V dávnej dobe predkovia verili, že keby nesvätili slnovraty, keby nerobili obrady a nesvätili sviatky, nedávali by sviatočné obetiny, svet by sa zrútil, zanikol by jeho poriadok. Slnovrat by nenastal, nastalo by obdobie noci a svet by tápal v temnote a neporiadku.
Túto vieru označujú mnohí za prekonaný prežitok. Predsa „všetci vedia“, že Slnko by bez našich obradov nezhaslo, vyšlo by znova a znova a my na to nemáme žiadny vplyv.
Ale – je to naozaj tak? Naozaj by Slnko svietilo aj bez našich obradov? Bez udržiavania nášho ducha? Bez našich slnovratov?
Zvestuje, že bez našich obradov by nám naše Slnko nesvietilo. Nie tak, ako nám svieti, keď si ho ctíme. Keď si ctíme poriadok sveta, Slnko, Matku Zem, Vodu, Vzduch, keď si ctíme všehomírneho ducha a dobré divy života. Pozrite sa na ľudí, ktorým Slnko vyhaslo. Stratili ducha. Nevidia svetlo a jeho riad. Niektorí vstávajú z postele ako nežijúci a motajú sa po svete bez cieľa. Iní robotujú v práci, ktorá ich nebaví a nenachádzajú napriek zarobeným peniazom vykúpenie z tohto otroctva. Koľkí pojedajú omamné tabletky, chemické látky len preto, aby ich duša mohla živoriť, aby sa ešte mohli kývať a zvládať ten nápor požiadaviek šedého sveta, sveta, ktorý je im cudzí, sveta, ktorý nie je ich? Niektorým v duši svet končí – veria v jeho koniec, zničujú seba a svoje okolie,alebo škodia iným a vyvolávajú vojny. V našom duchovnom jazyku svet znamená svetlý a mir (staroslovanský svet) znamená milý, dobrý. Je to náš svet. Je to náš mir, je to aj náš mier. Tu sme doma, v Slnku, na Matke Zemi, živý z vody a zbožia, obriadený v obradoch, ustrojený na dobrú cestu.
Rodina, hovorí vám človek kráčajúci, že keby sme prestali svätiť naše sviatky, keby sme sa vzdali nášho ducha, naše Slnko by vyhaslo. Lebo Slnko – to nie je len nejaká hviezda strednej veľkosti. Slnko nie je len nejaké neživé vesmírne teleso. Slnko, naše rodné Slnko, svietiace na našu rodnú Matku Zem, naše posvätné Slnko je aj naša nádej. Je to aj naša najhlbšia láska. Je to náš svet, v ktorom vidíme, v ktorom vieme, v ktorom zoríme zore, v ktorom dýchame ducha, v ktorom tušíme v duši, vieme vo vedomí a veríme v srdci.
Áno, je to tak, ako dobre vraveli predkovia. Keby sme prestali svätiť Slnko, keby sme nedali z duše kus živy pre obrodu rodného ducha, náš svet by sa zrútil. A preto, či už v bielych, alebo v čiernych šatách, strapatí aj učesaní, malí aj veľkí, silný a aj unavení, preto si uctíme v našej duši, ale aj vo veľkom kruhu našej vesmírnej rodiny posvätné, drahé, milé Slnko.
Chvála za dary z čistého zdroja, chvála aj bytostiam, cez ktoré prišli.
K Zimnému Slnovratu roku 15.
snímka: pisateľ
Podobné články:
19.12.13 Slnovratová zvesť : Sväté Slnko nikdy nezomrelo, o chvíľu sa obrodí!
21.12.12 VEČNÉ SVETLO – mudra
