príbehy, médiá, chlapec – otec, dobrozvyky a pozornosť
30.12.15
Ku vzdelávaniu môžeme 
pristupovať podobne, ako ku strave. Buď sa o to vôbec nezaujímame a prijímame všetko čo je v lacnejšej, či pohodlnejšej ponuke, alebo sa snažíme vyberať s ohľadom na zdravý vývoj. Vedomý výber, vedomé vzdelávanie nie je až tak časté, ako by bolo dobré pre osoby a pre spoločnosť.
Oheň a obrazovka
Mnohí si všimli, že už päťmesačné dieťa chce pozerať na obrazovku počítača, keď rodič pracuje a otáča sa za svetlom ako slnečnica za slnkom. V skutočnosti však ho ešte neláka počítač, ale svetlo samotné. Tí, čo majú domáce kozuby, v ktorých vidno oheň, si to môžu overiť: Dieťa sa rado pozerá do ohňa, otáča sa za ním a nepotrebuje pritom ešte počítačové programy. Oheň môže ohriať, ale ako vidíme motýľa, čo lieta okolo sviečky, môže aj ničiť. 4 – 5 ročné dieťa by už malo vedieť nebezpečenstvá ohňa z príbehov a malo by k nemu pristupovať s úctou. Týka sa to aj vody. V tomto veku dieťa vníma prírodné živly veľmi živo a po celý život mu budú dobré návyky a dobré vedomie o týchto javoch pomáhať.
Kým malé deti umývame, trojročné sa už sčasti umývajú samé a na päťročné deti už treba len dohliadať, či to robia správne, pripomenúť, pomôcť, poradiť. V troch – štyroch rokoch by už dieťa malo vedieť, prečo bol rodič u zubára a prečo má pokazené zuby. Tiež je dobré, keď sa teší v piatich rokoch, že má všetky zuby zdravé, lebo okrem iného nejedáva cukríky a cukrovú čokoládu. Keď mu v piatom roku vypadne prvý mliečny zub a nikde nemá kaz, ktorý by preskočil na zub trvalý, čo práve rastie, je to krásny odznak o tom, že sme ho na čas uchránili pred civilizačným neduhom zvaným cukor. A tiež to svedčí aj o tom, že asi má nielen dobrý chrup, ale aj dobré kosti, kĺby a chrupavky, ktoré na rozdiel od zubov nevidno. Keď navyše vidíme, že síce pozná pečený cesnak, ale nepozná antibiotiká, môžeme mať oprávnený pocit, že dieťa má dobrú životosprávu. Ak má aj celkom pevné a pružné držanie tela a prírodne vyvinuté osvalenie, radosť v oku… Ak z akýchkoľvek dôvodov sa tieto veci celkom nezdarili, svedčí to len o tom, že sa máme snažiť o udržiavanie a zušľachťovanie životosprávy.
Zdravé jedlo, zdravé obrazy
Cukor a televízor(počítať) sú dve drogy, ktoré nahrádzajú dve prirodzené hodnoty: ovocie (azda aj med) a duchaplné príbehy. Mali by sme si uvedomiť, že ak dieťa naučíme z opičej lásky na cukríky, tyčinky, keksy a čokolády, plné chémie a chemického cukru, tak už mu ovocie s troškou medíku nebude tak chutiť, akoby mu chutilo, keby spomenuté drogy nepoznalo. Tiež by sme si mali uvedomiť, že keď sa duchovný svet dieťaťa zaplní bez výberu lacnými rozprávkami z počítača a televízora, jeho vnútorný zrak už nebude počuť čarovné a poučné, a rozprávkové i strhujúce príbehy, rozprávané večer v kuchyni či v izbe, alebo čítané z vybranej knihy, lebo jeho duševné oči sú vypálené obrazovkou a vidí už len ostré farby. Keď jeho dušu príliš zahltíme umelými príbehmi zvonku, nezostane miesto pre príbehy zvnútra, ktoré umožňujú rozvoj vnútorného vedomia a patria k duchu rodiny. Dieťa by sa nám takto vzdialilo už v predškolskom veku a počas rastu a dospievania by sa odluka od rodičov len prehlbovala. Keby sme sa nesnažili o nápravu. Oveľa jednoduchšie je vzťah udržiavať, ako ho obnovovať. Okrem toho – keď sa dieťa necháme príliš zavesené na televíznych, či počítačových príbehoch, oberáme ho týmto o vlastnú tvorivosť a vnútornú slobodu. Oveľa lepšie je podporovať v ňom hravým spôsobom schopnosť vinúť príbeh – napríklad zahrať si s ním divadlo, ktoré si ono vyberie samo. Môže to byť nejaký dej z rozprávky – síce už danej, ale dieťa ten príbeh tvorivo stvárňuje, rozvíja ho a toto je prechod k rozvíjaniu vlastnej obrazotvornosti. Tu už dieťa sa môže stať v predškolskom veku scenáristom, režisérom i hercom vlastného príbehu, stáva sa silnejšou osobnosťou ušľachtilým spôsobom.
