Hospodár sťahoval z kozy kožu. Jej pekná, hustá zimná srsť sa leskla v zimnom slnečnom jase. Po dvore šiel trojročný chlapec. „Tato, prečo tá koza nežije?“. Hospodár sa na neho pozrie a povie: „ Bola chorá“. Chlapec sa naň pozrie svojimi veľkými, modrými očami a vraví: „Ale ona nezomrela preto, že bola chorá. Ona zomrela preto, že ty si chcel, aby zomrela“. Gazda sa pozrie na dieťa a hlesne: „Vieš, snažili sme sa jej pomôcť. Ale nešlo to. Tá koza mala choré vemeno a preto nemohla ostať v chove. Jej duša už odišla. Nedá sa s tým nič robiť. Tak je to v chove, vieš? Niektoré zvieratá umrú aj v lese, podľa zákonov prírody a niektoré tak zhynú v prírodnom hospodárstve. “ . Chlapec sa pozerá jasnými očami a povie: „Áno“.
Duši na cestu mávajúci malí vrchári k kožuškoch doma vyrobených.
Z nejakého dôvodu malé deti vidia aj veci, ktoré často veľkí už nevidia. Často chápu viac, ako si myslíme.
Práve narodené kozliatko. V početnejšom chove je pri viacpočetných mláďatách bežný zimný úhyn.
Človek sa vrátil z cesty. Jedno mláďa zhynulo – od kozy Kokavky, ktorá mala dve kozičky. Zhynula tá, čo sa narodila so zalomenou hlavou. Bol to ťažký pôrod a človek pri tom koze pomáhal. Hlavu mala tak zalomenú, že bol zázrak, že kozľa prežilo. Ale rástlo pomalšie, ako jeho sestra. A aj keď sme ju pozorovali, pretože bola viditeľne slabšia, aj keď mlieko pila, v jednej noci uhynula. Človek ju na druhý deň vyniesol od stajne pod pivničný oblúk, na ktorom sú reťaze. Všimol si, že ako ju niesol, okolo šiel už takmer deväťročný Malý vrchár. „Pomôžeš?“ Chlapec prikývol. Kým človek našiel drobnučké vlasy trávy, malý vrchár priniesol na obrad posledného kusu pramenitú vodu. Prišiel aj najmenší, trojročný. Ten chce byť vždy pri všetkom. Človek si uvedomil, že dnes bude Malý vrchár poprvýkrát pomocníkom pri takomto obrade. Zhynuté kozľa položil tak, aby bolo tvárou otočené k Slnku. Chlapcom povedal, aby sa postavili tak, aby nestáli medzi kozliatkom a Slnkom. Kozičke vložil do úst kúsok trávy. Vzal od Malého Vrchára vodu a preriekol: „Nech má duša tejto kozičky dobrú cestu. Nech ju prijme Duch, ktorý zo slnečného svetla podľa dávnych povestí stvoril svet. Chvála za dary – chlapci sa pridávajú – z čistého zdroja, chvála aj bytostiam cez ktoré prišli“. Chlapci tiež odriekali modlitbu, ktorú poznajú z každodenného obradu pred jedlom, i z obradu pred cestou a pokračovali aj v druhej mudre: „Večné svetlo, živé svetom…“. Človek potom pokropil neživé telo a poprial dobrú cestu duši. Zvyšok vody vylial na kameň. Chlapci, väčší i menší, stáli po oboch stranách od neživého teľa kozliatka, za ktorým stál obradník, pozerali k Slnku a sami od seba mávali duši na cestu a ticho jej volali „ahoj“. Trojročný si po obrade chytil svoj detský fúrik a odišiel.
Kozy Vážka a Sivka sa dožili sa úctyhodných 12 a 13 rokov. Mliečnili do posledného roku. Zhynutá Vážka práve dostala obradný „posledný kus“ paše.
