Záhradný trpaslík si ide oči vyočiť.
Na jar, v 17. roku obrodeného, prírodného duchovna, prihotovil človek s pomocou divých síl, a tiež Vidimíra a Lady, na stanovisku Na Medzi, kde sa udomácnil, šiestu záhradu. Nazval ju – Záhrada pri rokline. Stará záhrada zarodila ako obyčajne. V Polmesiacovej záhrade pod domom zarodili nasadené ríbezle a samorodý vinič. Záhrada na Východnej lúke zostala ležať úhorom, v jej časti bolo niečo ozimnej dvojzrnky a kozy a srnky si nesťažovali. V Záhrade nad domom zarodili maliny a ostružiny, prvé josty a divá drienka presadená z Podpoľania, o ktorej sa ukázalo, že je v skutočnosti svíbom. Hriady pod včelínom rodili pekne a záhrada pri rokline, niže domu, priniesla na svojich stupňovitých terasách úrodu skutočne rozprávkovú. Po minuloročných skúsenostiach s hriadami v neúrodnom, papraďovom podzole, strmom ako strecha, ktorý sa stal úrodným vďaka navezenému, na čiernozem rozloženému maštaľnému hnoju, zopakoval hospodár založenie stupňovitých terás na najvýhodnejšom mieste – strmej lúke pod stajňami.
DÁME NA TO HNEDÉ ZLATO
Tajomstvo zúrodnenia zeme a hliny je jednoduché. Zvieratá trúsia trus. Bobok si hovie, hnije na hnojisku, akoby sa nechumelilo. Každý rok vyvezieme podstieľku zo stajne, aj tohto roku pomohli nenávykoví – priatelia, ktorí si odvykajú od návykových látok a prírodne hospodária, z času na čas spolu na niečom husto popracujeme. 
Aj tentoraz sme si – ako obyčajne – po robote zahrali a zaspievali v jedálenskom prístrešku.
Pod stajňami v kamennej stodole sú – teraz už v ohradenej záhrade – vždy tri kopy hnoja. Kým dve kopy zrejú, tretiu na jar vyvezieme na vozíku – tentoraz len fúrikom – na hriady a políčka. Samozrejme, vyvezieme vždy ten najstarší – trojročný hnoj, ktorý je rozložený takmer na čiernozem. Je tak plný dážďoviek, že by sme ho mohli predávať na kilá mestským záhradkárom, zažartoval človek pri raňajkách. Koňsko-kozí hnoj, prírodné bio-natural, prvá trieda. Vejanovi, ktorý sa usídlil na Západnom dome, sme rovno prihotovili dva miešky, na jar sme mu darovali nejaké priesady, tak nech mu zarodia. Do najväčšej terasy – pri novom prameni v rokline – sme naviezli nielen hnoj, ale aj piesok, naplavený v prameňoch a po dažďoch aj v odtokových rigoloch nad domom. Tento naplavený piesok, zmiešaný s hnojnou čiernozemou, je skvelý na zakorenenie viničov. Na každý jeden a pol kroka sme vykopali do hlinenej mŕtvice poriadnu jamu a vysypali tým hnojopieskom. Do nej človek zasadil viniče. Snívalo sa mu, že ľudia, ktorí majú prísť pre kozy, pestujú samorodné hrozno. Tak im zavolal a spýtal sa, či náhodou nie. A oni – že áno. Tak rovno priniesli – štyri zakorenené kúsky. Sandro z Talianska s Janou zo Slovenska, usadení v Modrom kameni. Človek im zas podaroval štyri zakorenené ríbezle, už s nahodenými plodmi.
ZBIERKA VINIČOV SAMOROĎÁKOV
Tie štyri viniče sa krásne ujali, je to samorodné hrozno dlhodobo pestované pri Modrom kameni, v Novohrade. V mesiačikovej záhrade – pomenovanej podľa tvaru, sú samorodné hrozná dlhodobo pestované v podpolianskom Kriváni. Je medzi nimi aj chuťovo výrazná „konkorda“. Viniče z Kriváňa majú veľké, nevykrojené , plstnaté listy so striebristo-šedastým odtieňom. Hneď vedľa nich sú odrody z hontianskeho Hrušova s jasnozelenými listami. Jedno z nich zarodilo prvý raz toho roku – plody sa mu červenajú. Hrušovské odrody priniesol v máji pred tromi rokmi Veleslav, ale nezakorenené – len odrezky. Tak ich človek len zasadil do pieskohnoja a každý deň striekal hadicou z prameňom spod liesky. Aj keď to bol skôr taký pokus o sadenie neistým spôsobom, prisamejzemi, že sa takmer všetky ujali. Už sú aj pekne zdrevnatené, naťahané na drôtoch, medzi agátovými kolmi, v riadku. Na konci riadku v lani človek dosadil dva korene samorodého hrozna zo Spiša – jedno biele, jedno červené. To rastie jak divé, zvedavé na svet na teplejšom mieste v malohontských vrchoch. Naša slnečná pasca je výrazne teplejšia, ako spišské podnebie. No a jeden samorodný koreň pribudol tuto – z Kokavy. Na jeseň by rád zasadil ďalšie z kokavskej oblasti, čo by nemala byť ťažkosť. Náročnejšie bude zohnať nejaké samorodné z Tokaja. 