Vzdelávanie príbehmi
Už v predškolskom veku môžeme využiť vybrané stiahnuté filmy na vzdelávanie. Filmy o vzniku vesmíru, o svete rastlín a živočíchov, o mori, o slnku a hviezdach, o mesiaci, o dávnych podobách života, filmy o prírodných národoch napomáhajú pochopeniu chodu sveta. Tieto stvárnenia prírodných zákonitostí dieťa pochopí, ak mu pomôžeme s výkladom, pretože sú to filmy natočené pre starších divákov. Avšak dušu dieťaťa netreba podceňovať. Na sklonku predškolského veku už môžeme pri správnom vedení dieťaťa vidieť živý záujem o vedomstvá o skutočnom svete. Aký je to rozdiel oproti vnímaniu detí, ktoré sledujú len kreslené, či animované rozprávky – od poučných, či vzdelanostne „neutrálnych“ až po ohlupovacie „rozprávky“ plné pudovej nevedomosti a násilia. Dieťaťu môžeme teda určiť nejaký kľúč – napríklad – jeden večer bude rozprávka z obrazovky, druhý večer rozprávaný príbeh rozprávkový, či skutočný a ďalší večer dokumentárny film o niečom zaujímavom… Rodič ako rozprávač skutočných, poučných, ale i vymyslených príbehov (rozprávok) je krásny spôsob zušľachťovania nielen detskej, ale aj svojej osobnosti. Ak nie každý večer môžeme povedať dieťaťu príbeh alebo rozprávku, tak práve tu môže byť nápomocná obrazovka. Ak chceme dieťa vychovávať celkom bez obrazovky, aj to je možné, ale treba rátať s tým, že ak sa k nej skôr, či neskôr dostane a nebude zvyknuté ju striedmo prijímať, môže ho to stiahnuť. Ako droga. Lebo dnes už majú rôzne komerčné páky mimoriadne vypracované spôsoby, ako si podplatiť deti a dostať ich do návykovej namotávky. Vnútorná odolnosť voči virtuálnemu svetu médií je niečo, čo vedomý spôsob vzdelávania môže vhodne podporiť. Ak dieťa chce, aby sme mu večer pred spaním povedali nejaký pekný príbeh, tak je to príklad pekného vzťahu s dieťaťom. Ak takýto stav nie je, dá sa dosiahnuť. Dôležité je dohoda rodičov – ak by jeden rodič umožnil dieťaťu bezbrehý prístup k obrazovke, ten druhý by ho len ťažko upútal hovoreným príbehom. S dieťaťom sa dá v pohode hovoriť o zraku očí, ktorý môže pridlhé sledovanie obrazovky poškodiť, ale aj o zraku vnútornom, ktorý si treba pestovať a neprepáliť ho obrazovkou. Takéto veci dieťa môže chápať, ale nemali by sme mu o tom hovoriť karhavo. Povedať to tak, aby sa o to samo zaujímalo, tak to je dobré.
