Hnedé zlato a vôňa zeme

Ústami dážďoviek žuje Matka Zem, -slav-

Z vrchárskeho zápisníka: Keď človek začal zverejňovať vrchársky zápisník, pred štrnástimi rokmi, písal o kozom mlieku ako o bielom zlate. Toto obrazné pomenovanie neskôr začali používať i ovčiari a dnes takto označujú niektorí aj kravské mlieko. Áno, mlieko pre výživu detí a mláďat si zaslúži silné obrazné pomenovanie. Rozdiel je v tom, že bez zlata by sme sa v pohode zaobišli.

Vždy, keď človek uvažuje, ako zabezpečiť dobré a zdravé potraviny, pohľad mu padne na hnedé zlato. Tam, pod kolešňou, každý rok pribúda hnoj vyvezený po zime z kozej stajne. Kozí a konský hnoj sa kopí, zarastá trávami a pod povrchom sa krásne rozkladá. Nedlho po vyvezení už nezapácha, čpavkové a kyslé  výpary sa stratia a drobné jednobunkové bytosti ho spolu s hmyzom a inými premieňajú na niečo veľmi pôvabné. Keď z neho odhrnieš, vidíš, ako sa v ňom hemžia dážďovky.

Po roku, po dvoch je pod povrchom, kde je najvyzretejší, je už podobný čiernozemi. Rôčik dva k tomu a je to už ako čiernozem.  Hnedé až čierne zlato. Prísľub dobrej úrody.

Čo je zem? Čo je zemina? Zemina je v podstate hlina s hnojom. Hnoj, to je všetko, čo hnije v zemi a na zemi. Hnoj môže byť rastlinný i živočíšny. A teda to, čo latinsky znie ako kompost (čo znamená „zloženina“  a nemecky ako mulč (čo znamená prikrývka), nie je nič iné ako rastlinný hnoj. No a potom je tu hnoj živočíšny, teda hlavne z výkalov bylinožravcov. To je zase len rastlinný hnoj, ale taký, ktorý prešiel tráviacim ústrojenstvom pasúcich sa zvierat a teda sa rýchlejšie rozkladá. Popri tom, že nám mekotavky dajú biele zlato, čo v prírode musí byť vyvážené patričnou starostlivosťou, dajú nám i čosi, čo z nich len tak vypadne, potom si to hovie na kope, aby z toho mohlo vzniknúť  tmavohnedé zlato. Kozy sú veľmi ohľaduplné k svojim chovateľom. Na rozdiel od chovateľov kráv sa chovatelia kôz nesťažujú, že stúpili, sadli alebo padli  do hoviaceho výkalu. Kozí bobok o veľkosti lieskového orecha nájdete spravidla v polosuchom alebo suchom stave a to len na chodníku, lebo v tráve sa stáva takmer neviditeľným.

Záver gúľania – triafanie bobku do pripravenej diery, -LM-

Pre hovnivála, ktorého niektorí vulgárne označujú ako skarabeus, je taký bobok hotovou svätosťou. Gúľa si ho , gúľa , zapierajúc sa prednými nohami o zem a zadnými nohami ho tlačí dozadu, čo je vlastne dopredu. Na rozdiel od svojho druha, ktorý narazil na konský výkal a vidíte, ako sa s ním úmorne trápi, jak sa ten kobylinec akoby zázrakom hýbe lebo hovnivála spod neho vôbec nevidno, šťastlivec, jeho druh našiel hotový tovar v podobe kozieho bobku.  A má tiež dva v jednom – detskú izbu i komoru plnú stravy. Má ju doslova na kľúč, v hotovom stave, nemusí ju už tvarovať, len si ten bobok poľahky odgúľa a vloží doň vajíčko. O zlato nejaví žiaden záujem. Pre neho je toto vesmírne bohatstvo.

Vrchárska hriada: úrodná zemina vzniká v pote tváre, -slav-

No čo my, ľudia? My predsa nekladieme vajíčka do bobkov. Nie. Ale s pomocou hnedého zlata vieme dopestovať úrodu. Úrodu, ktorou sa živíme. Pravda, niektorí používajú umelé hnojivá, dusičnany vyrobené s pomocou ropy, čo je vlastne tiež zloženina zotletých rastlinných a živočíšnych tiel, ale spracovaná chemicky. To má svoje zdravotné i iné nevýhody. Ak chceme, aby naša strava bola čistá, nepoužijeme chémiu, ale použijeme veruže zlato.  A každý pravý prírodný hospodár pozná nesmiernu cenu hnedého zlata – hnoja.

