Pred týždňom sa človek rozprával s jednou redaktorkou a prezradil jej, že po období kovidového ošiaľu prišla vojna na Ukrajine a že to neprospieva našej hudbe a kultúre, ktorá je v duchovnom základe slovanská. Pretože v kultúre sú vplyvné sily, ktoré sa na príklon k pôvodným hodnotám pozerajú cez prsty a keď môžu, tak to radšej zahatajú, než aby boli aspoň vlažní.
Tá redaktorka človeku poradila, aby koncertoval s nejakou ukrajinskou skupinou, aby dokázal, že nie je proruský. Človek jej povedal, že pred nedávnom u seba hosťoval spriatelenú skupinu, v ktorej hrá Rus s Ukrajincom (Barbar bards), ale že nemá v úmysle teraz hrať výsostne s Ukrajincami len preto, aby niečo dokazoval. V zásade je to podobne nechutné, ako keď majiteľ pražskej divadelnej lode nám týždeň pred vystúpením zrušil koncert s tým, že si prezeral Žiarislavov článok hodnotiaci smerovanie Západu, že „čo sa má čo folklorista (!?) vyjadrovať k veciam spoločenským“. To akože hudobník nemá mať občianske práva? No a jeho vývod bol taký, že nás pozve hrať o rok a to tak, že budeme vystupovať s nejakou arabskou skupinou. Milanovi zjavne zašvitorilo a človek mu len odkázal, že nech si takto menežuje koncerty nejakej českej skupine, ak mu to dovolí, a týždeň na to sme po tesne zrušenom koncerte rozhojdali v hudbe susednú koncertnú loď.
To už sme v načisto osprostených národoch, aby tu musel hudobník dokazovať svoju vhodnosť takýmto ponižujúcim spôsobom? Nútil azda niekto hudobníkov, ktorých poznáte, aby hrali s inými hudobníkmi nie na základe prirodzeného hudobného porozumenia, ale na základe národnej príslušnosti? To je choré. Človek hral s hudobníkmi najrôznejších národov, s Američanmi rôzneho pôvodu, vrátane indiánov, cez Britov anglických i keltských, Židov, Rómov, Poliakov, Maďarov až po Indov a Tuviáncov. Ale na politickú objednávku hrať s kýmkoľvek, tak to je vcelku nechutné a neprijateľné.
Počas vojny v Juhoslávii sme viezli tri kamióny matičnej pomoci pre Slovákov v chorvátskej časti Slavónie. V rozstrieľanom Osjeku človeka po tom, ako odfotil vojaka, zadržali s obtiahnutými samopalmi chorvátski vojaci. Nasledovalo prevezenie cez rozstrieľané kasárne na výsluch. Človek tam „nevhodne“ odpovedal na otázku vyznania (si katolík, alebo pravoslávny?). Povedal, že je sloven. Major, ktorý ho vypočúval, sa oboril: „Srbský agent?“ Ukazujúc na zem medzi rozostrieľanými budovami povedal: „Tu keď ťa zahrabeme, nikto ťa nikdy nenájde“. Skončilo to len s osvetlenými filmami, ktoré mali slúžiť k reportáži.
Keď sa vtedy človek nebál povedať o pôvodnom slovanskom duchovne), tak teraz, pred týmito krivákmi, čo politizujú našu kultúru, sa vo vedomeckom poslaní neohne.
Keď sme vydali CD Ožívajú, i keď šlo o autorskú slovenskú hudbu vydanú v tom roku, rozhlas ju jednoducho nenasadil do jedinej slovenskej hlasovacej súťaže, ktorá bola na okruhu FM (na inom nič také nie je). Ako sme sa od redaktora dozvedeli, nepustili ju z toho dôvodu, že ju nepustili. Ale keby ju aj pustili do poslucháčskej súťaže, čo sa nestalo, najskôr by ju zaradili do kategórie world music a tam práve hlasuje „odborná porota“, z tejto kategórie sú poslucháči pri hlasovaní vylúčení. V akom duchu je kočírovaná slovenská „world music“, si môžeme domyslieť, keď má na nej prednášky známy kultúrny politruk, vedúci Pohody, ktorý v skutočnosti s world music nič nemá, teda hudobne nie, okrem toho, že ju tvaruje v prospech svojej ideológie.
Počas kovidu na Slovensku padlo mnoho nezávislých hudobných klubov a posilnili sa hlavne tie, čo dostávajú granty z únie. Tie robia „čírou náhodou“ politické besedy s „kultúrnymi politrukmi“ a novodrevných hudobníkov vytesňujú. No nevedno, ako sa im to darí bez nejakej čiernej listiny, žeby vďaka nejakej mimozmyslovej komunikácii? Teda nie všetkých vytesňujú, zabudli sme, že keď sa niekto verejne dištancuje od toho, od čoho sa dištancovať má, užije si svoje tri dni slávy , urobia s ním rozhovor do vyvolených denníkov či týždenníkov a „mimozmyslová komunikácia“ spojená s kultúrnym vytesňovaním sa už na takúto osobu nevzťahuje.
Keď sa jeden popradský hudobník zdôveril, akú sumu si za púšťanie piesní ich skupiny od neho vypýtal redaktor hudobného okruhu slovenského verejnoprávneho rozhlasu, človek si to nechal trikrát zopakovať. Lebo to bol riadne veľký úplatok. To bolo síce dávno, ale niečo podobné hlásili v podstate ešte nedávno iní hudobníci, no, je to také verejné tajomstvo.
To by človek neveril, načo potrebujú hudobní redaktori takéto osobné granty, či ich málo platia, možno by si mohli popýtať od britiš koncilu, ale to by sa asi neodvážili, takéto agendy sú asi ošetrené celkom inak. Takže v pohode zdierali slovenských hudobníkov a noty brali od agentov anglosaskej hudby, pričom Slovensko púšťalo z domácej hudby percentuálne najmenej piesní v porovnaní s inými krajinami.
Vcelku potešiteľný je nakoniec rozvoj elektronických médií, ktoré našťastie nezávisia od úplatných alebo spolitizovaných redaktorov, pretože jednoducho je ich toľko voči moci nezávislých, že tam už vytesňovanie nie je možné. A tak, ako v spravodajstve, tak aj v hudbe už korporátne a štátne médiá nemajú také výlučné postavenie, aké ešte nedávno mali. A to je veruže lepšie.
