Keď niekto povie „ Vítanie jari“, mnohí si predstavia vynášanie Moreny, alebo kresťanskú Veľkú noc.
V skutočnosti je Svätenie jari dlhším chodom, ktorí sa začína prinajmenšom v predjarí a vrcholí Turícami (Letnicami).
V mediálnej dobe sme často svedkami toho, ako mnohí pisatelia hľadajú vzory pôvodných prírodných sviatkov v neskorších mestských rímskych a kresťanských vysvetleniach. Treba si pritom pripomenúť, že tie rímske štátne, a aj cirkevné vysvetlenia prišli až po tých prírodných. A i keď nové názvoslovie sčasti spätne ovplyvnilo vysvetľovanie pôvodných sviatkov – v snahe o príklon ku žiadaným cirkevným a politickým cieľom, základ prírodných sviatkov je naďalej v preciťovaní samotnej prírodno-duchovnej podstaty.
Od Moreny k Turoňovi
V jarných sviatkoch to je práve tak. Plodonosné čaro vnímame už počas sviatkov Zimného Slnovratu, keď v obrade Oseňa obradníci rozhadzujú zrno, aby bola v novom roku dobrá úroda. Tak vidíme i v čase Hromníc, ako deti sa majú na snehu šmýkať, aby vyrástla dlhá konopa. Čaro podobného môžeme vnímať i v tak obľúbených krasliciach, ktoré predstavujú zrod nového života, pučiacich z vajec so slnečnými a kvetovými znakmi. Rozkvet a rozpuk novej sily predstavujú i halúzky vŕby rakyty, ktoré v predjarí a na jar putujú do domácností, aby – ako bahniatka – jahňady – pripomínali zrod novej , jarnej sily. Tú očakáva nie len hospodár, ale každý, kto sa potrebuje prehriať a posilniť životabudiacim janým chodom. Po ponurom únore – krutom, teda ľútom ľutni prichádza mesiac brezivovosti – brezeň. Vtedy nielenže brezy poskytujú sladkastú šťavu, ale – od dolín k horám – prebúdza sa pučanie tráv, na ktoré čaká všetko, čo potrebuje jej živiny. Počas brezňa a v chladnejších polohách aj dubňa, keď pučia duby, pôdohospodári prikračujú k obradnej orbe. Obetinami Matke Zemi v podobe kraslíc, či už škrupinatých, alebo hlinených, ale aj prostredníctvom obradného polievania svätia obradníci plodivú Zem. A nie len Zem, ale aj devy a ženy. Polievanie vodou nie je len znakom veľkonočnej polievačky dievok, ale aj chlapcov, parobkov, ktorí na Turíce roznášali máje,. Aj tých zvykli gazdiné polievať vedrami vody. Tak obradne aj oráča a jeho pluh oliali, aby voda z nich stekajúca na Zem posvätila ju silou plodivou.
Ako v dobách dávnych vyzeral jarný obrad plodivý – to v mnohých veľké predstavy vyvoláva. Pravda je však taká, že ten obrad je skutočný, ktorý sa v duchu deje. Podľa niektorých ľudových obyčajov je milencom radno pod rozkvitnutou čerešňou sa bozkávať, podľa iných jazykov sa pod ňou pomilovať rovno treba. Nuž, každý si už musí zvážiť, aký stupeň plodivosti rodového statku chce dosiahnuť a tiež – aký stupeň odľahlosti je mu dopriaty, lebo v husto zastavanej záhradkárskej oblasti dnes obrady plodivé veru aj pobúrenie neveriacej verejnosti vyvolať by mohli.
Dnes mnohí si pôvodné jarné obrady na vynášanie Moreny (na smrtnú nedeľu) zužujú. Ono je otázkou, čo vôbec vynášanie Moreny je obrad až tak pôvodný, a či to nie je vlastne hybridný, teda zmiešaný pozostatok akýchsi pohansko-kresťanských predstáv. Lebo na Slovensku len v niekoľkých dedinách zachovaný obrad bitia dedka skôr pripomína cirkvou nariadené hanobenie modiel – k nim patrili u Slovanov aj sochy dedov, ktorí sú dodnes v podobe sôch svadobných. Topenie, pálenie a bitie skôr pripomína potláčanie pôvodného duchovna, než ako jeho rozkvet. Aj preto pisateľ dlhodobo uprednostňuje skôr čaro nárastu a pestovania, než ako náznaky ničenia. Pravda, v dnešnej dobe k jari uskutočňujeme aj očistný a liečivý obrad s použitím očistného ohňa a vody, zaobíde sa bez pálenia, či topenia postavy.
K jarným obradom patrí obchôdzka s Turoňom. Turoň je pobradnícka postava, ktorá je odetá v kožušinách (niekedy s použitím vrecoviny) a na hlave má rohy turie, prípadne capie či baranie. Má sa vyváľať pri hnojisku, aby bola dobrá úroda. Turoň býval byť aj súčasťou fašiangového sprievodu. Spolu s postavami , ako slameník (odetý do slamy alebo tŕstia), ten mal naznačovať spojenie s úrodným poľom svojim odevom. Smrtka predstavovala prírodnú zákonitosť, ktorej súčasťou bol neustály kolobeh rodenia a umierania. Ku zavedeným ľudovým omylom, ktoré vznikli ako následok úpadku pôvodného duchovna pod vplyvom cirkevných zákazov a vysvetlení – patrili aj rohaté masky, používané aj v čase fašiangov. Rohaté postavby pôvodne boli turoňmi a nie čertami, ako traduje neskoršia ľudová slovesnosť. Ich úlohou bolo privolanie plodivých síl jari a nie strašenie detí.
