A zas je to ako po iné roky – človek rieši obrodu v krajine a na jeseň mu zmokne drevo na zimu. Niečo je pod strechou polosuché, ale niečo ostalo krajom hory – v siahoviciach. Mokré skrz naskrz. S Vidimírom a malým vrchárom sme vyrazili na východ. Nahrali sme prvý diel nového reťazca Rodnej cesty – Cesty vedomej a aj dva diely nového reťazca Gazdovská obroda. To bude prekvapenie. Vrátili sme sa úspešne z výpravy, to už boli dažde v plnom prúde. A tak človek kúri drevom, ktoré v peci syčí. Vidimír v chatke ešte nekúri. V noci spí a cez deň pracuje vonku. Len človek tu „písmenkuje“ v čase, keď ešte aj netopiere drichmú. „Gacky“ už v jaskyni visia dole hlavou a do jari už toho veľa nenalietajú. Niekoľko týždňov ponocovania nad novou knihou má za následok oslabenie pudu sebazáchovy v podobe nedohotoveného paliva. Pravdaže základ je – v izbe, kde spia aj dvaja malí nepustovníci, je naskladané drevo suché. Človek píšuci suší papeky na peci vo svojej dávnej, pustovníckej izbe.
Na baze sú divné plody, budú ležať v našej lodi.
Vyliezajú zo záhrady, my ich máme ale radi.
Nejaký je taký – nijaký z toho všakovakého jedla. Od jari sa stravoval len z toho, čo dali hriady a kozy, ale posledné tri dni na ceste jedol, čo bolo. Asi to nebude len stravou, tá únava. Pomaly precitá na gazdovstve. Len prší a prší. Húta, že snáď to drevo keď popíli a naštiepe, do zimy ešte trochu obschne. Nič to preto, nič to zato, príde vietor, uschne blato. Vyzerá to, že prežijeme v našej horskej kotlinke tejto zimy do veľkej miery na tekviciach. Aj keď sme dali priesady týchto ťahaviek na nové políčko pod kolešňou až tesne pred Letným Slnovratom, na tom zúrodnenom svahu, pokrytom starým senom, krásne zarodili tekvice – pečiarky. Naša odroda, nakoniec to stihli naozaj skvele. Na tom políčku a na dvoch iných miestach to je spolu, ho ho hó, dve stovky krásnych bochníkov so všestranným použitím. Tie najmenšie sú svetlé, žlté, s mäkkou šupkou. Tie si pečieme ako pochúťky hneď, lebo ich mäkký povrch by nestvrdol a v pivnici by tak dlho nevydržali. Dajú sa piecť i variť aj so šupou. Je ešte žltá, nie oranžová. Tie zrelšie už svietia ako také záhadné predmety nielen na plotoch, ale aj na bazových kríkoch do päťmetrovej výšky. Vyzerá to tam trochu ako v pralese.
Východné políčko, kedysi pokusné, ohradené len tŕňovým valom na spôsob mladšej doby kamennej, je dnes už obohnané lesníckym pletivom. Chodili tam jelene. Tak tam máme množstvo nevybratých reďkoviek – reďkov – reďkovísk. Takmer všetky sú veľké, niektoré obrovské. Sadili sme ich tu, na rozdiel od skorých odrôd, až po slnovrate. Človek tam umiestnil rad reďkovkových druhov. Najlepšie sa darí tým bielym, veľkým, mrkvovitého tvaru, ale aj čiernym obryniam. Lada vytiahla z polmiesiacovitého políčka, spod samorodných viničov, akési krížence bielo-červeno-čiernych odtieňov, ktoré sa samé pomiešali a vysemenili, bez toho, aby sa ich niekto na niečo pýtal. Chutia znamenito. Dalo by sa povedať, že je rok reďkoviek. Človek ich chrúme ku každému jedlu. Je ich tak veľa, že niektoré necháme v zemi až do zimy. Inak je už väčšina úrody pozbieraná, okrem posledných neskorých kapustných hláv a neskorších kukuríc, ktorým mierny mráz neublížil.
To sú čo za reďkovy, veľké ako podkovy?
Reďkova, reďkova, veľká ako podkova./ Keď si ju dáš na chleba, už ti veľa netreba./ Aj hľuzy sú plody, rástli ako z vody. / Rástla spopod tekvice, snažila sa velice.
