to zdalo príliš vzrušujúce na to, aby sa nechala odvolať. A tak popod dom bežal diviak, ktorého naháňal poľovnícky kopov, toho zas naháňala pastierska čuvačka, tú zas naháňala lesná gazdiná Lada a za tou ešte chcel bežať malý vrchár, ale vtedy bol našťastie príliš malý na to, aby tomuto rýchliku stačil a všetko to dychčalo, fučalo, štekalo a kričalo. Takto vbehli až do lesa, prebehli strmú roklinu a tam diviak zastal, lebo okolo neho štekali už dva psy, ten poľovnícky na diviaka a ten náš na diviaka, aj na cudzieho psa. To využila Lada, ktorá rýchlo čapla čuvačku za obojok a diviak začal znova utekať a stratil sa s kopovom v pätách kdesi v lesnej húštine.
Mali sme koncotýdňovku. Čuvačky sa po celý deň motali pomedzi hostí, v noci chrápali. Diviaky nám zryli lúku nad spoločenským prístreškom. A pasienky až po hrebeň. Ryli tam jak svine. Aj konskú lúku. Môžeme tam sadiť oziminu. Tí malí, to boli asi len prieskumníci.
Snímky: Žiarislav a Ladomíra. Kresba: Rodan
Ak chcete podporiť našu činnosť, môžete prispieť jednorázovým darom, alebo trvalým príkazom tuto: CHCEM PODPORIŤ
