Drevenica rozložená za jeden deň.

Ktosi na medzisieti usúdi, že to bude nejaká hurá akcia a že za víkend to nestihneme. V skutočnosti sme drevenicu zložili a ručne naložili na kamión za jednu sobotu. 

Niektoré veci sa vysnívate, a niektoré jednoducho prídu. Keď Vladimír zavolal, že ponúka drevenicu, človek sa pozrel, ako vyzerá na snímkach. Po skúsenostiach s tou prvou , ktorá mala západnú časť omurovanú a vyhnitú a v dôsledku tejto skutočnosti musela prejsť zmenou plánu smerom k jednoduchšej stavbe, bol človek  opatrný a šiel si drevku pozrieť z blízka s tušením skrytých kazov. Síce nejaké boli, týkalo sa to hlavne spodných trámov, ale v zásade bola vzhľadom na svoj vek – človek predpokladá že 20-te roky 20. storočia , slušne  zachovaná. Obrodné jazdy ako Vedomecká cesta na Slovensku, v Čechách a na Morave, spolu s Gazdovskou obrodou, zaplnili v podstate všetky víkendy, a keďže k tomu ešte Veľká noc, ktorá bola na rozoberanie domu v dedinskom prostredí pospolitého ľudu nevhodná… výsledkom bol jediný víkend, ten , ktorý práve bol. Človek myl sychravý pocit už dlho pred tým, preto mal v tomto čase naplánované len sadenie ovocných kríkov a štepenie stromčekov. Moderní šamani zo štátneho meteorologického ústavu to potvrdili , mnohých ľudí to odradilo, ale tvrdé orechové jadro ostalo. Drevenicu treba zachrániť a dostať ju do strediska Na Medzi, plošina na brehu lesa už je pripravená, človek ešte uvažuje, či ľudia prídu, keď je tak chladno, v tej liptovskej doline bude  pršať a mrznúť,  je jasné že to bude zaberák, ale vyjednáva, so sebou. A nakoniec sa presvedčí.

Ono to však nebolo zas až tak celkom jednoduché a určite by sme drevenicu nezložili za jednu sobotu, keby tam človek nebol už v štvrtok. Na perúndeň začal ráno baliť výpravu a na Liptov dorazil až niekedy neskoro popoludní. Najprv skúsil strhnúť časť vnútorného zateplenia v jednej izbe. Drevenica nebola omietnutá. Kamenná vlny šla dole ľahko, ale vrstva síce tenkej, ale sklenenej vaty veštila, že to nebude prechádzka ružovou záhradou. Pozrel aj strechu. Šindle vyzerali zvnútra zachované, ale – ako ukázala odkrývka, zhora boli už zhraneté. Na strope bolo zateplenie tiež jednoduché – sololitová lepenka pod omietkou. Trámy vyzerali z pôjdu zachovalé. Pochôdzna povalová podlaha bola nie z dosák, ale z tenkých kmeňov stromov, zjavne z vrcholcov smrekov, z ktorých kresali trámy. Stromy ich vtedy vyšli možno lacnejšie, ako dosky. Spustili ich z hory do doliny a drevenicu kresali v pospolitej dedinskej skupine veľmi rýchlo. Ani my sme sa nemohli dlho kynkať. Väčšina z našej družiny mohla len v sobotu, a tak sa rozhodol človek vsadiť všetko na jednu kartu.

V piatok sme štyria. Niekoľko ľudí zrušilo účasť – pre chrípku a z iných dôvodov. Človek ešte prehodnocoval, či naozaj teraz. Ale – kedy ak nie teraz? Kto, ak nie my? Začína značiť trámy a chlapi zatiaľ strhávajú nepríjemné., chladné zateplenie. Človek zisťuje, že máme medzeru vo výprave. Strešné rebríky, na ktoré sa pýtal, vlastne vôbec nie sú strešnými , pretože im chýbajú háky na zachytenie o hrebeň krovu. Volá Stanovi, ktorý nielenže vybavil odvoz, ale je to aj šikovný chlap, či má nejaké strešné laty. Stano dovezie v osobnom aute nejaké odrezky a človek hneď aj vyrába krížový hák na uchytenie prvého, dreveného rebríka, hneď ho aj vyskúša. Potom aj na hliníkový rebrík vyrobí uchytenie z lát a chlapi strhávajú prvé plechy zhora, ako sa aj správne strhávať majú. Takto to už ide lepšie. Výroba strešných rebríkov zaberie niekoľko hodín a piatkový štart nie je veľmi prudký. Je skôr v rovine zvažovania, príprav a skúšok. Je nás pár a dochádzajú správy o tých, ktorí odpadli. Hlásia len dažde a sneženie. Sme mokrí a zasnežení. Človek neočakáva zázraky a uvažujeme, či sa do toho vôbec pustiť. Dume, dume, a nakoniec usúdi, že najhoršie je neurobiť nič. Začneme a spravíme, čo sa dá. Spať skúša už pred polnocou, nepíše, budík nastavený na 5.50. Cez okno svieti od tretej lampa, zalconenie okna zmierňuje elektrický smog. Ešte aj dedina je civilizácia. Ráno si zapíše stavebné sny. Domáci sú skvelí, jedlo chutné, posteľ s perinou. Vo voňavom zrube. Krrrása.

