Z vrchárskeho zápisníka:
Pribíjajúc na chatke osikové šindle, vidiac pozemok pekne zhora, uvažuje človek nad tým všetkým. Malý vrchár pribil spodný riadok – do strešného previsu sme umiestnili šindle smrekové. Na niekoľkokrát oznámené dni prírodného života neprišiel nik – na potvoru práve v čase, keď sme mali robiť strechu na spoločenskom prístrešku a hosťovskej chatke. Tak si človek povedal, že tie strechy postupne, po kúsku dokončí, aj keď sám. Zajtra máme po dlhej dobe vystúpenie s Bytosťami, a skúšať a cvičiť máme popoludní v chatke. Živic pred odchodom ešte stihol zhodiť západnú strechu, ktorá pretekala, vyhnila pod konármi bazy. Vymenili sme vyhnité krokvy, opravili vrstvu zateplenia a dali nové strešné laty. V dažďoch napriek rosnej plachte chatka pretekala a drevené palubky zatiekli, vznikli na nich pôsobivé fľaky pripomínajúce moderné umenie. Malý vrchár a Lada pomohli s nosením trvácnych osikových šindľov, čo sme vyrobili kedysi pred desiatimi rokmi. Malý vrchár tiež chcel pribíjať šindle. Tak si človek povedal, že ho nechá spraviť prvý riadok. Deväťročný chlapec neohol ani jediný klinec a pribil to pekne rovno. Vie sa sústrediť na prácu. A baví ho to. Človek si spomenul, keď na pastierskom zrube dvaja už výrazne dospelí chapíci horlivo rozvíjali konšpiračné teórie a pritom nabili riadok šindľov tak krivo, že ich musel všetky strhnúť a povyťahovať z nich klince. Z toho aj vyvodil ponaučenie: Keď nám tečie na hlavu, nemusí to byť výsledok sprisahania. Pomôže vysúkať rukávy – a držať si svoju čiaru.
UŽ NEROZŠIRUJEME
Tohto roku sme rozšírili vysuté záhrady o posledný dve hriady, vlastne plošiny. Zarodili na nich repy, zemiaky, kukurica, ale aj liečivé zelinky. Niektoré sú dobré na žuvanie, prebudí to živu a doladí ju do stredu. Iste trochu zaváži aj skutočnosť, že ste si tie rastlinky aj sami vypestovali. Ale že príroda je plná liečivých síl, o tom niet pochýb.
Už je dosť záhrad a aj sad pomaly rastie. Už nerozširujeme. Keby sme sa snažili menej o iné veci a sústredili na potravinovú sebestačnosť, tak to zvládneme. Teraz sa človek sústredí na stavby. Dať to všetko pod strechu a dokresať, skrášliť, zrajiť. Zmeniť pracovisko na raj. V duchu už je zrajený.
Predali sme deväť dojacich kôz. Mali sme ich priveľa. Mekotajúce družstvo nastúpilo do dodávky vystlanej senom a odcestovalo do nového chovu. Jednotka karpatských domorodcov bude udržiavať dedičstvo kôz s rohami a stojacimi ušami a jemnou srsťou hnedých odtieňov. Možno povedať, že chov sa podarilo po prvej, takmer dvadsaťročnej vlne šľachtenia v malopočetnom stáde 30 kusov v základe vyrysovať . Už sú aj objednané mláďatá, ktoré sa ešte nenarodili, do ďalšieho chovu. Ale veľa sa ich ani budúcej jari nenarodí, pretože sme pripustili len polovicu stáda.
Mokro je a prší. Blato. Mokro. Blato. Človek si v priebehu jesene našiel pár filmov na prežitie a pozrel si cudzie príbehy. Keď tak pozeral na tie útrpné deje na hranici života a smrti v krajinách snehu a ľadu, na púšti, v šírom a nebezpečnom mori, v pralese, na ostrove a kade-tade, s troškou vtipu sa uistil, že žijeme vlastne pokojným životom. Šindle pribíjal s čelovkou do noci a keď mal práve špinavú ruku od zeme, lebo čistil niektoré zablatené šindle, pri upínaní svietidla na bazový krík tenkým, oceľovým drôtom, sa stala nepríjemná maličkosť – drôt vnikol do palca na ľavej ruke v mieste článkového kĺbu. Len si to vycucol, vypľul sladkoslanú zmes s príchuťou hliny a robil ďalej. Keď prišiel do izby, celkom dobre, že v krbe horel oheň, všimol si, že prst spuchol, zružovel a bol voľajaký menej ohybný a precitlivený. Akurát tam pri krbe leží čosi ako vypaľovátko na píšťaly s drevenou rúčkou, tak to želiezko nahrial v ohni. Nie je to celkom jednoduché vypáliť si ranku na palci. Pravá ruka s horúcim vypaľovátkom chce pomôcť palcu na ľavej ruke, ale ten akoby chcel uhýbať. Celému človeku je zrazu akosi priteplo. Palec sa odťahuje, bojí sa horúceho. Pri dotyku to zasičí to a červenie to voľajako, ale vzápätí to v strede zbelie a vytvorí sa pľuzgier. No čo, spravili sme liečbu, hádam to len bude v poriadku. Čaká nás koncert v Bystrici, ale ľavým palcom našťastie nehrá ani na husle, ani na gitaru, ani na píšťalu, ani na nič. Zato však on všetky tie nástroje drží. Keď Slovenov za Rastislava napadli na Devíne franské kmene a podarilo sa im ubrániť, útočníkom odťali palec na pravej ruke a tak ich pustili domov. Ľaváci mali šťastie, ale praváci už meč nezdvihli. Lenže bez palca nezdvihnete ani sekerku, ani šindeľ poriadne nechytíte. Treba si na to dávať pozor. Na prsty, na ruky, na všetko.
