snímka Hrom
Kniha Čaro prírody vychádza v zmenenej podobe po 18 rokoch. Zaujímalo by ma, či sa na tú knihu spred 18 rokov pozeráš inak?
– Ťažko povedať, či je to správne, aby človek verejne hodnotil vlastnú knihu. To, čo človek považuje za jej prednosti, nebude sám vyťahovať. Kostra je tá istá. Rozdiel je napríklad v prežitkoch – obohatených o 15 rokov pobytu v lesnom prostredí. A v chápaní slova. Ani nie v spôsobe, ale v hĺbke vnoru.
V stupni pochopenia slova?
Áno, napríklad aj v hĺbke vhľadu do koreňoslovia. To je ale do veľkej miery tvarová záležitosť, obsahová sa akoby nemení. Ale to, že jazykový tvar súvisí s obsahom a to už od vzniku daných slov, alebo daného duchovného jazyka, v tomto prípade slovanského, tak z tohto vyplýva rozdiel nie len tvarový, ale aj obsahový. Človek sa rozhodol knihu pripraviť tak, aby už vo vedomeckej skladačke mali jej časti isté, jasné a zrozumiteľné miesto. Aby ich už nebolo nutné „dorábať“ a aby s inými, zatiaľ nezverejnenými staťami dávali ucelený význam, nezávisle na módnych prúdoch.
V posledných rokoch si znovuvydal dve knihy – Návrat Slovenov v duchu a slove a Čaro prírody. Ako sa ti písala knihy Čaro prírody v porovnaní s Návratom Slovenov, je tam vôbec nejaký rozdiel?
Ako sa písala vtedy, alebo teraz?
Hlavne teraz.
Je v tom veľký rozdiel, hlavne v odkazovaní na zdroje. V čare prírody sú zdroje len akoby nepodstatný prídavok, nie sú tak dôležité, sú tam len pre možnosť overenia ale pri písaní knihy neplnili tak výraznú úlohu. Návrat Slovenov v duchu a slove bol podľa jedeného z odborných hodnotení žánrovým hybridom, ktorý javil črty populárnej, odbornej i vedeckej literatúry. K tomu by človek dodal, že pôvodne to boli spoločensko- dejinné eseje a sám ich v tom zväzku vníma. Tých 400 odkazov z odbornej a vedeckej literatúry tam bolo hlavne preto, lebo niektorí si nedali prácu s overovaním zdrojov a v snahe zhodiť knihu plošne spochybňovali pravdivosť dejinných a etnografických údajov. Iní sa v podobnej literatúre takýmto odkazovaní vôbec nezaoberali, prípadne sa len obhájili titulom. Čaro prírody je však iný súdok. Téma je zdanlivo tá istá – niektorí v tom vnímajú duchovné slovanstvo. Čaro prírody však človek vníma ako vedomectvo, ktoré so slovanstvom súvisí, ale nemusí sa naň viazať a ani nie je naň nutne viazané. Ako keď – indické védy a aj budhizmus vychádzajú z árijskej duchovnej a jazykovej kultúry, ale sú celkom použiteľné aj mimo tohto kultúrneho okruhu. Človek vníma podobne aj toto vedomstvo, obsiahnuté v Čare prírody. Ako duchovnú vedu, ako spôsob sebaovládania, ktorý je nielen slovenský, či slovanský, ale je to v zásade spôsob všehomírneho nazerania; určite nie národnostného, ako si to mnohí mylne vysvetľujú. A aj v tejto rovine môže byť rozdiel medzi Návratom Slovenov a Čarom prírody. A okrem toho – Návrat Slovenov v duchu a slove pisateľ z časti vníma skôr ako state filozofické v národno-prírodných súvislostiach. Oproti tomu – Čaro prírody je skôr užitie prírodnej filozofie, ktoré sa na národné hodnoty viazať nemusí.
Ak hovoríme o slovanstve, tak jeho duchovným základom je vedomectvo. Ale ak hovoríme o vedomectve, jeho duchovným základom je príroda, prírodný duch a jeho javy a deje .
Čaro prírody ako sústava cvičení, rozjímaní, pohrúžení a vylaďovania je autorové dielo, alebo sú to dávne cvičenia – vedomstvá?