Malý vrchár, ktorý už bude mať deväť rokov, ostal. Bol zvedavý. Človek mu vraví: „Duša je preč, ostalo tu telo kozľaťa. Podľa gazdovských zákonov využijeme jeho časti. Zimnú kožušinku vypracujeme s ostatnými , bude na golier. Zaujíma ťa to?“ Chlapec prikývol. „Nebudeme predsa kupovať umelohmotné vetrovky z ropy, keď si vieme spraviť kožušky, však“. Malý vrchár prikyvuje. Človek sa otočil a vzal starý nôž s drevenou rúčkou. Takto narežeme kožu za kĺbmi nôh – otočil nožom okolo zadných končatín v mieste pod kolenným kĺbom. Vzal odkosťovák, narezal kožu z vnútornej strany stehien. Stiahol kožky z končatín až za kolenné kĺby, aby sa otvorili medzery medzi kosťou a šľachou a zavesil telo na háky, čo zakvačil do reťaze na pivničnom oblúku. „Prečo takto?“ Pýta sa malý vrchár. „Vieš, človek sa to musel naučiť sám, podľa toho, čo videl a podľa toho, na čo prišiel. Ale takmer všetci to robia takto. Naopak by to nešlo“, obrátil telo a chlapec uznal. Znovu zakvačil a narezal kožu až po krk. „Takto sa to sťahuje. Tuto opatrne, treba si pomôcť nožíkom, lebo tu je koža prirastená ku svalom“. Malý sa pýta – prečo. Človek to vysvetľuje na základe toho, ako sa zviera hýbe. Aké má časti tela, kde má ústroje. Koža je stiahnutá tak behom piatich minút. Človek si uvedomuje, že dnes už je to rýchle. Počas toľkých rokoch chovu a takom množstve zvierat sa naučil. Jedným ťahom odreže kožu za ušami a prevesí ju na reťaz. Chlapec od mala odmietal mäso a s výnimkou rýb ani dnes to neje. Ale zaujíma ho život a aj biológia.
Kožka natiahnutá na rám po napustení mozgovým roztokom pripravená na ďalšie spracovanie.
Hospodár v kužušku zo zimnej capej srsti (Karpatská koza slovenská) s dvoma kozliatkami na rukách
„Využijeme tú kožku?“ Malý vrchár prikyvuje: „Využijeme, využijeme. Je veľmi pekná“. Človek ju zavesí na retiazku, okolo sa už zbiehajú mačky, neraz takú kožku ožužľali a znehodnotili. „Tuto, aha , na šiji, je väzová šľacha, chrbtovým kohútikom rozčesnutá vo dvoje. Z nej sa dajú spraviť nite na šitie kožiek, ale aj spevnenie luku, šípov a tetivy. Polosuchá šľacha sa roztlčie na vlákna a tie sú pevnejšie, ako pazderie ľanu či konopy“. Vyrezanú šľachu prevesí cez reťaz ku kožušine. Čuvač a mačky sa nasucho obliznú, hneď by bolo po šľache, keby bola dostupnejšia. Človek nareže brušnú dutinu a potiahne nôž k hrudnej kosti povedľa ukazováka. „Niektorí to robia bez rukavíc. Ja vždy s rukavicami“, vraví. Chlapec – že prečo? „Aby sa nemohla dostať krv alebo šťavy cez drobné oderky na ruke.“. Chlapec uznanlivo prikyvuje. Pozná filmový reťazec „Bol raz jeden život“, kde okrem priveľkej viery v antibiotiká a iné vonkajšie látky a prehnanej vojenskej centralizácii buniek je mnoho zaujímavých spôsobov, ako vysvetliť deťom názorne činnosť ľudského tela. „Toto sú ľadviny, obličky. Toto , aha, je takmer celá tráviaca sústava“, vyvalí ju do fúrika. Ťahom noža odšmykne hlavu a dá ju do kedysi plienkového hrnca, v ktorom sa zvykne variť mäso pre čuvačov. Vytiahne hrudné vnútornosti s hrtanom a hltanom, ukáže chlapcovi, ako sa hrtan stráca v pľúcach a vysvetlí, prečo. Chlapec, ktorý má už načítané obrázkové knihy