Dnes sa človeku snívali huby. Aj si to zachytil. O práve sa roztvorili dvere, ako tak človek píše, členovia našej vrchárskej posádky priniesli košík šampiňónov. Vracajúc sa z východu zo záchodu. Budeže to obed. Mňam.
Les sa o nás stará. A my sa staráme o les. Záhrady sa o nás starajú, najviac vtedy, keď my sa staráme o záhrady. Aj kozy. Joj, ale je ten syr dobručký. Zo záhrady v tento neskorý čas ešte pribudli brokolice, ešte tam máme nejaké zelery, zemiaky, aj sladké. Ešte aj tie horské kivi sú posledné na baze a bobuľky samorodného hrozna pod oknom. Toho roku sme obilie nepestovali. Ale postaral sa o nás náš známy, vlastne sme ho ani doteraz nepoznali. Sleduje články a piesne, ktorými sa človek stará o ľudí a priniesol nám osem mechov kukurice a pšenice, niekoľko prepraviek paprík, to už v lete, a teraz keď prišiel s tými mechmi zrna, človek mal Nivu ešte v oprave. Takmer osem stoviek za opravu, pred technickou a emisnou kontrolou, potrebovala vymeniť mnoho súčiastok. Keď vyvážal tie mechy po tme, v mrholení hore, musel nasadiť reťaze, lebo konská lúka bola načisto rozbahnená, po tých dažďoch. Už bude mať tie reťaze na Nive až do jari. Človek je zvedavý, ako vezieme tú drevenicu. Jedine vtedy, keď poriadne primrzne. Nejakou „vetrieskou“ alebo „plaťákom“, nič iné tu už nevyjde. Iba ak vrtuľník. A ten nechceme, lebo čakáme, kým vyrobia taký, čo jazdí na vodu.
No a tie mechy kukurice a pšenice – priviezol to pre zvieratá, na zimu na príkrm dojok. Tak človek spojazdnil ten starý kladivkový šrotovník, čo sme dostali od známeho. Ide na tristoosemdesiat, ale nemá vypínač. Fú-ha. Vyzerá ako urobený. A zástrčku má naopak – samicu, do nej by musel ísť trojfázový samec, to by bolo ale dosť nebezpečné. Tak človek vzal skrutkovač, nožík , pohľadal koncovky a predrôtoval to. Dostať sem elektrikára je na dlhé lakte a tak to riešil sám. Po vyčistený sa stroj rozbehol a už aj doň sypeme kukuričku a pšeničku od nášho dobrého ducha. Rozomleté zrno vonia, až človeka napadlo zohnať sito, Martin v doline predáva pekné, jaseňové, a preosiať voľačo na múku. Placky si upiecť v peci, hm, voňavé. Čo sa budú len kozy napchávať? Od leta jedol človek chlieb len niekoľko krát, naposledy priniesol bochník Vlado zo Spiša. Ostatní jedia kupenský chlieb, nemôžeme si stále piecť a tak človek radšej sucháre, i keď ten podpoliansky je skvelý, z toho si dá občas kromku. Najlepšie chleby poslednej doby zavoňali v našej kuchyni a majú tvar „koláča“, presnejšie „kockáča“ z plechu, v akej sa pečie bublatina. I tak má telo dostatočné na to, aby potlačil fúrik. Alebo zachraňoval svet, ktorý o to nestojí.
Ale nie. Svet má samozachraňovaciu schopnosť. Niečo sa stratí, ale niečo pribudne. A má aj samoočistnú schopnosť. Ako voda. Aj naša spoločnosť sa očistí. My sa už čistíme. Čistíme si jazyk, vedomie, myšlienky, ale aj telá. Všetko je dôležité. Aj osobne, ale aj spoločne. A to je vedomstvo. Mnoho ľudí mudruje, ako to má byť, ale málo ľudí je schopných dokázať to svojou prácou. Je to cesta náročnejšia. Ale inej vedomej cesty niet.
1 komentár
Krasne, dakujem.