V tomto celku, v tejto sústave zlaďovania a sebaovládania – v Čare prírody, je mnoho dávnych spôsobov a postupov. A preto aj sú v knihe k tomu odkazy, pre tých, ktorých by toto zaujímalo. Avšak sú tam aj mnohé vnory, človek ich vníma ako nadčasové, ktoré uskutočnil v tejto – súčasnej dobe. Sústava rozjímaní, cvičení, dužení, pohrúžení…, sústava narábania s dušou, duchom a telom, je pisateľom vyvinutou sústavou pre túto dobu. Avšak táto stavba vyrástla podľa prirodzených, vekmi overených skúseností, uložených v akejsi duchovno-spoločenskej pamäti, v celostnom vedomí. Tak to vníma pisateľ. A tiež vníma, že názorov a nazeraní na túto vec môže byť nekonečne veľa. Keby človek písal všetky tieto state ako nové teraz, niektoré by boli asi odlišné. Rozdiel by nebol ani tak v akosti, ako skôr v spôsobe tlmočenia. V spôsobe tlmočenia z vlnenia ducha do ľudskej reči. Vtedajší stav vedomia pisateľa má k väčšine čitateľov možno bližšie. Iná vec je to, že súčasné vhľady sú pre ďalšie stupne možnej cesty, takže toto stvárnenie aj samotného pisateľa trochu prekvapilo. Iní spisovatelia svoje knihy už neprepisujú. Lenže vtedy mal pisateľ iné meno aj trochu iný duchovný stav, ako teraz. A vtedy, v 90. rokoch, vydal knihu zostavenú z prepisov hovorov a písaných dovetkov ako samizdat. Narýchlo. Bez úprav. Vtedy to na ten účel stačilo. Vtedy sa táto kultúra akoby znovuzrodila a s tým sa niesli aj niektoré detské chyby. Teraz je to ale iné. Podobne to bolo aj s Návratom Slovenov. Lenže v prípade Čara prírody sa už človek podpísal už len ako Žiarislav. Iné meno v knihe nie je. Takže by bolo dobre, ak by to aj ľudia, čo o tom píšu, vrátane kníhkupectiev, ktoré to ponúkajú, zobrali do úvahy meno pisateľa, ktoré je v knihe a iné meno tam nasilu nedávali. Vtedy, pred 20 rokmi, to bol pisateľ Miro Slav Švický a teraz je to Žiarislav. To sú dve mená a dve knihy.
Ten rozdiel súvisí so zmenou stupňa vedomia?
S vývojom stavu.
Takže je táto kniha určená skôr pre ľudí, ktorý chcú ísť hĺbkovo do vedomectva alebo aj pre ľudí, ktorý majú „len“ prírodné cítenie?
Samého pisateľa prekvapil obsah niektorých častí knihy, hlavne tých nových častí. Vníma to ako prechod zo základného spôsobu prirodzeného sebaovládania – s pomocou prírodnej duchovnej kultúry a zlaďovania sa – smerom k hlbším vnorom. A – zákonite to teda môže slúžiť aj, zjednodušene povedané, pre začiatočníkov aj pre pokročilých. Znovu človek vyjadrí otázku nad oprávnenosťou hodnotenia vlastnej knihy, ale keď už sa pýtaš, tak treba odpovedať. Trvalo to niekoľko mesiacov dennej a nočnej práce, kým človek prešiel znova celú tú sústavu postupov a vnorov. Kým ich ako celok uskutočnil. Toľko to trvalo tomu, kto to zostavil a teraz aj doplnil. Písanie nových statí bolo v podstate úľavou. V zásade človek radšej píše veci nikdy nenapísané, než aby dopĺňal a prepracúval vlastné postupy. Lenže toto bolo potrebné, aby ostal čistý chodník na ďalšiu cestu. Človek vzhľadom na vlastné skúsenosti odhaduje, že pre zrelšieho čitateľa, ak by sa podujal na ovládnutie týchto spôsobov, to nebude len jazda na pár týždňov, či mesiacov. Lenže – z celej tej sústavy – môže čitateľ využívať aj nejakú malú časť – ako napríklad dychové cvičenia, alebo – práca so živlami, alebo – prehodnocovanie svojej cesty a skúseností, čo je vlastne zdanlivo niečo celkom iné. A sám pisateľ sa pri vnáraní, hlavne v druhej polovici knihy, znovu obohatil tým, čo v tej knihe je. Ako keď niekto, kto robí akékoľvek umenie, prechádza základné prvky, a pritom začne znenazdajky objavovať nový svet. Táto kniha vlastne nie je, hlavne v úvodných – návodových častiach, v pravom zmysle literatúrou, aj keď v druhej polovici možno aj áno. Je to hlavne spôsob. Každý ďalší človek však ten spôsob vzhliadne trochu inak. Pretože každý má trochu iné duševné založenie.