Už roky o tom uvažuje, lenže v tokajskej oblasti nikoho nepozná. Možno sa tam vydá na výpravu len tak – naslepo. Samorodé viniče majú oproti eurokavkazkému hroznu tú výhodu, že sú odolné voči nemociam, a teda na rozdiel od v Európe zaužívaného hrozna prevažne západných značiek možno samoroďáky ako odolné (rezistentné) pestovať úplne bez chémie. „My to len striháme a oberáme“, vraví Veleslav z Hrušova. Samorodé odrody pochádzajú na rozdiel od čiernomorských odrôd zo starej, indiánskej Ameriky, v poslednej dobe záujem o nich rastie, napriek snahám vinárskej loby tieto odrody obmedziť, alebo zakázať. 
Popri tradičných samoroďákoch, ktoré sú u nás udomácnené ako zemiaky, dnes vznikajú, chvála rastúcemu záujmu o bezchemické pestovanie, na mrte nových odrôd, odolných voči rôznym pliagam.
Okrem týchto, u nás už tradičných samorodých viničov, v tomto roku človek sadil aj novodrevné odrody z novomičurinskej oblasti, ako Belyj originaľnyj, Moldava, Zaporožec, Vostrog … Uvidíme, čo z toho vyrastie, čo sa viac hodí v našom kraji.
Na hlinenom dome rastie jeden starší koreň – nejaká bežná odroda kaukazského typu, teda – nesamorodné. Tieto odrody sa dnes štepia na „amerikana“, teda na samoroďáka, a striekajú ich proti múčnatke a iným nemociam, ktoré by ich bez poškodili. Nejakú pliagu to hrozno malo, lebo hrozienka v čase dozrievania hnili a plesniveli. Najprv ho ožierali kozy, až vyzeralo, že zhynulo. Po oplotení spodku domu vyrazilo a dnes rodí. Človek uvažoval, čo s tou pliagou a nakoniec mu na koreň lial vodu zmiešanú s ovocnými kalmi, to znamená – s vodou z umytých ríbezlí, jabĺk, s kalom s ovocnej medoviny, ktorá obsahuje iné kvasinky a plesne, než aké postihujú vinič. Pliaga sa začala strácať, súčasne človek to hrozno opatroval, vyväzoval, strihal a polieval. Už pár týždňov pochutnávame na jeho bobuliach, ktoré priebežne dozrievajú. Z hrozna víno nerobíme. Koncom leta ho jeme každý deň. Zasadené samorodné odrody by mali byť jedlé – podľa druhu – od lipňa do listopadu. Od jari do jesene človek neje chlieb.
RAJSKÉ RAJČINY
spolužitie viniča s rajčinou. Kým vyrastie a zdrevnatie, podelí sa o priestor s inými.
Medzi každý koreň zasadeného hrozna, do jamy v jalovej hline, naplnenou pieskohnojom, človek zasadil na hlavnej terase zo dve priesady rajčín – jednu väčšiu, jednu mladšiu. Vyviazané rastú do výšky dvoch metrov. Po skúsenostiach s pestovaním rajčín, ktoré v posledných rokoch postihujú plesne a iné pliagy, človek ich sadil do slnečnej pasce, pred metrový zráz, teda pred hlinenú stenu, v pomerne veľkých vzdialenostiach a neľutoval im odštipovať listy a výhonky pri zemi. Len raz za čas stačilo vytrhať priveľkú burinu, nechať ju ležať pri koreňoch, aby sa zem zbytočne nevysušovala a v období sucha na hriadu hadicou vypustiť hosťovský prameň. To je neskutočné, jak tá vyše dvadsaťmetrová hriada rodí. Denne máme košík rajčín a jeme ich ráno, na obed a večer. Majú skutočne výnimočnú chuť, je to niečo celkom iné, ako rajčiny z obchodu, pestované v chemických vaniach – hydropóniou. Rajčiny z rajskej zeme, spolu s uhorkami, tvoria v tomto mesiaci základ človekovho jedálnička. K tomu trochu syra alebo tvarohu. Za celé leto človek zjedol dokopy nie viac, ako polovicu bochníka chleba. Netreba. Je teplo a už nedrie s čakanom na hriadach. Píše, opravuje dom, maľuje ho vápnom, zarába hliny, také pohodovské veci, až treba cvičiť, aby telo nezlenivelo. Vlažné večery a noci sú na to skvelé. V čase poludňajšieho úpeku zalezie do hlinenej chyže, alebo do jaskynky porozjímať. Niekedy si dá aj driemku. Kebyže nie tie odvody, ktoré začal platiť znova, po rokoch pustovníčenia, tak by nám teraz azda ani nebolo treba peniaze.
