A prečo je aj vedomecký tábor so zručnosťou a remeselný tábor s vedomectvom?
Kým u náboženstiev, kde pohlavári vyžadujú vieru, je dôraz na presvedčení a oddanosti v v rovine myšlienok, vo vedomectve je dôraz – ako už hovorí aj sám názov, vo vedomí. Označenie vedomec – vedma je odvodené od vedomia, takisto ako znachar (rusky liečiteľ) je odvodené od znania a staroindicky vadin znamená tiež vedomec. Kto vie, kto zná, ten môže aj radiť. Preto vedomec nie je nejaký teoretik, ale človek so skúsenosťami. Zvláda súhru živlov, nebojí sa priameho styku so živlami a v prípade potreby využíva ich silu na liečenie, sebaovládanie i vylaďovanie spoločnosti. Vie zapáliť ocieľkou oheň, vie si ušiť košeľu, pripraviť z kože obuv. Tisícročie zákazov nás posilnilo. Vedomci žili aj v kolibách, na samotách, na salašoch, v miestach, kde nebolo počuť zvon a kde na nich nedočiahla moc nepriaznivá. Sila vedomcov nespočívala v úrade. Úrad, i keď prírodný, „úrad“ žreca ako kňaza so zákazom pôvodného duchovna padol. Poslanie vedomcov však ostalo a prežilo v nepretržitom slede. Vedomci ako muži žili spravidla mimo miest a dedín, kým vedmy ako pôrodné babice, poradkyne, liečiteľky, znacharky, žili často skrytým spôsobom aj v hustejšie obývaných sídlach, čo isteže v neskoršom stredoveku, po zákaze pôvodného duchovna, prinášalo svoje riziká. Vieme však, že ľudové pôrodníctvo, vedenie obradov uvítania i odprevadenia duše, ako i bylinkárstvo a ďalšie vedomstvá, ktoré nebolo možné uskutočňovať bez priameho styku s prírodou a jej silami, sa dlhodobo udržiavali a odovzdávali z pokolenia na pokolenie spolu so silou nositeľov pôvodného ducha.
Dnes si mnohí myslia, že znalosti a skúsenosti získajú na internete. Omyl. Tak teoretické znalosti možno, ale ozajstné osobné skúsenosti – skusy – to je to, bez čoho nieto skutočného poznania. Spojenie s prírodou, s jej silami, so živlami, spojenie so zemou, vodou, vetrom a ohňom, spolupráca s inými bytosťami a to aj s rastlinami a zvieratami, to je to, čo keď niekto neskúsil, tak vedomectvo ani len z diaľky neovoňal. Nie je až tak podstatné , aké vyznáva svätosti, ako to, ako je udomácnený v prírodnom svete a či žije v súlade s jeho duchom. Veď prírodný svet je súčasne plne duchovným. Veru, bytosť na vedomeckom chodníku nepôjde proti kruhu života, nebude bojovať proti prírodnej rovnováhe, proti vlastnému celku, a vedomá si svojho druhového zakliatia, v tom duchaplnom vedomí sa z neho oslobodzuje a – odklína. A tým sa stáva výnimočnou. Uvedomením si zakliatia, ktoré je podmienkou oslobodenia. Duch sa oslobodzuje z hmoty, v skutočnosti nie jej popretím, ale – jej zvládnutím. A to aj v krajných podmienkach, mimo civilizačnej opatery a mimo civilizačnej nadvlády. Zvládnutie hmoty je, i nie je „čarodejníctvo“ . Zo stebiel žihľavy upliesť povrázok. Z pazderia utkať tkaninu. Z pavučiny obväz. Zo skorocelu zožuť hojivú dreň. Zo šliach urobiť pevný úväz a z kože zhynutého zvieraťa vyrobiť krásnu kapsu, obuť sa, obliecť sa a vystrojiť sa miešok na bylinky či nástroje, z rohoviny schránku na práchno a z pazúrika vyštiepiť rezák, alebo z kusa starého železa zo šrotoviska vyrobiť skvostný nástroj. Z haluze násadu, z kadluba bubon, z prúta píšťalu…Kto vie, ten vie. Človek sa snaží, človek vyrobí. Opraví. Prelieči.
Áno, nemusí každý robiť zázraky.
Nikto nemusí robiť zázraky.
Niekto môže a niekto nemusí.
Sú veci a väzby hmotného sveta.
A sú veci a väzby duchovného sveta.
A všetky tie veci sú prepojené.
Letné tábory NA MEDZI