Hovoríš o spôsobe a sústave – všade inde vo svete majú podobné spôsoby a sústavy svoje školy, ak to tak môžeme nazvať, plánuješ aj ty niečo podobné spraviť?
Ak chcú ľudia školu, tak si ju vytvoria. Niekedy sa človek o to snažil, a aj to z časti robil – v podobe vedomeckého učenia, vedomeckej univerzity… rôzne sme to označovali. Ale teraz od toho upustil. Pohltilo to veľa živy a výsledok je taký, že potom nebol čas na písanie, popri prírodnom hospodárstve a iných veciach. Teraz by človek konečne rád napísal niektoré veci, čo v ňom zreli 20 rokov a ukázal celistvejší výsledok pre ďalšie pokolenia. Tak vníma, že týmto úsilím sa podarilo súčasný vývoj len málo ovplyvniť k lepšiemu. Veľmi veľa úsilia, a – málo výsledkov. Človek mení spôsob a v podstate aj cieľ, ak sa to tak dá zjednodušiť. Na požiadanie, samozrejme, poskytne čo treba – napríklad – teraz ten prechodový písano-tlačený vzorkovník písmen pre prvákov a iné veci z rôznych oblastí, vrátane vydania kníh a statí. Ale neplánuje už toľko cestovať a robiť víkendové, či dokonca týždenné vzdelávania, ako to bolo kedysi bežné. Ak, tak len úplne výnimočne.
Na začiatku rozhovoru si spomenul vedomeckú skladačku, ktorej súčasťou je Čaro prírody, plánuješ napísať niečo ďalšie?
Človek neplánuje, ale je dosť možné, že to urobí.
A čo state „Duch a duša“, ktorých vydanie si prisľúbil?
Niekoľkým ľuďom to sľúbil, niekoľkým ľuďom to splní.
???
Teraz nie je celkom isté, či to bude mať väčší náklad, ako – povedzme – pár kusov.
???
Áno. Človek si nie je istý, čo vlastne ľudí zaujíma. Nemá nejakú neskonalú potrebu ľudom kázať, ako si to niektorí myslia.
Kniha je na trhu necelé dva týždne, ako sa jej darí?
Zatiaľ vôbec nevieme, ako sa jej darí v predajných sieťach. Vieme len, že od nás odišla za necelé 2 týždne pätina tisíc-kusového nákladu. Z pošty ju na objednávky odosielame po desiatkach. Okrem nás je zatiaľ len v troch kníhkupeckých sieťach, ostatné o nej možno nevedia. Dá sa predpokladať, že to, čo sme vydali, sa onedlho rozoberie.
Keď si tú knihu prezerám, je taká spratná, v mäkkom obale… Je to zámer alebo náhoda?
Zámer. Nevydali sme ju v tvrdom obale, lebo sme nemali toľko peňazí. Tvrdý obal je asi tak drahý, ako celé vnútro knihy. Ale rozmer bol práve tak mienený – aby bola spratná. Aby vošla do kapsy, aby sa dala otvoriť vo vlaku, či v lese, kdekoľvek. A z tohto dôvodu je azda aj mäkký obal pre tento zväzok nakoniec lepší. Aj tak je hrubšia, ako sme predpokladali. Možno ju otvoriť na akejkoľvek strane. Nie je to ako príbehová spisba. Dá sa kúskovať, dá sa do nej zľahka nazerať. Alebo – v prípade vážnejších cieľov, ako riešenie duševných záležitostí, samoliečba, duchovný pokrok… v takých prípadoch ju, isteže, možno skúmať aj hlbšie a pracovať s ňou súvislejšie.
Ďakuje za rozhovor.
Zhováral sa Vidimír
