Toto je pôvodná a omnoho precíznejšia recenzia na najnovšie CD skupiny Žiarislav a Bytosti. Krátená verzia bola taktiež uverejnená na webe Hospodárskych novín TU.
Je viac než potešiteľné, že sa za posledné roky dostala ľudová hudba do mainstreamu. A vďaka veľkým či menším projektom, predovšetkým z produkcie RTVS, sa tak do širšieho povedomia dostali aj vynikajúce slovenské etno kapely, ako napr. Banda, či multižánrovky typu Ľudové mladistvá, spájajúce tradičný folklór, jazz a pod. A ľudové motívy sa už taktiež naplno etablovali aj v populárnej hudbe, a to chvalabohu aj tej kvalitnej: Jana Kirschner, Billy Barman atď.
Napriek tomu je tu zúfalo málo zoskupení, ktoré by pokračovali v priamom hudobnom dedičstve predkov a rozvíjali ho tým najprirodzenejším spôsobom: novými ľudovými piesňami. Teda – nové melódie, nové texty! Samozrejme tu máme skvelé kapely a súbory šatiace staré ľudovky do moderného strihu, alebo zdokonaľujúce to, čo sa nám zachovalo, ale je to na Slovensku takmer pravidlom, že ide „iba“ o rôzne variácie a aranžmány tradičných, viac či menej známych ľudových skladieb. Česť výnimkám.
A takouto najvýraznejšou a zároveň nezaslúžene prehliadanou výnimkou sú albumy a piesne zoskupenia Žiarislav a Bytosti. Najmä teda čerstvý album Ožívajú je mimoriadnym počinom, zasluhujúcim si určite väčšiu pozornosť ako len odohratie zopár piesni na FM-ku v programe Hudba sveta. Mimochodom, označenie etno, alebo world music, je v tomto prípade nie celkom šťastné. Omnoho lepšie sa k Žiarislavovej tvorbe hodí termín neofolklór, novotvorná ľudovka, alebo ako hovorí on sám novodrevo: „Kým v štýloch etno a world sa stretávame predovšetkým s novými, modernými úpravami starých piesní, v novodreve je to naopak. Piesne sú spravidla nové, avšak neraz pôsobia tak, akoby boli dávne.“ Bolo by vcelku milé, keby sa tento výraz vžil a možno raz bude podobne rozpoznateľný ako klezmer, reggae či gypsy music.
Takže ľaľa ho, tu je pomerne obsiahly a hádam by sa dalo povedať i poctivý rozbor piesní, postupujúci jednoducho od tej prvej po záverečnú. Zameriava sa viac na textovú časť a posolstvo albumu. A čo je najdôležitejšie, je písaný s nadhľadom aj humorom a takto bude dúfam i pochopený
Album Ožívajú hrdo obstojí aj náročnú kritiku čo sa týka zvuku, technickej i umeleckej úrovne a zaslúži si viaceré pozitívne prívlastky, ale najviac trefné a (chvály)hodné mi príde slovíčko nadčasový. Tento umelecký počin totiž veľmi prirodzene preberá naše ľudové tradície, neustrnie v nich však, ale tvorivo rozvíja (aj za pomoci moderných postprodukčných postupov) a dokonca posúva (napríklad v piesni Na strane rána) niekam podstatne ďalej, do budúcna, do novej, dá sa povedať zatiaľ mimožánrovej sféry. Nadčasovo i nadpriestorovo prelietavajú svižné melódie, ponad večité bučky-dručky, pamätajúce ešte detstvo našich prastarých materí a som presvedčený, že na tie isté melódie budú krepčiť ešte i naše vnúčence, čo sa o väčšine súčasnej hudobnej produkcie dá sotva povedať.
