Vlna moslimských prisťahovalcov do Európy vyplavila otázku: Aká je vlastne Európska kultúra? Čo je Európska kultúra? Čo je vlastne európska kultúra, ktorú chce veľká väčšina Európanov chrániť? Čo vlastne chceme chrániť pred islamizáciou neislamizovaných častí Európy?
Mnoho Európanov sa mylne domnieva, že základom európskej kultúry je kresťanstvo. V tomto duchu odpovedá aj nemecká kresťanskodemokratická kancelárka Angela Merkelová, ktorá na otázku strachu pred islamizáciou odpovedá tým, že posiela Európanov do kostola a pobáda ich k čítaniu biblie. Síce hovorí o tom, že by sme sa mali zaoberať svojimi koreňmi, ale zdá sa, že si ich pletie s monoteistickým kresťanstvom, ktoré koreňom Európy v skutočnosti nie je.
Korene Európy sú v skutočnosti panteistické či polyteistické. Óda na radosť, považovaná za európsku hymnu, sa začína slovami: Radosť, jasná iskra bohov! Isteže, niektorí nám tu budú vykladať, že Šiler to tak nemyslel, že je to len básnický obraz. Tí vykladači…
Korene Európy boli a sú v jadre panteistické, polyteistické (Mnoho božských mien). A aj vďaka tomu, že sú stále živé, máme tu politický pluralizmus a nie nevoľnícku totalitu, ktorú na našom území zaviedlo monoteistické biblické náboženstvo.
I keď biblické náboženstvo (kresťanstvo) má v dejinách určitý prínos a má na nich nesporný vplyv, z dlhodobého hľadiska môžeme povedať, že dnešná spoločnosť má mnoho predkresťanských čŕt, ktoré sa vyvíjajú súbežne s „kresťanstvom“ a v podstate z väčšej časti tvoria našu kultúru. Vrátili sme sa v novoveku k prvkom kmeňovej – „barbarskej“ demokracie, ktorú sme vylepšili. Odvrhli sme monarchistického kráľa pomazaného pápežom, ktorý by mohol bez súdu rozhodovať o našom živote, či smrti. Jeme chlieb z vypestovaného z obilia. To je výsledok neolitickej revolúcie, ktorá tu bola dávno pred biblickými monoteizmami – pred „kresťanstvom“, pred koránom i pred judaizmom, z ktorého tieto monoteistické náboženstvá vychádzajú. Používame každý deň koleso. „Pohanské“ koleso. Kalendár. „Pohanský“ kalendár, známy už neolitickým staviteľom našich rondelov, len trochu pokresťančený. Takisto písmo – „pohanský“ vynález. Učíme sa prírodné vedy, ktoré celkom určite nevznikli ako monoteistické, či biblické. Počítače počítajú s jednotkami a nulami – nulu používal „pohanský“ Babylon dávno pred spisovaním jeho povestí v pozmenenej podobe do biblického starého zákona. Odtiaľ aj sumerské – prvé známe desatoro zákonov. Súčasné vedy sa môžu slobodne vyvíjať, odkedy sa oslobodili od biblického náboženstvá a s pomocou takto oslobodených vied bola dovyvinutá dnešná európska kultúra. Slováci, Slovania, Európania sa v skutočnosti neboja islamu ako nejakého jedného náboženstva, ale obávajú sa slepého monoteizmu, ktorý popiera základy našej kultúry, základy nášho vlastného duchovna. Podobne to bolo u nás v deviatom storočí, keď za Rastislava v krajine Slovenov monoteistickí šialenci uskutočnili prevrat a „pohanov“ nepovažovali za občanov a podľa toho ich zotročovali, mrzačili a zabíjali (Druhá strana svätej mince). Toho sa v podstate boja mnohí dnešní Európania, pani Merkelová. Lebo toto, monoteistické šialenstvo, sa dnes deje v krajinách, odkiaľ prichádzajú islamskí prisťahovalci, v Sírii, v Iraku, v Líbii, v Islamskom štáte. Biblického kresťanstva sa už tak neboja, lebo týchto „našich“ monoteistov, visiacich na jednej knihe sa podarilo