Vzťah chlapec – otec
V piatom až siedmom roku sa dieťa prirodzene vyvíja v činnostiach, ktoré sú prirodzené pre jeho pohlavie, pričom dievčatá zostávajú v prírodných podmienkach pod vplyvom mamy a chlapec by mal prirodzene postupne prechádzať vo vhodnej miere pod vplyv otca, prípadne mať možnosť inak vnímať kladný mužský vzor. Prvotný – bezbrehý vplyv mamy je pochopiteľný vzhľadom na kojenie a ďalšie skutočnosti. V dnešnej dobe, keď práca je spravidla mimo gazdovstva a to nielen otcova, ale aj matkina, je to zrejme náročnejšie. Ale ukážme si to na prírodnom vzore, aby sme mohli pochopiť potrebu zachovať niečo z prirodzených vzorov v čiastočne umelých podmienkach.
Aby sa chlapec mohol dostať pod otcov vplyv, matka ho na to môže pripraviť. Teda – ak otec v prírodnom hospodárstve ide pracovať vonku, môže ho so samozrejmosťou obliecť a poznamenať, že má teraz ona inú prácu a chlapi a chlapci idú na nejaký čas von. Jednak to sčasti odbremení matku a tiež to umožní otcovi získať priestor pre synovu pozornosť. Toto obdobie, v národopise je označované za uvedenie (iniciáciu) je spojené s obradným rozviazaním odloženej pupočnej šnúry v siedmych rokoch dieťaťa – chlapca. Ak by chcel niekto aj uskutočniť takýto obrad a spravidla samozrejme nemá odloženú vysušenú pupočnú šnúru, ako náhradu použije rozviazanie inej šnúry, ktorú predtým držala mama. Vzťah s mamou sa nijako nenarúša, len chlapec už na šnúre nie je tak napojený. V dnešnej dobe v modernej spoločnosti niektorí chlapci ostávajú obrazne povedané „zavesení“ na maminej pupočnej šnúre, nedozrejú na mužov a ich vzťahy so ženami, ak sa vôbec rozvinú, môžu byť poznačené týmto neúplným vývojom.
V mestských podmienkach je dôležité, aby otec brával chlapca od mala do prírody, samozrejme, môže ho brávať aj mama, alebo obaja. Spoločné rodinné výlety sú pekná vec. Ale v časoch výpravy mestského tata so synom, s deťmi na huby, na kamienky, na samorasty, na fotenie zvieratiek, na iné zaujímavosti, to pripomína chlapské výpravy zo starých časov prechodových obradov. Nemusia to byť len výpravy mužov, ale tento pravzor je pri vývoji chlapca dôležitý. Mužské hry, súťaže (nie ani, či nie len športové, ale všeobecne prírodné), alebo aj zádumčivé výlety… A tiež poznávanie pracovného prostredia otca, samozrejme, ak je to práca, ktorá to nevylučuje.
Dieťa už od dvoch – troch rokov napodobňuje činnosti otca a mamy. V piatich rokoch už o gazdovstve, či domácnosti vie viac, ako dospelý ľudia z mestských podmienok a v siedmych rokoch by už nemalo pohlcovať všetku pozornosť mamy a otca, ale malo byť aj ústretové a nápomocné. Tento stav je však možný len v dobrých prirodzených podmienkach, v podmienkach vedomej výchovy. Prechod (iniciácia) chlapca pod vplyv otca je v moderných podmienkach do značnej miery pochopiteľne obmedzený prácou otca oddelenej od domácnosti (hospodárstva, dielne…) a obmedzený tiež povinnou školskou dochádzkou, len málo detí dostane tú možnosť sa aspoň v prvých rokoch vzdelávať v prirodzenom rodinnom prostredí. Aj tak by sme sa mali touto otázkou zaoberať. Otázkou domáceho vzdelávania.
Je dobré si uvedomiť, že domáce vzdelávanie má svoje výhody, ale aj zvýšené nároky. Rodič, aspoň jeden, by mal mať jasnú predstavu o postupnosti a celostnosti výučby, teda o metodike a systematike. Tak, ako koňa, či voz nemôžu riadiť naraz dvaja, tak za vzdelávanie by mal byť jeden plne zodpovedný a ten druhý by mu mal byť nápomocný. Pravdaže je možné zodpovednosť deliť – jeden rodiť vzdeláva v jednom predmete a druhý v druhom, v súnaležitosti. Dôležité je, aby sa o to nesnažili naraz a dieťa nemalo pocit, je proti nemu hrajú „presilovku“. Priateľský vzťah dieťaťa s učiteľom (rodičom) je to, čo potrebujeme pestovať a udržiavať.