biológie, sa skúmavo díva. „Toto, vidíš, toto je srdce“, ukazuje mu ho na dlani. Chlapec sa diví, že vyzerá inak, ako sa kreslí. Pýta sa, aké je vo vnútri. Človek ho rozreže. „Duté. Sú v ňom dve komory. Tými po celý život rozvádza do ciev krv“. Pľúca so srdcom idú do hrnca na varenie pre psov. „A toto všetko ide do hnoja, to je len trávenina a črevá, tam sa to rýchle rozloží. Z čriev starších zvierat sa dajú vyrobiť struny na husle a basičku“. Z bachora oddelí slezinu a dá ju k vnútornostiam. „A tuto, vidíš, v brušnej časti pod bránicou je okrem obličiek a sleziny aj pečeň a na nej je žlčník. Tento malý vačok. V ňom je horká žlč, je to tráviaca šťava. Používa sa aj na výrobu rastlinného mydla. A to je všetko“. Siedmymi ťahmi človek rozreže telo na kusy a položí ho do hrnca, zavesí ho na trojnožku a tú zavesí nad oheň. Po doliatí vody hneď počuť zvuky varenia, Čuva sedí pri ohni a vrčí na mačky. Človek si dáva dole kožené rukavice a malý vrchár mu na ruky leje alpu. Pre istotu.
Záber zo zimnej púte – v doma vyrobenom prírodnom odeve, od prešivanice a kužuška, cez nohavice, až obuv a čiapku. Vrátane vaku a kožušinového spacáku. Sebestačná výroba odevov z tkanín a koží sa udržiava už len v úzkych skupinkách remeselne zručných hospodárov.
„Keď zhynie také malé kozliatko“ vraví človek, „mohli by sme volať kafilériu. Ťažko povedať, ako by kafiléria vyštverala na našu horu. Ale keby náhodou aj s nejakými reťazami vyšla, museli by sme jej zaplatiť najmenej 50 eur len za to, že nám vezmú kožušinku, ktorá je dobrá na kožušťok a že vezmú mäso, ktoré varíme so šrotom pre čuvačov, ochrancov stáda. Ale potom by sme museli ísť do mesta za ďalšie drahé pohonné hmoty a za ďalšie peniaze by sme ešte museli pre psov kúpiť zvyšky menej dobrého mäsa rozomletého so šrotom v podobe psích granúl, v ktorých je aj črevná trávenina. Lenže takto by sme skrachovali. Takto by sme tu hospodáriť nemohli. To by bolo zle aj pre nás, aj pre Zem, a nakoniec aj pre tých psov a zvieratá, ktoré chováme. A tak musíme dodržiavať gazdovský zákon, podľa ktorého má mať každý prírodný hospodár v hlave zdravý rozum a na pleciach šikovné ruky“. Malý vrchár sa smeje a dodáva: „Pretože sme nejakí šikovníci“. A tak si ťapneme.
A o chvíľu už Malý vrchár lieta s najmenším s fúrikmi, chvíľami niečo prevážajú, chvíľami pribíjajú akési laty kdesi, potom zas skrutkujú, maľujú a nakoniec idú jesť. Ešte je zima, šerí sa a po jedle sa už malý vrchár učí, píše nejaký príbeh práve. Či už bude prírodným hospodárom, ako si predsavzal, alebo sa bude venovať aj iným veciam, čo je dosť možné, tak v prípade potreby bude o tom vedieť dosť. Najmenší si stavia domček zo štiepancov, čo človek spravil – také hranolky , aby mal stavebnicu. A už má z tých drievok postavý domček so záhradkou. Nie že by nemal moderných hračky, od známych, rodiny a tak. Ale my, vrchári, my radi robíme s prírodnými hmotami, z ktorých hračky aj sami vytvárame. Pretože, ako zvykneme hovoriť, „sme predsa nejakí šikovníci“. A ešte aj preto, že „my sa tak ľahko nevzdáme“.
9. – 10.3.19 – Gazdovská Obroda 19 – Halaš Zbojská – prednášky, skúsenostné kruhy, koncerty