v priebehu storočí vzdelať a z časti aj prinútiť ctiť si slobodu, aj slobodu iných. Táto črta – ctiť si aj slobodu ľudí iného vyznania, či bez vyznania, nepatrí k základom užitej monoteistickej tradície, ktorá v biblickom starom zákone, či v islame si jednoducho iné kultúry nectí a aj násilne ich ničí a vyhladzuje. Naša kultúra, sloboda so spoločenskou rôznosťou – politickým pluralizmom a náboženskou slobodou – je však obmedzená tým, že sa vylučuje s nezmieriteľnou (antagonistickou) podobou jednobožstva (monoteistizmu). Teda takého monoteizmu, ktorý iných – „pohanov“, inak veriacich, ateistov a podobne – nepovažuje za plnohodnotných občanov. Mnohé národy Európy sa teda napojili na naše korene. Zvolávame veče – snemy – „parlamenty“, podobne, ako pred cirkevným zriadením, pravda vo vynovenej podobe. Už našťastie nemáme cyrilo-metodský (či karolínsky) biblický súdny zákonník (ODMIETAME ZÁKAZ PÔVODNEJ KULTÚRY!). Máme predkresťanské – „rímske právo“, vylepšené s krížením iných (európskych) právnych zásad. Nechceme namiesto občianskeho práva šariju, ani žiadny iný zákonník monoteistickej cirkvi, ani „štruktúry“. Uznať iných, uznať iné názory, iných občanov, iné kultúry, patrí k zásadám slušného panteisticko-polyteistického koreňa. Vďaka tomuto základu tu môžu jestvovať vedy, snemy, slobody. Vďaka panteistickej prapodstate chránime vrámci našej rozumovej obmedzenosti aj iné živočíšne druhy a prírodu. My toto vnímanie svätosti v prírode a jej silách, ktoré je tu od pradávna, dnes označujeme ako vedomectvo. Áno, dobre vraví nemecká kancelárka, keď naznačuje, že obrániť sa môžeme pestovaním našej vlastnej kultúry, našich koreňov. Nemôžeme od nej očakávať, že sa dovzdelá v našej pôvodnej kultúre, i keď kedysi bola poslankyňou za Pomoransko a Rujanu. Teda za kedysi slovanské krajiny,ktoré násilím „pokresťančili“ a ponemčili nemeckí križiaci. Ale je nás mnoho, čo si pod našou vlastnou kultúrou predstavujeme čosi celkom iné, ako kostol. Tak nás, prosím vás, európski politici, neposielajte čítať bibliu, aby sme sa ubránili islamizácii čítaním biblie. Toto už nie je ani vtipné. Aby sme sa bránili jedným „vyvolencom“ tým, že sa budeme učiť, ako iný „vyvolený národ“ vyhladzoval kultúry Babylonu len preto, lebo veľkodušný Babylon sa odmietol podrobiť nejakej fanatickej sekte. Nevyzývajte nás, aby sme chránili európsku kultúru tým, že sa budeme klaňať krížovým šibeniciam. Nehovorte nám, aby sme sa bránili pred čertom jeho bratom.
Nie všetci sa boja. Niektorí sa islamizmu neboja a ani ho sem nepúšťajú. Človek poučiteľný sa učí na svojich chybách. Múdry sa učí aj na cudzích. A hlupák sa neučí vôbec.
PS: K našim dobrým zvykom (panteistickým tradíciám) z obdobia pôvodného duchovna patrí aj zvyk uctiť si hostí. Áno, ale aj v dávnej dobe predkovia si ctili len tých hostí, ktorí ich neohrozovali. Takže ak chceme pomôcť utečencom, tak áno, ale máme právo si vybrať takých hostí, ktorých nepovažujeme za nebezpečných, ktorí nám dajú záruky a prejdú „prijímacími pohovormi“ v tom zmysle, že sa zapoja do pestovania našich kultúrnych spôsobov. O tom ale v zásade tento článok nie je.
Snímky: pisateľ, Ladomíra
Podobné články:
4.9.15 NECH SA O UTEČENCOV STARÁ NATO? V kvetinovej „púnskej vojne“ majú navrch „Kartáginci“
16.6.15 Žiarislav: A či by sme mohli v moslimskej krajine sláviť Slnovrat? ISLAM NIE JE K INÝM MIEROVÝ A TOLERANTNÝ.