Bez úvodnej skladby Hraj hudbička si dnes len ťažko predstaviť živé vystúpenie kapely, vlastne už celé roky, až je to možno poniektorým fanúšikom kupodivu, že sa až teraz, po prvý krát, ocitla na štúdiovej doske. Správny titulný odpaľovák a nalaďovák, ktorého stupňujúce tempo schytí poslucháča a nepustí (takmer) po celý album. Na Slnovratoch a podobných (prí)rodných veseliciach patrí k tým najvďačnejším „odrhovačkám“ a zaručene ide niekoľkokrát za noc, keď hudbička hrá zvesela až do rána…
Druhá v poradí, Staré časy dobré, zase nalaďuje obsahovo; zasnené píšťalky a verše nás vedú od mýtickej či mystickej starej dobrej doby, cez porobu dlhého tisícročia, až po tú našu všelijakú (neveselú?) súčasnosť. Avšak kdesi za obzorom už tušíme Nové Slnko. Staré sa mení na jaré. Divom, kvantovým skokom za horizont. Pre toho kto má uši na počúvanie, oči na pozeranie… Viacmenej v tomto textárskom duchu sa nesie zhruba polovica skladieb, ako aj mnohé z prechádzajúcich albumov. Napokon ani táto samotná pieseň nie je bohvieako novátorská, taký dobrý priemer z tvorby, až na, tramtamtatatá!, nádherný trávnicový zbor, ktorý ju mení na ozaj skvelý kus a dosť dobre nechápem, prečo sú tieto divice prítomné iba v jednej skladbe?!
Avšak až popolvárovským hmkaním sa tak naozaj začína album a to, kam sa Žiarislav i Bytosti za tie dlhé roky posunuli (posledný štúdiový album Pri prastarom dube vydaný v roku 2010). A Popolvár príde veru nie je žiadny popík! Sláky i slová tnú nekompromisne. Hrdina nemusí byť kráľovič, no je to zaiste bohatier, nemusí byť hentakým kráľom, čo sníma hriechy sveta, ani tým prorokom, pred ktorým sa rozostupujú vody, je to niekto omnoho cennejší: môžeš to byť TY! Zašmudlaný Popolvár, v myšacom kožuchu ukrytý. Spasiteľ seba samého, keď sa konečne prestane schovávať (pred sebou samým). Hmm? Hmmhmmhmm hmmm hmmm hmmm…
Okrem toho, že je táto Doska precízne ohobľovaná, vyzdobená, nalakovaná, je taktiež umne kompozične rozvrhnutá a štedrá čo do minutáže (si prelož tú Latu, z tej doliny na tu, ti vydrží hrať zo Španiej až po Prosiecku, ani nemusíš veľmi šliapať na plyn (v autorádiu navyše pobaví aj názov posledne spomínanej skladby bez diakritiky POPOLVAR PRIDE (iná inakosť toto! 
))) a preto neprekvapí, že ju majster rezbár rozvrhol tak, že na nej ladne strieda rýchlejšie s tými lyrickejšími piesňami.
A hádam najkrajšia z tých pomalých je štvrtá v poradí Hľadá ducha. V mnohých Žiarislavových textoch je stredovek tým odvráteným a temným obdobím, spájaným najmä s kresťanským útlakom a úpadkovým chápaním života, no táto nádherná skladba, hádam autor odpustí, znie nádherne stredoveko, aj keď možno by sme sa skôr zhodli na prívlastku: renesančná. A hoci Žiarislavovi, najmä hlasovo, omnoho viac padne poloha lesného rozšanteného divocha, rezko fidlikajúceho a dupkajúceho kráľa lesa a priľahlých lúk 
, než roznežneného trubadúra, či potulného igrica s lutničkou a zasneným pohľadom, v tejto piesni znie príjemne a prirodzene aj v tomto pomalom tempe. Melodicky i poeticky.
A funguje to aj naďalej, dokonca s takými naoko lacnými rýmami ako Duchu – uchu a pod. Bo čítaš si len tak bez hudby verše z bukletu a takmer sa chytáš za hlavu buď zo „skvostov“: deti – smeti, hviezdička – ženička, cestách – mestách, zastaviť – nepustiť, alebo potom z až niekedy úpornej snahy o (do)slovnú hravosť: hola – holá, morí – mori, núka – dnuká, predstáv – predstav,… lenže potom si to CDčko zase pustíš a ono to, div divúci, pasuje a takmer, že to ani ináč byť nemôže! Záblesky sú ďalšou z nádherných skladieb, veď
keď zelená tráva vonia zrána a vtáčikovia žiť volajú,
tak ťa k ním zimomriavkové záblesky ihneď prenesú, bodaj by si so slúchadlami na ušiach za kompom v oupenspejsi sedeu.
