Mnohými spôsobmi sa možno dorozumievať. Vedomstvo spočíva v dorozumievaní. Všetky duchovná Sveta – nevraví človek že Zeme, ale Sveta – riešia dve veci: Vzťahy jednotlivca s inými jednotlivcami a vzťahy jednotlivca s celkom. Vzťahy závisia od dorozumievania. Dorozumievanie závisí z časti od reči. Jazyk ako jeden zo spôsobov dorozumievania je pre ľudí dôležitý. Sú spotrebitelia vedomejší, či nevedomejší – spotrebitelia slov. A sú aj znalci. Znalec – ako napríklad murár – sa vyzná v stavebných hmotách – v kameňoch, v tehlách, v tom, ako namiešať maltu a cement, ako spevniť betón železom, zná dávne i nové spôsoby, štetovanie kamenných ciest i miešanie mastnej malty, vie niečo o hlinenej omietke a niečo o kamennej vlne či tepelných mostoch… Bežný stavebný robotník to všetko vedieť nemusí, ale stavbu by mal viesť znalec. No a so slovami je to podobne. Sú bežní spotrebitelia slov a sú – znalci. Znalci duchovna by mali byť aj znalcami slov.
Slová sú prostriedkom ducha. Podľa slov poznáme, ako človek s duchom pracuje. Aby sme si rozumeli, duch je pojem z pôvodného vedomeckého jazyka, slovo praslovanské a teda predkresťanské. V kresťanskej teológii má človek osobnú dušu a nemá osobného ducha, teda od istého koncilu v ranom stredoveku už nie – a ak duch, tak Svätý Duch (svätý z praslovančiny „svant“ je z druhého stupňa od slova veľký – od „vent“ – svätý teda nie je svetlý, ako by sa to mohlo náhodne zdať, ale čosi ako Preveľký“). No a v našom vedomectve – a novodrevné vedomectvo má základ v starom slovanskom zákone – a teda vo vedomectve pôvodnom, dávnom, ktoré sa sčasti zachovalo vo vedomectve ľudovom – v našom vedomstve – na rozdiel od kresťanskej teológie – je aj osobný duch. Napríklad duch deda. V novodrevnom vedomectve tiež používame výraz Všeduch. A keď prejavený hovorí, že slová sú prostriedkom ducha, tak tým mieni ducha osobného, ale v rozsahu spoločnosti aj ducha spoločenského. Slová sú prostriedkom duchovným a v zásadnej miere svedčia o duchovnom stave toho, kto so slovami narába – teda ich hovorí, alebo píše. I keď poznávanie a zvládanie sily slova je cesta na celý život, záleží na každej vete, na každom kroku.
Dnes je doba vrcholenia živlu vzduchu a ohňa – a i keď tá nákaza a hlavne správanie sa ľudskej spoločnosti predznamenala zákonitý nástup zeme – o ktorom hovorí človek od rokov 90-tych – stále sme v búrkovom víre zemských kultúr, ktorý je už tu sčasti ovládaný kruhmi snažiacimi sa o nedvojnú, či neštvornú svetovládu. Jedným z prostriedkov cieleného zmiesenia národov v prospech svetovlády je aj zavádzanie mieseného jazyka (aj hudby a podobne), ktorý má byť prostriedkom tohto v podstatne neprírodného cieľa. Keby sme to mali prirovnať ku potravinovému hospodárstvu, tak z niekoľkých surovín, akými je biela múka, glukózo-fruktózový sirup, repný cukor, soľ, sojový lecitín a pod. je vyrobených nepreberné množstvo tyčiniek, keksíkov, koláčikov, pečív a podobne…, ktoré sa líšia len niekoľkými pridanými drobnosťami. Pravdaže, potravinový znalec vie vysypať z rukáva stovky,. Možno tisíce druhov plodov, rastlín, odrôd, i živočíšnych plemien, ktoré sú slovami potravinových viet. Povrchný človek vymenuje továrenské značky zabalených jednohubiek, alebo cukrových nápojov s príchuťami. Povrchní ľudia z toho robia svoje slohy. Hĺbaví chvália dary prírody a vnímajú ako dôležité prinajmenšom desaťtisícročné dedičstvo prírodne šľachtených odrôd rastlín a živočíchov, kým výrobcovia potravín pre povrchných si patentujú svoje značky takmer bezcenných a často skôr škodlivých magľajzov, vyrábajúc masu pre masu. Prečo hovoríme o potravinách v stati o duchovne?