Minulého roku nám vyrástol takýto zemiak v tvare srdca.
Srdcový zemiak zasadil malý vrchár. Z jedného zemiaka mu vyrástlo neuveriteľných 41 zemiakov!
Záhradný trpaslík sa teší.
Nebude vám spôsobovať slintačku vymenovaním všetkých plodín, ktoré nám teraz zrejú, len spomenie z tohtoročnej úrody heslovite: Ríbezle – zo päť vedier. Lekvárik už je navarený. Jedli sme ich surové, máme ich zmrazené i naložené v mede. Medík. Včely sme množili, máme cez 20 rodín, dnes v noci vytieklo z medometu vyše desať kíl, z dvoch rozmnožených rodín, ktorých sila šla do oddelkov a nie do medu. Dnes sa pozrieme na ďalšie, mnohým sa zásob nedotkneme. Človeka baví včely množiť, vyberať med – na to sa už ani tak neteší. Zato ostatní osadníci áno. Chlapci žuvajú medové voštiny, bez cukru by sme vyžili a už ho asi nahradíme medom aj pri zaváraní. Cesnak. Máme južnoslovanský, tiež slovenský paličiak Bjetyn a nepaličiak Mojmír. Tohto roku sa nám cesnak urodil ako nikdy pred tým. Naozaj ho treba aspoň raz – dva razy vyplieť. Zemiaky. Malý vrchár zasadil zemiak v tvare srdca a vyrástlo mu z neho 41 zemiakov – z jedného zemiaka košík! Človek sadil tri hriady, neskôr, dozrejú na jeseň. Inak vyrástlo všetko, ale predávať budeme okrem syra len naše tekvice – pečiarky. Na posledný prázdninový víkend chystáme dožinkovú oslavu s pohostením a hudbou. To bude tohtoročná Vatra. Dožinková Vatra, už o týždeň. Naložíme plodiny na stoly spolu s obetinami, ktoré priniesú hostia, že budú prekypovať rajskou pestrosťou. A mohlo byť tohto roku hojno.
ÚCTA, CESTA, MATKA ZEM
Mali sme aj mimoriadku. Po opustení susednej kolešne k nám prešli potkany a okrem iného vyžrali aj polovicu úrody pšenice dvojzrnky. Museli sme prijať na ochranu pred hlodavcami súbor opatrení. Už ich veľmi nevidno. Vo voľnom čase ešte cvičíme prírodnú lukostreľbu. Mačky rastú ako z vody. V prírode je všetko zokruhované. Keď nejaké zviera zhynie, robíme mu obrad. Chválime dary pred každým jedlom. My sme mäso nejedli už dosť dlho. Je teplo a príroda je plná plodov a darov.
Áno, jeme aj divé rastliny, ale spravidla výpestky. Divé rastliny si vyžadujú veľa času. To sa dá, ale v prípade, že zberači neplatia toľko civilizačných poplatkov úradníkom. Ak zberač nemusí zarábať, môže vyžiť. Z divých rastlín je menšia výťažnosť. Ľudia, ktorí tak nežijú, často obdivujú, že niekto na každom kroku nájde potravu. Nájde. Ale chce to čas. Ľudia bežne napríklad vyhodia štvrtinu papriky, jej najlepšiu, teda jadierka s dužinou. Človek nechá z papriky len stopku. Tie jadierka so stredovou dužinou samozrejme zje. Samozrejme, v prípade papriky prírodnej. Tú z chemického poľa, čo má také tie čudné bobuľky vo vnútri, tú by takto celú nezjedol.
Každý deň sa treba čistiť, od nánosov. Vážiť si dary prírody. Pracovať na zladení. Človeku sa po čase pohojilo telo. V raji na zemi, vykúpenom v pote. Zaklepe trikrát na drevo. Civilizácia sa kamsi ženie. Nevedno, kam. Ľudstvo chemizuje, zbrojí v mene humanizmu, vedie studené a informačné vojny, uzatvára sa v nenávisti, necitlivosti, chamtivosti a nevedomosti. Nevieme presne, kam to všetko speje. My môžeme robiť, drahá rodina, len jedno: Snažiť sa žiť čo najlepšie na tom našom malom kúsku veľkej, svätej Zeme. V tom nech nám všetky divy pomáhajú. Chvála za dary z čistého zdroja, chvála aj bytostiam, cez ktoré prišli.