Jelene už doručali a to je znamenie, že dozrieva posledné ovocie. Tentokrát nám tu jeden ručal aj okolo domu a z opačnej hory mu druhý odpovedal. Nakoniec sa ten náš vydal z úslnia na zápač a tej noci už aj bolo počuť štrnganie parohov. Sme radi že tohto roku nám uprostred ruje jeleňa nikto neodpravil. No, a keďže sa ruja skončila a máme za sebou prvé mrazy, je čas obhliadnuť vrchárske ovocie. Na stráni mráz ošľahol trnky. Boli už aj lepšie roky, ale niečo z nich bude. No a na záhrade dozreli horské kivy. Ťahajú sa po tej najväčšej baze, ktorú kvôli nim ani nemožno orezať na píšťaly, a rok čo rok rodia znamenité plody veľkosti trnoslivky (mirabely). Tieto naše horské kiváky sa na rozdiel od tých väčších, chlpatých z ochodu, nemusia šúpať. Majú hladkú, zeleno – tmavočervenú šupku. Ale keď ich človek pridlho pojedá, trochu z nich štípe jazyk. Teraz, asi po hodine zobania týchto blahodarných plodov plných živín, má na jazyku práve ten pocit. Na ľavej a na pravej strane. V strede jazyka ale zostáva blaženosť.
Na baze sa plazí, ponad naše lazy –
ku kive sa kivák túli, budeže ich ako v úli.
Na baze si kivák rodí a nám sa tu veru hodí.
Už kuká spod sena / zem tá obnažená. / Neoral ju nikto, vera, / a predsa je pripravená.
Stačí zhrabať seno, listy, bude sejba, sme si istí.
Dvojzrnka je dávny klas, do zeme ju dáme zas.
Semená sme rozmnožili, pomohli nám lesné víly.
Dnes sme upravovali pod kolešňou to nové políčko, na ktorom tak zarodili tekvice. Strhli sme ich laná s omrznutými listami a aj so zvyškami sena ich uložili tak, aby vhodne ohraničovali mierne terasovitý svah. Po strhnutí prikrývky a tekvicových porastov zisťujeme, že zem je krásne kyprá a netreba ju ani rýľovať. Tráva a burina na dvoch ároch pod senom a tekvicami vyhnila, dážďovky pomiešali zeminu s hnojom a vyzerá to lepšie, než ako by si to človek vopred predstavoval. Zajtra to na krajoch trochu prebehneme motykami – klčovačkami a potom to celé hrabličkami a už tam pôjde, veruže, krásavica, pšenica dvojzrnka. Keby ona tuto zarodila a znova by sme rozmnožili semeno, tak o rok už bude aj na väčšie pole a snáď i na stole. Časť dvojzrnky už je zasadená na východnej lúke, na políčku v tŕnive. Skúšame pestovať tento dvojzrnkový pozdrav od staroslovanských predkov rôznymi spôsobmi a na rôznych miestach. Uvidíme, čo jej najviac svedčí.
Pod dvojzrnkou sadíme rad ríbezlí. Na jar človek ich odrezal zo šesťdesiat vetvičiek, niektoré už mali náznaky vzdušných koreňov, čo rástli tesne nad zemou. Vo vedrách s vodou hneď zapustili korene. Polovicu sme zasadili do troch strmých terás pod včelínom. Zvyšok sme dali do polmesiacovej záhrady, kde vznikla ríbezľová škôlka. A teraz sme niektoré z nich rozsadili, už pekne zakorenené, aby ohraničovali nové políčko. Budúci rok by mohol byť rokom prvého väčšieho zberu ich plodov. Je to skvelý ovocný ker. Z ríbezlí je výnikajúci lekvár, šťava, šťavica, ale dajú sa uchovať aj neprevarené – jeme ich surové, tiež sa dajú zmraziť, alebo zakvasiť s medom. Isteže aj zapiecť na ceste v tvare koláča, kockáča alebo čapatej placky.
Pod včelínom už nič nie je, vzali sme odtiaľ všetky ostatné plody. Hlavne kapusty, tiež sadené neskoro, ale aj tie zarodili slušne. Húsenice vzali dve – tri hlavy, nič sme s nimi nerobili, ostatok zostal nedotknutý. Zelené aj červené. Aj v týchto dňoch sa tam pasieme na malých, čerešňovitých rajčinách – prarajčinách. Tie sú tak odolné voči pliesňam, že sa nimi hostíme aj po mrazoch.
Kozy tejto jesene nejako výrazne dobre doja. Teraz ich dojí Vidimír, stále dvakrát denne. Skončil sa im mesiac ruje, vybraní capi naplnili svoju zodpovednú úlohu. Mali pestrý výber. Možno preto. Chov je pomerne ustálený, vlastne už ani nemáme slabé dojky, len stredné a lepšie.
Na to, že to drevo bolo vlhké, horí celkom slušne. Predsa len na peci trochu preschlo. Ale aj tak si človek pre istotu trochu zacvičí.
Také veľké zas tu – dážďovky nám rastú.
Jak je ona zrazu bledá. Ogabať sa on však nedá. Veď jej nie je roveň už ani ten koreň.
Bolo ich zo dvesto. Ešte ich sto jesto.
Ešte jedny táčky dáme do omáčky.
Pohrabané listy, pozemok je čistý. Zarovnaná je zemina, ozimina bude iná!
Aha – jama. Ktože ju tam urobil? To nie krtko, to náš rýľ. Ríbezľa sa do nej chystá, už je to vec veru istá.
snímky: Žiarislav, Ladomíra
