DENNE JEDEN ÚTOK? alebo PESTOVAŤ SVOJHO DUCHA

Sú obdobia, keď si človek po celé týždne nepozrie správy a sú časy, keď áno. Posledný týždeň je to ale akési podobné. Na prvých stránkach je zakaždým nejaký teroristický útok. Nožom. Pištoľou. Mačetou. Predtým aj: nákladiakom. Bombou.Automatickými zbraňami… Kde? Kde sa len dá: Na námestí. V reštaurácii. V redakcii. Na ulici.  V metre. V lietadle. V aute. Vo vlaku.  Na koncerte. Na festivale. V kostole… Človek už stráca prehľad, kedy bol kde aký útok, ale je to akosi čoraz častejšie. Najčastejšie v Nemecku, potom aj vo Francúzsku a potom aj niekde inde. Väčšinou o tom píšu, len keď sú nejakí mŕtvi, alebo aspoň vážnejšie ranení. A potom – je tu veľké množstvo drobnejších útokov, o ktorých sa nedozvieme. Tak či onak, teroristické náboženské útoky v takomto rozsahu sú v novej dobe pre Európanov novinkou. Zdá sa, že Slováci už tak nezávidia platy Nemcom a Francúzom, ako pred rokmi. Zdá sa, že sú už aj taktrochu radi, že sú tu, a nie tam. U niektorých sa zjavuje až akási škodoradosť. Nielenže neslušná, ale aj neopodstatnená. Lebo sme v „Šengene“. To, čo sa stalo včera tam, môže byť zajtra na akomkoľvek inom mieste Únie. V Nemecku je podľa niektorých správ vraj 600 000 zväčša moslimských utečencov, ktorí sa „stratili“. Teda – neprihlásili sa o doklady v meste, kde sa mali prihlásiť. Radšej ani nemyslieť –  čo ak sa tak niekde začnú kopiť. Neprihlásení sú síce aj u nás mnohí v rómskych osadách, ale predsa len ich je menej a sú to skôr „zberači“, ako teroristi. Nemajú bojovných imánov s nenávistnou ideológiou. Je to predsa len zjavný rozdiel.

To, čo sa deje na Západe, je vážne. Bežný človek tam v podstate veľa nevie o tom, prečo jeho štátnici nechali zbombardovať a rozvrátiť Líbyu, prečo si vymysleli jadrové zbrane v Iraku a jeho rozbitím vytvorili priestor pre Islamský Štát, s akými cieľmi osnovali nejeden rozvrat či prevrat v arabskom svete a Afrike. Nemci a Francúzi sú v podstate podobní ľudia, ako my, i keď v myslení sú akiste mnohé rozdiely. Tí bežní ľudia majú ak nie strach, tak určité obavy  nielen o svoj život a život svojich blízkych, ale aj o svoju budúcnosť a o budúcnosť krajiny a svojich detí. Predstavitelia multikultúrnej ideológie  sa donedávna vysmievali ľuďom s triezvejším zdravým uvažovaním, alebo ak chcete, so sedliackym rozumom, prípadne ich obviňovali z rôznych tmárstiev. Ale tí, čo varovali pred nekontrolovaným prísunom prisťahovalcov z moslimských krajín, boli, ako sa žiaľ ukazuje, predvídavejší, ako hlavy učené, hlavy Bruselom „učesané“, či pomazané. Dnes by tí, čo to zosnovali,  možno aj niektoré veci vrátili späť, robili by ich inak, ak by tieto dôsledky, pravda, neboli v pláne.  Lenže v dejinách je spiatočka nemožná. Krajné vetry, bezbreho otvorené dvere a okná pôsobia na obyvateľov Únie už celkom opačne. Isteže sa dá predpokladať aj nárast fašizmu. Pochopiteľne. A hlavne nárast policajnej moci, či už tej telesnej, ale hlavne „virtuálnej“. Útok nákladiakom do davu Francúzov v Nice bol natočený na mnohých mestských kamerách, avšak mediálne vzrušenie nastalo dvakrát – druhý raz po správach, že polícia žiadala predstaviteľov mesta o zmazanie záznamov. Áno, je pochopiteľné, že niektorí navrhujú neinformovať o osobách, čo spáchali teroristické činy, aby sa títo nestali slávnymi. Ak by sa našiel spôsob, ako to zabezpečiť, bol by to ďalší z rady spôsobov, ako zasiahnuť do slobody slova. Síce pochopiteľný, ale ďalší. Aj preto pôsobia heslá predstaviteľov postihnutých štátov, ako „nevzdáme sa slobody a demokracie“ ani nie tak sebavedome a dôveryhodne, ako skôr  bezradne, ak nie až zúfalo. Lebo so slobodou a demokraciou to na týchto územiach už ide trochu dolu vodou. Podobne pôsobia aj hlášky, ako „nenecháme sa zastrašiť“… Nemci zastrašení jednoducho sú. Chytráci im radia, aby si na terorizmus zvykli ako Briti na IRA. Dobrá rada nad zlato. Prezidenti a premiéri so žltými hviezdičkami okolo modrého klobúka neponúkajú svojim ľuďom skutočné riešenia vážnych ťažkostí, len akési prázdne heslá. Vrátane hesla na spôsob „budeme jednotní“.  Spýtajte sa Nemcov, Francúzov a Britov, či sú jednotní. Tí, ktorí dostali Úniu do tohto stavu, si nielenže si nepriznajú chyby, ale ešte majú aj tú drzosť rozkazovať  iným krajinám, ako sa tieto majú podľa nich správať.