Rok čo rok človek robí vo vrchárskom raji v pote tváre nové hriady. No, teraz to už ide, po toľkých rokoch, celkom zľahka. Používa na to ten najťažší čakan, ale prehadzuje si ho aj na ľavú aj na pravú stranu a kope s dychom. Samozrejme, prácu začína obradíkom. Vychutnáva si ju.. Môže takto pracovať aj dlho a stále je to rajská , príjemná práca. Po nej nasleduje príjemná únava a aj príjemný oddych, v rozjímaní. Ťažko povedať, čo by mohlo byť opakom tejto príjemnej práce. Napríklad chodenie po úradoch a vybavovanie nejakých pečiatok. Bŕŕŕ.

Dážďovky v hrude hnedého zlata, -slav-

Tu na vrchoch nie je žiadna čiernozem, ba ani hnedozem, ako v dolinách. Tuto je – hlina. Hlina je v podstate hornina, je to kameň, vlastne nespočetné množstvo drobnučkých kamienkov, okom neviditeľných, medzi ktorými sa nájde aj dosť tých okom viditeľných. V hline je jemný íl, vlastná hlina, piesok i veľké kamene. Tento kamenný prach vystačí len tým najnenáročnejším rastlinám, mnohé z týchto si berú dusík rovno zo vzduchu a netreba im hnedé zlato. Rastliny, ktoré bežne jeme, ale zväčša potrebujú aj hnojnú zložku. A teda zeminu a nie len hlinu. Tuto na vrchoch je hlina celkom dobrá na stavanie domu. Úrodnú zem si musíte vyrobiť, teda ak vám nevystačí listovka vyhrabaná na priesady pod vybranými stromami. Na príkrych trávnatých svahoch keď zakopnete do zeme, teda ak tam práve nie sú tŕne, je tam hlina. Len pod koreňmi trávy, presnejšie, okolo jej koreňov, je tenká vrstva pomerne chudobnej zeminy, chudobnej pre potreby pestovateľstva. Preto keď človek vytvorí na svahu, ktorý je chvíľami strmý aj ako strecha, ďalšiu hriadu, treba do nej doviezť hnedé zlato, aby zarodila. Zlato, ktoré v podobe trávy zbierali bytosti mekotajúce, bečiace i erdžavé po okolitých početných pasienkoch, aby ho pretrovili do želanej hnedej podoby, ktorá na kope takmer sčernela. Neuveriteľné, ako v rozbitej hrude hnoja možno vidieť desiatky dážďoviek. Takýto dážďovkový hnoj človek mieša s hlinou a zeminou, skôr, než by tie štíhle červenkasté krásavice stihli vyzobať sliepky. Tie milujú zemné práce doslova maškrtným spôsobom. Keď z diaľky vidia človeka s čakanom a lopatou, hneď bežia s očakávaním maškrty. Dážďovky sú pre rodiacu zeminu, teda pre vznikajúce hnedé zlato, veľmi dôležité. Dážďovky jedia v podstate zem. Časť z nej strávia a väčšinu vylúčia. Takto, chodiac, presnejšie plaziac sa , odeté len v úzkom opasku,  vo svojom chlebovom dome, vytvárajú v ňom – v pôde – obrovské množstvo chodbičiek. Cez ne preteká voda, pôdna voda a spolu s ňou drobné bytôstky, ktoré sa tiež živia pôdou a pomáhajú v nej rozkladať nerozložené časti. Ako odumreté korene, listy, trávy, drievka, hmyz, zbytky hnoja a kadečo iné. No a takto vzniká krásna, nádherná, pôvabná, vzrušujúca – pôda. Ten, kto pestuje prírodne, pozná jej pravú vôňu. Pôda na chemickom poli nevonia. Môžeš do nej kopať, prevracať ju, môžeš robiť čo chceš,  aj tak nevonia. Pôda v prírodnom hospodárstve vonia. Práca s pôdou pôsobí blahodarne na dušu, to už dávno predsa vieme. Ktorísi vedci to skúmali a pred nedávnom vysvetľovali. Oni to povedali tak suchársky – že práca so zemou má protistresové účinky. Vraj tie slastné pocity záhradkárov vraj spôsobuje jedna hubová baktéria. Človek to tak celkom nevidí. Okrem tej hubovej pôvabnice, ktorá iste v zemi je a aj vonia, je v pôde ešte mnoho ďalších voňavých vecí. Je to ako keď vonia milá bytosť. Nie je to len nejaká jedna chemikália. Je to, no, zloženina, či súbor, to sú také suchárske výrazy. Je to báseň zložená z mnohých veršov, je to pieseň mnohých zvukov, ktoré spolu, v pôsobivej jednote, vyludzujú tú duši blízku vôňu, ktorou vonia nielen pôda, ale i celá Matka Zem. Pôda nám svojou vôňou dáva správy, ako dobre žiť, ako dobre hospodáriť. Ako si vážiť dary prírody a ako sa o ne pričiniť. Chvála za dary z čistého zdroja, chvála aj bytostiam, cez ktoré prišli.