POSUNY SVIATKOV
V ľudovej piesni „Fašiangy – Turíce – Veľká noc príde“ je usporiadanie sviatkov iné, ako je dnes bežné (Fašiangy – Veľká noc – Turíce). Možno povedať, že na prvom mieste sú Hromnice – nazvané podľa hromovládneho božstva, u Slovanov Perúna. Tu môžeme vidieť, že v Rímskej dobe tomuto sviatku predchádzajú Luperkálie a že je to sviatok predjarný, či včasnojarný. Jeho umiestnenie na začiatok lutňa môže byť ovplyvnené teplým stredomorským počasím. U nás (by) inak boli Hromnice trochu neskôr. Splývali by s Fašiangami, ktoré síce už nemajú náš názov, ale majú pôvodné obradové prejavy. Cirkevné použitie Fašiangov na ukončenie, či vyvrcholenie „rozpustilostí“ je zjavné – ich čas vlastne určuje Rím tým, že určuje čas veľkej noci a z toho vyplýva ich umiestnenie na začiatok nariadeného pôstu.. V prírodnom duchovne by mal byť najskôr Hromnično-fašiangový sviatok – v predjarí. Po jarnej rovnodennosti by mali byť vlastné jarné sviatky – kedy aj sú, ale mediálne prehlušené biblickou ideológiou. A následne by mali byť sviatky vrcholenia jari – Turíce – Letnice – Máje – Rusadlá – Na ducha, keď mali Slovania pôvodné zádušné sviatky – Dušičky – na rozdiel od Keltov, ktorí ich mali na jeseň a vlastne podľa nich ich aj presunula západná cirkev na začiatok listopadu.
V skratke – k jarným obradom patrí nielen svätenie vodou, ktoré sme už spomenuli, ale aj čistenie studničiek. Vetvičky predstavujúce pučiaci život, strom života i posvätné háje – poznáme v podobe veľkej noci, ale aj májového „pierka“ (máj ako strom života). Vajce – aj v podobe kreslenej kraslica – je znamením pučiaceho života, ako aj Slnka, ktoré súvisí so stvoriteľským počinom boha nebeského svetla – Svaroga. Ten podľa slovanskej slovesnosti stvoril z nebeského ohňa svet a potom ukul Slnko. Na starších podobách kvety majú vlastne podobu slnečných znakov, predný a „zadný“ diel kraslice oddeľuje „opasok“, ktorý predstavuje spojenie a zdravie rodu. Vŕbové prúty, i pošibanie nimi predstavujú čaro spojenia – vŕba ako ženské drevo, sťahuje nepriaznivé sily. Veľkonočné korbáče – šibáky – určite nikdy neboli odrezanými vrkočmi žien, ako to niektorí mylne vysvetľujú. Vlasy boli opatrované, po odstrihnutí spálené, alebo inak opatrené s nadmernou úctou, a keby sa náhodou stalo, že by mládenci ukradli vrkoče vydatej ženy, jej muž by im naskutku kosti porátal.
Pôvodné prírodné sviatky, ktoré tu máme od dávnoveku, boli v poslednom tisícročí buď potlačované, alebo vládnuce kruhy znižovali ich dôležitosť a robili z nich akoby len nejaký ľudový doplnok invázneho duchovna. Dnes prechádza rodné duchovno svojou obrodou a k tomu patrí i obradoslovie kola roka. Mnohé veci zákonite prehodnocujeme a v záujme zachovania našej kultúry je aj ustanovenie pôvodných sviatkov vo vedomej podobe, nie len v podobe zvykov, ktoré v neúplnej podobe prežili tisícročné potlačovanie. A práve v čase tejto jari nech sa deje odklínanie nášho prírodného ducha, nech živý oheň spáli zvyšky nevôle a nech spolu s bezpočetným množstvom kvetných a listových pukov, polievaných životodarnými vodami neba a Zeme, vykvitnú aj kvety našej duchovnej obrody. Tak, ako vtáčik sa vyliahne z vajíčka, nech z našich kraslíc sa vyliahne znovuzrodený svetlý, slnečný duch, ktorý v týchto dňoch prežíva svoju jarosť.
-pokračovanie-
Rozšírený článok v českom časopise Regenerace apríl 2022
Snímky: archiv Rodná cesta
Uskotečňovanie jarných obradov – na Vedomeckej ceste – 3. časť – Morava 8.-10.4., Slovensko – 22.-24.4.
• SVäTENIE JARI – súbor článkov
Ak chcete podporiť našu redakčnú činnosť, môžete prispieť jednorázovým darom, trvalým príkazom, alebo poukázaním 2% z dane z príjmu – tuto: CHCEM PODPORIŤ