Keď počas a po II. svetovej vojne prijímali napríklad Američania utečencov z Nemecka, preklepli si ich, či to nie sú nejakí nacisti alebo nacistické skupiny, keďže si nechceli zaniesť svojou nepozornosťou do krajiny nositeľov nenávistnej ideológie. Podľa zákonov krajín EÚ  taký nositeľ islamského náboženstva, ktorí vyznáva aj suru 47 obsahujúcu príkaz zabiť inoverca, by mal byť považovaný za osobu, ktorá by nemala prekročiť hranice inak, ako smerom von. Ak by takéto príkazy šíril, ide predsa o očividný trestný čin šírenia nenávistnej ideológie. Toto nie je ani tak o náboženskej slobode, ako o nenávistnej ideológii. Lebo keď je tu nenávistná ideológia vyzývajúca k útlaku a zabitiu, tak tu pochopiteľne nemôže byť súčasne nejaká všeobecná náboženská sloboda. Tieto dve veci sa vylučujú. Na to netreba mať nejaké mimoriadne vzdelanie, aby sme to chápali. Nie je až také podstatné, či sa náboženský terorista rozhodne zabiť ateistu počas sviatku na námestí, alebo kňaza v kostole. Obe veci sú hrozné a isteže aj zavrhnutiahodné. Na to si ťažko zvyknúť . Európa urobila chybu, že zabudla na svoje dejiny, že ich taktrochu sfalšovala. Lebo Európa na čele s nemecko-francúzskym „franským“ jadrom už raz prijala jednu prevratnú náboženskú ideológiou, ktorej nositelia tých pôvodnejších vyhladzovala alebo z nich urobila druhotriednych ľudí. Keď si nahovárame, že to bolo dobré, môžeme dopadnúť zle. Opýtajte sa bojovných moslimov, či by neboli takí dobrí a neuznali slovenčinu ako svoj ďalší „liturgický“ moslimský  jazyk. Asi by v tomto boli milostiví.  A iste by povolili aj nejakú moslimskú univerzitu.

Západoeurópski ideológovia urobili zásadné chyby. Presvedčení o sile svojej kultúry – prepočítali sa. Keď sa stretne počítač s kladivom, kto bude mať navrch?

Áno, pri čítaní mnohých správ to vyzerá dosť beznádejne. Lenže – na každú vec je nejaký spôsob. Nielen osoby, ale aj kultúrne skupiny sa môžu zušľachťovať. Isteže aj moslimovia, podobne, ako kresťania, takzvaní „pohania“, či neverci – ateisti. Svoj svet si nosíme v sebe. Rozvíjaním a zušľachťovaním svojej kultúry vylaďujeme a posilňujeme bezpečnejší svet. A pri tomto úsilí by sme sa nemali nechať príliš vyrušovať.