Ale daváj naspäť ku koreňom! Bek tu d rúc, ci hvarim, ruc ju tam: Každý deň si spievam, bo to pesnička!; a hoci úplne presne neviem čo znamená slovíčko virgajú, beztak to moje nožičky práve robia. (Aha, už som si vyguglil, poskakujú, hopsajú, ba až strečkujú). Nohy vedia svoje, ku koreňom majú najbližšie.
Na tretieho (brata) Popolvára textársky priamo nadväzuje siedma v poradí Tým sa to začína, aby sa neskôr obe tieto skladby naplno rozvili v posledných dvoch piesňach albumu. Tieto štyri sú zaiste, pomôžem si čechizmom – stěžejné písně, na ktorých vlastne album stojí. Ale zbytočne predbiehať. Poloha Žiarislavovho hlasu (nielen) tu pôsobivo prechádza od jemného chrapľáka cez vyššie polohy až po zbor. A v refréne počujeme jeden z najsilnejších textárskych momentov albumu:
Tým sa to začína a tým to končí,
duša sa odklína na samom konci,
na konci krútňavy slnečná brána,
tak smelo povstaň! Cesta je daná!
Presne tak! Na samom konci kruhu, krútňavy, karmy, je brána, svetlo, osvietenie. Tak smelo povstaň, ak máš uši na počúvanie a dušu hotovú, Popolvár!
Okrem divokých lesných ba až pralesných Bytostí, zvesela prelietajúcich cez píšťaľkové dierky na husličkové, basičkové, cimbalové a iné strunky a zase späť, či búšiacich do dobov a ozembuchov novodrevné rytmy, je táto partička navýsosť presvedčivá v opakujúcich sa krátkych refrénoch, či až magických slovanských mantrách; návštevníci koncertov zaiste poznajú (Všetko je živé vo Všehomíre, Chvála ti za svetlo,…). Ale taktiež napríklad v prenádhernej skladbe Tá sila je v nás, z rovnomenného albumu, alebo tu v pesničke Na vrchárskom chodníku, kde je samotné prevedenie refrénu aspoň o level na vyššej úrovni ako zvyšok piesne. Škoda, že sa tu autor nerozhodol opakovať refrénový verš „donekonečna“, podobne ako to predviedol v piesni Čo má robiť hrdina?, kde sa však údernosťou ani zďaleka nepriblíži k tejto pôsobivej a hádam aj najsympatickejšej skladbe albumu:
NÁÁÁ vrchárskom chodníku,
na vrchársKOM chodníku,
NÁÁÁ vrchárskom chodníkÚÚÚ,…
Niekedy však býva menej viac, čo platí podľa mňa aj pri piesni so síce nádherným violončelom, no trochu nevýrazným textom o sne, ktorý je viacmenej intímny a aspoň mňa teda nikam nepreniesol. Navyše zase tá rozťahaná igricovská lyrika a spev, dofrasa tu!, Žiarislav predsa nie je žiaden (český) folkáč, ani ten druh pesničkára ako napr. Svetlan Majerčík (vo všetkej úcte), hoci vie zaujať aj v takejto polohe, s Bytosťami a rýchlymi skladbami je však niekde úplne inde, o pár úrovní. Baladická Keď braček Vetrík, ktorá na staršej výberovke (Na vrchárskom chodníku) patrí k lepšiemu priemeru, je na nadupanom Ožívajú tou najslabšou, možno zbytočne naťahujúcou minutáž nad hodinu. A možnože by to nebol úplne zlý nápad uviesť ju iba ako inštrumentálku. Vlastne celkovo mi v Žiarislavovej tvorbe chýbajú dlhšie plochy „čistej“ muziky bez textu, česť výnimkám, napríklad v magickej Stúpaj, stúpaj (minúta a pol bez slov, iba hudba a hmkanie). Bytosti s ich už vyzretým talentom by si to hádam aj zaslúžili!