Sobotné ráno. Praženica z domácich vajec je príjemne nedopečené. Poberáme sa na stavbu, vlastne na búračku. Lenže to nie je len tak hocaká búračka. Tu treba zakresliť každá trám, každé brvno musí mať svoju jasnú polohu, a to nie len v poradí , ale ak v smerovaní. Aby sa to dalo spätne zložiť. Prichádzajú ďalšie a ďalšie posily. Keď sa zjaví Majo s Filipom, ktorí robia tesárčinu a montáže, a keď sa zjaví Pravomír, ktorí robí všetko, čo treba , človeku je jasné, že to pôjde. Nakoniec je nás viac, ako desať. Popoludní odchádzajú Igor s Michaelou s vozíkom plným plechov, a my a strecha je onedlho zhodená. Chlapi šikovne rozoberajú krokvy a klieštiny drevené klince sú i na strešných latách a o chvíľu sa púšťajú do vyberania stropných hrád. Človek sotva stíha zakreslovať. Tentoraz zbalil aj rozbrusovačku a tá sa veru zišla. Na zrubové trámy kedysi natreté motorovým olejom sa nedá písať a ani maľovať a tak vynachádza náhradné riešenie. Keďže vonkajšie značenie mydlom a kriedou sa môže ľahko zmazať, zvnútra značí neomietnuté čierne trámy rozbrusovačkou s rezným, teraz už písacím kotúčom. Uvažovali sme o vykladaní trámov na kamión vzdialený 20 metrov mechanickou rukou nakladača, ale nakoniec sa ako jednoduchšie a bezpečnejšie javí nakladanie ručné. Dostávame sa do varu. Chvíľami sneží, čo je lepšie , ak keby pršalo. Človek si nevzal svoju huňu a tak sa pristihne, ako tam pobehuje v košelici a vykrikuje „krása!“Značí a občas strháva, občas nesie, sústreďuje nástroje a zachraňuje ich pred lietajúcimi časťami domu. Družina sa dostáva do varu a odmieta sa vzdať nakladania. Stmieva sa, ale pri dome je lampa a tá sa zažne. Posledné trámy nakladáme s čelovkami.
V nedeľu ráno sa vraciame na miesto činu a človek podľa posledných trámov premeria ešte raz rozmery domu, na ktorý treba postaviť základy. Sme tam tak siedmi a nenáhlivo, občas popíjajúc čaj, upratujeme , čo zletelo z domu a triedime veci, ktoré bude treba dodatočne odviezť ešte nákladiakom. Okná, zárubne, dvere , krokvy a strešné laty, hrubé a vyúdené , ručne vykresané z tenkých smrekov, skrátka to, na čo kamión netreba. Nedeľu sa pristavujú domáci a divia sa, ako pekne sme to včera stihli. Nakoniec nám zasvieti slnko a v jednej z najstudenších dolín nám to aj dobre padne, po daždi a snehu, popíjajúc čaje si pri ohni prehrievame kosti. Sme radi, že sme sa nevzdali, že nás neodradilo sychravé a studené počasie. Človek si dolieva do fľaše so zamrznutým čajom horúcu vodu a pomaly sa chystá na cestu. Ktorá sa nekončí. Treba chystať skladovanie dreva v dolinke, odvodnenie cesty a vývoz. Zasadiť kríky, zaštepiť stromy a o pár dní vyraziť na Moravu na tretí diel Vedomeckej cesty. Niekedy tak uvažuje, že pri pohľade zvonku môže vyzerať takýto život ako šialený sled nárazových udalostí, pri ktorých sa mieša samota s prácou v rôznych pracovných družinách a podujatiach. Vlastne sa to tak môže zdať nielen pri pohľade zvonku, ale aj pri pohľade zvnútra. Ešte človek rozdáva knihy a nahrávky, väčšina spolupracovníkov ich už má, a chváli prácu všetkých odhodlaných súputnikov. A – chváli dary cesty a priazeň divov. Asi najväčšie zadosťučinenie by bolo, keby mohol uvítať všetkých spolupracovníkov v novopostavenej zachránenej drevenici, v našom stredisku. A aj keď jej zloženie bolo husárskym kúskom, za jeden deň postavená isto nebude. Ale aj tak – z tohoto spoločného počinu máme všetci dobrý pocit. Poznať to aj podľa toho, že sa v nedeľu nikto domov neponáhľa. A – aj keď sa rozídeme – naša spoločná cesta drží.