Návyky, obradíky, vytravalosť
Rodič – učiteľ, by sa mal natoľko vzdelať a zladiť svoje predstavy s požiadavkami spoločenského vzdelávania (štátneho školstva), aby dieťa užilo výhody domáceho vzdelávania a nebolo teda vystavené zbytočným napätiam. To ale znamená robiť mnoho vecí v predstihu, lebo rodič – učiteľ nie je obvykle profesionálom, ktorý by toto robil už predtým mnoho rokov v presnom časovom nastavení.
Prípravný rok slúži na to, aby si dieťa osvojilo určité pracovné , teda vzdelávacie návyky. Hovoríme teda o domácej prípravke. Samozrejme, toto môžeme pestovať v akomkoľvek veku. Napríklad – keď spolu pracujeme, tak spolu pracujeme. Hovoríme o práci ako o vzdelávaní. Keď počítame – napríklad na prstoch, tak počítame, kým to nevypočítame. Keď kreslíme, tak kreslíme. Na stole máme poriadok. Obnovujeme poriadok pred prácou – to je taký obradík. Obradné slová pred jedlom uľahčujú naladenie, podobne aj obradné slová pred vzdelávaním. Môže to byť vtipný veršík, môže si ho vytvárať, či vylepšovať aj samotné dieťa. Hovoríme o veci, keď treba, neutekáme od danej veci, preberieme ju celú. Učíme sa udržať pozornosť. Rozlietaných – hyperaktívnych – detí je viac ako dosť, potrebujeme podporiť schopnosť sústredenia a udržania pozornosti. Nemusí to byť trpezlivosť – od slova trpieť. Môže to byť vytrvalosť – od slova trvať, udržanie – od slova držať. Samozrejme, vytrvalosť treba cvičiť a to s mierou. Ľahko sa dieťa drží toho, čo ho zaujíma. Podstatným krokom dobrovoľného učenia je vzbudiť záujem. Zvedavosť vedie k vedomiu. Upútať dieťa k predmetu, k veci, ktorú chceme pochopiť, zvládnuť, je jedna z najdôležitejších vecí. Ak to robíme s dieťaťom prirodzene a hravo, učí sa to rýchlejšie. Domáce vzdelávanie umožňuje viac využiť prirodzené chody v dieťati a učiť vtedy, keď po tom doslova baží, keď sa chce dozvedieť. Keď chce spočítať, tak ideme na to. Na druhý deň si to zopakujeme a trochu pokročíme, potom znovu a začas sa k tomu vrátime, aj keby sme medzičasom preberali iné veci, iné predmety, zbežne upevňujeme v pamäti to, čo už tam je, aby sme nestratili prehľad. Sami si spomíname na opakovania v škole. My to môžeme spraviť v ktorejkoľvek dobe, pretože doma obvykle nemáme vyše dvadsať detí. Ak dieťa na danú činnosť nemá chuť, je na nás, aby sme ho upútali tak, aby na to chuť dostalo. Je dôležité všímať si, čo ho zaujíma, čo má rado a príkladmi z týchto oblastí vzbudzovať jeho pozornosť.
Podobné články:
13.2.14 VEDOMECKÉ VZDELÁVANIE – PREČO?
20.10.12 Lesné jasličky – Z vrchárskeho zápisníka
6.10.10 Ako by mohli vyzerať pôrody (1.) O TEHOTENSKEJ PRÍPRAVE TU
24.11.10 Ako by mohli vyzerať pôrody (2.) Pôrod je sviatok. Je to posvätný úkon a tak ho treba aj vnímať. Tajomstvo života treba pestovať, posilňovať a chrániť. TU
20.2.14 DOMÁCE VZDELÁVANIE NA SLOVENSKU – 1.časť – Základné údaje
25.2.14 DETI SÚ NAŠE ZRKADLO Domáce vzdelávanie – 2.časť – príčiny a následky
2.3.14 Domáce vzdelávanie ako súčasť prírodného spôsobu života