Čo má robiť hrdina? Tak napríklad sa popasovať s náročným textom, ako sa to podarilo Žiarislavovi v tejto milej motivačnej desiatej piesni. Ozaj že klobúk dolu, ustáť takto zložito vystavaný (vnútorný) dialóg. Paráda.
I zvykol som pravidelne na koncertoch krútiť hlavou i nosom pri prvých tónoch Šiel šuhaj mesiačik (zjavne Žiarislavovej obľúbenej piesne), bo mi teda nikda neprišla ani textom ani melódiu nijak extra výnimočná, ale musím uznať, že v štúdiu sa s ňou (konečne) parádne vyhrali a utrafili do tej akurátnej básnickej baladickej atmosféry dávnej povesti. A neviem či najmä, ale určite aj vďaka cimbalu, ktorý si tu (konečne) ozaj vychutnáme v pôsobivom striedaní s gitarou, píšťalkou a basičkou. Precízny zvuk, vnímaš každú jednu strunku, každý záchvev hrkálky v pozadí, atď, atď, radosť sa započúvať. Vrcholom je však bez debaty ženský vokál! Je len na škodu (a teraz už aj na mrzutosť), že speváčka Desana s tak podmanivou farbou hlasu nedostala nikdy väčší priestor na sólový spev, či dokonca celú skladbu… Počuť ju dnes môžeme v kapele Strigôň (hádam k dákemu hosťovaniu s Bytosťami ešte niekedy príde).
Takmer až závidím poslucháčom, ktorí až pri počúvaní tohoto CD prvý krát objavili pieseň Malý vrchár. Ohromne chytľavá záležitosť! Príde mi akoby spríbuznená s úvodnou Hraj hudbičkou. Podobne sa začínajú, podobne naberajú čardášové tempo, podobne radostne gradujú. A obe by sa „uživili“ aj ako samostatné single. Nádhera!
Od Janošíkových dier až ku červeným marsovským kráterom nás zavedie veselý terchovský nápev dvanástej (no netuctovej) piesne Na Zemi. Ak som písal, že Žiarislav najviac žiari v polohe nespútaného divocha, či živelného lesného Pana, vie byť však taktiež navýsosť vtipný a je potešiteľné, že medzi vážne až temné témy, medzi balady i ľudové nôty sa dostali aj skladby odľahčené, čo okrem Na Zemi dokazuje najpohodovejšia a najpopovejšia skladba V akejkoľvek podobe s tak vtipnou a zároveň pravdivou strofou:
Ako horiaci ker v púšti,
ako s prírodou mier v Hnúšti.
V akejkoľvek podobe sa môže zjaviť duch…,
až mi je ľúto, že je humor v týchto textoch zriedkavý. U mňa určite viac ako igric boduje ako igračik 
Hravý, radostný, zábavný. Nádherná skladba, pustil som si ju aj jemne zrýchlene a vidí sa mi takto ešte lepšia.
Ako býva dobrým zvykom na Žiariho doskách, to najlepšie si necháva nakoniec. Jednoznačne najoriginálnejším songom, v tomto prípade rovno povedzme protest songom, nielen tohoto albumu, ale hádam i celej tvorby zoskupenia Žiarislav a Bytosti je strhujúca Na strane rána. Je to až akási nehoráznosť čoho sme svedkami (fúzia ľudovky a gothic?!) a zároveň presne tá sféra, kam sa musí hudobník vypracovať, ak chce byť braný za plnohodnotného umelca. Pre mňa určite albumová jednička. Pri natáčaní (dúfam) budúceho klipu som nevychádzal z údivu ani po x-tom opakovaní. Pre moju osemročnú dcéru je Na strane rána druhou najlepšou skladbou vôbec, teda vôbec zo všetkých, rozumej vôbec vôbec zo všetkých všetkých, už sa takmer doťahuje na Waka-waka od Shakiri Ak sa aj ďalšia tvorba zoskupenia bude uberať týmto smerom, tak sa veru máme na čo tešiť! Tlieskam. (Predsa len jedna malá otázka na autora veršov: čo majú byť dočerta tie vzorky hniloby??)