Súčasťou prírody a prirodzenosti sú nielen rastliny a živočíchovia, Slnečná sústava, Mliečna dráha a vlnenia, ktorými sme presiaknutí, súčasťou prírody sú aj národy, ľudské šľachtené spoločnosti a rôzne duchovné okruhy. V tomto období, ktoré nastáva po búrlivom rozvoji vedecko-spôsobného rozpuku, v období miešania a viac, či menej cielených snáh o jednofarebné ovládnutie zemského priestoru, ku ktorému nedôjde z prírodno-duchovných dôvodov tak, ako nedôjde k zjednoteniu severného a južného pólu Zeme, v tomto období ustupuje priestorové členenie ľudskej kultúry a tvaruje sa členenie vrstevné. Dôsledkom tohto vrstevného členenia, ktoré sa prejavuje prítomnosťou rôznych kultúr na jednom území, je aj vytváranie vrstevných duchovných prejavov. No keďže priestorové členenie v zásade nezanikne, z dôvodov prírodných a duchovných, výsledný stav kultúr bude vrstevno-priestorový. Národné a duchovné kultúry budú naďalej vystavované tlakom, niečo zanikne a niečo prežije. Dnes vo vrchnej mocenskej vrstve, ale aj vo vrstvách spodných, vidno akýsi miesiteľský jazyk plný latinizovanej angličtiny (lebo nelatinizovná angličtina v podstate nejestvuje). Aj v duchovných , alebo akože duchovných miesiteľských vrstvách to pekne vidno. Povrchnosť v používaní jazyka je podobná, ako povrchnosť v používaní potravín. Používať anglikanizmy a latinizmy v našom duchovne je ako sypať do viničného muštu repný cukor, ako miešať mlieko s mäsom. A tak vidíme , že rýchlokvasení nerobia obrady (súvisiace s poriadkom), ale rituály, nie slávnosti (súvisiace so slovom a slávou), ale ceremónie, nie sviatky (súvisiace so svätením), ale festivaly, nie videnia (od slovenského vidieť), ale vízie (z latinského vidére, teda vidieť), riešia nie duchovno (súvisí s duchom a dušou i dychom), ale spiritualitu…Mnohé takéto a podobné výrazy používajú aj ľudia z okruhu slovanského, alebo akože slovanského. Ono je to pochopiteľné, dokonca zákonité a v konečnom dôsledku aj dobré, lebo vedomci boli vždy známe ovládaním sily slova a aj keď sa mnohí vystatujú udržiavaním prastarých hodnôt, podľa použitia ich jazyka možno poľahky spoznať, keď nimi nie sú. A teda – aj keď vedomec o sebe nepovie, že je vedomec, tak ako aj duchovný napríklad u Indiánov nepovie , že je šaman, a ak to povie alebo si to napíše na vizitku, znamená to len toľko, že určite ním nie je; tak stačí počúvať , alebo čítať, aby sme vedeli, že to – čo sa zdá byť, to – čo chce byť, nie je tým, čím by byť chcelo. Popravde, neznamená to, že sa človek nemôže vyvinúť, neznamená to, že povrchné sa nemôže časom zušľachtiť na hĺbavé. Aj pretučnený imunológ môže začať cvičiť a zdravo sa stravovať, aj málo vedomý učiteľ sa môže stať vedomejším, ale najprv si musí uvedomiť nedostatočnosť svojho stavu. V zásade – Keď niekto lipne na svojej povrchnosti, alebo ju dokonca považuje za prednosť, do hĺbky sa nedostane. Stavbu so slabými základmi je lepšie prerobiť hneď od základu, pretože, ako vravia stavební znalci, základ je základ. Slovo je nie je len zvuk. Slovo je aj duch.
Zo statí O sile slova.
