Človek bol v púšti, v púšťave,
kde piesok len a kamene,
a každá rastlinka, čo z piesku vzlína,
bojuje o holý život.
Človek bol v púšti, v pustatine
a vzal tam aj priateľa – brata – syna –
toho malého vrchára.
A on mu vraví: Vieš ty, tato,
čo spravím, keď prídem domov?
Najem sa syra a medu.
Nečítal on tie state bájne,
Jak prišiel praotec Čech a hlesol:
Krajina oplývá mlékem a strdím.
Mlieko jak syr a strdí jak med.
Praotec Sloven sa vrátil do kraja,
kde zrodila sa driev Matka sláva,
prapredok s ranným Slnkom
ju v drievnych dobách objavil.
Sloven veď riekol: Krásna Zem,
veď – divovia tešia sa s nami,
bohatosť Zeme, Matičky
a priazeň Otca Nebeského
a jeho divov rodiny.
Tu v šťastí žite, deti, ženy,
muži, čo chránia rody, zem
a s láskou zdieľajte krajinu túto,
čo kvetmi a plodmi prekvitá
v kruhu bytosti rastlinných,
v kruhu bytostí životných.
Tu v sile vitajte hostí,
čo uctia si vášho ducha a kmeň.
Človek bol v púšti – púšťave,
kde jasne zrel do domova,
tam v hline každú rastlinku
bedlivo treba pestovať.
A vy, slovjedi – nedbalí
ste krásnej zeme svojej!
Nevážite si žiadnu piaď,
len slepo vodou mrháte,
v neúcte k predkom a krajine,
za misu centov zem púšťate!
Človek bol v púšti a vrátil sa,
a vidí jak polia zasiate
v chemickom pojení živoria.
Veď ony plody dajú, hej,
ale aj s jedom, čos´ im dal.
Človek bol v púšti, pustovni,
Kde dávny rod ctí svoju Zem
A dáva chvály, obrady,
obriadi kvapku dažďa.
Človen dnes vraví: na Zemi
mnoho je ducha prameňov.
A my, ľud slova, činov, cti,
tiež prameň náš si ochráňme!
Ty nepredávaj rodnú zem,
prsia a lono Matky,
úctivo dávaj obvetu –
– vetu, čo vracia čistý raj.
Správaj sa úctivo v raji tom,
bo vyvrhne ťa v krútňave.
Ty žiješ v Zemi, vo svätej,
bohatej vodou, plodinou,
ovocím, zeľom, mliekom i medom,
poživou i živou živou.
Obklopený si rastením
obklopený si zverinou,
obklopený si divmi hviezd
v posvätnom kruhu zrodenia.
Človek bol v púšti púšťovej
a keď sa vrátil, bozkal zem.