Keby sa niekto pýtal, ktorá skladba najviac charakterizuje súčasnú Žiarislavovu tvorbu a kam sa aj s kapelou posunuli, bez váhania odpovedám Ožívajú. Je to tá najesenciálnejšia ukážka, kde sa dnes nachádzajú na umeleckej i remeselnej úrovni. Ak je Na strane rána protest song, Ožívajú je hymnou! Oslavou prírody, prirodzenosti, slobody i rodného duchovna. Ospevom zdravej hrdosti a sebavedomia jednotlivca i národa; no zďaleka nie hymnou tej lacnej nacionálnej pudovosti, s ktorou si to mnohí mýlia, a ktorú napríklad reprezentujú poniektoré popletené politické strany. Toto je buditeľstvo, vedomectvo (žiadne detinské buričstvo s (zelenými) vlajkami nad hlavou)! Navyše celé zaodeté v tak nádhernej a náročnej hudobnej kompozícii až sa človek nevie vynačudovať, čo tam títo „šaleňáci“ stvárajú!, koľko prechodov a melódií na tak malej ploche!, aký súzvuk hlasov, nástrojov a slov! Krása! V podstate si stačí pustiť túto nádherne nadupanú pieseň a človek bude mať jasno, či si vypočuje aj zvyšok albumu. Dúfam, že sa čoskoro dočkáme aj uvedenia na youtube.
Kvalitný zvuk albumu necháva vyznieť vyzretosť hudobníkov: majstrovské Guslanove husle sa hravo prekárajú a dopĺňajú s tými Žiarislavovými (…jak sa strunky naháňajú šéj-háj…), Dobyradove bubnovanie na doboch nenásilne udáva a mení rytmus skladieb a dunivá Desanina basička drží piesne dokopy a naše uši dokorán; cez Bohdanove koncovky a píšťalky k nám zas prúdia pestroraké emócie, vlastne si s nami chalan robí čo sa mu len zachce (zimomriavky, slzičky dojatia, i tie virgajúce nožičky) a nový prvok v kapele – cimbal, so šikovnou Milkou, nás zas nevtieravo unáša do iných svetov. A krásne vyznejú i ďalšie nástroje a s nimi Žiarislavov multitalent. A veru ešte raz pozdravujem nádherné ženské zbory z piesne Staré časy dobré a ozaj, gajdy z Na zemi!
Dalo by sa ešte čosi čosi popísať, i obal s rozprávkovými ilustráciami, takmer na úrovni Albína Brunovského, s ktorým sa vyigral Igro Stromka, by bolo načim pochváliť (teda až na tú kolabujúcu atómovú elektráreň na prednom obrázku, čo je teda fakt dosť nehodiaci, zbytočný a prvoplánový inotaj na úrovni komiksov či obalov sci-fi kníh (nič proti nim), aj keď som teda presvedčený, že to nebol nápad samotného výtvarníka). A dalo by sa určite viac napísať aj o zaujímavých hudobných nápadoch a postupoch, ale to radšej prenechám zdatnejším kritikom. Vlastne som chcel ešte rozviť, ako junák Popolvár, keď už s Tým začal, slnečnou bránou Na strane rána prešiel a naozaj Ožil, abo dačo podobné, akurát, že tento článok už beztak presahuje dĺžku „normálnej“ recenzie. Stačí. Veď, ahaho!, na prehrávači je navolená slučka a už zase znie prvá skladba Hraj hudbička a zdá sa, že naozaj bude hrať až do rána, bo okrem nadčasovosti je tu predsa len ešte jedno trefnejšie označenie albumu Ožívajú – návykový.
Div divúci, že toto dielo vzniklo, je to taký malý zázrak, ktorým sa Žiarislav a Bytosti definitívne zaradili medzi to najlepšie čo ponúka slovenská i česká etno scéna. A my môžeme s radosťou zacitovať jedno z najsilnejších posolstiev albumu:
… žiť a veriť v zázraky, hej stali sme sa nimi!
Vypočujte si. Stojí to zato.
Album je možné kúpiť napr. v Martinuse, ale aj priamo u Žiarislava TU
Pieseň Staré časy dobré TU, Záblesky TU a pieseň Každý deň si spievam TU
Promo k albumu Ožívajú TU
