Ahojte čitatelia, kresliči. Chcel by som vás upozorniť na nový projekt, ktorý vytvárame v spolupráci s RC. Asi niektorí z vás, hlavne čitatelia, poznajú svet z prostredia Morhen. Povesti z dávnych čias našich predkov. Keďže kúziel a čarovných bytostí nie je nikdy dosť, napísal som ďalšie voľné pokračovanie. Tentoraz však s jedným zásadným rozdielom. Ide o ROZPRÁVKU (opisy násilia sú iba vzdialené, rodičia sa nemusia báť). Text bude postupne zverejňovaný na stránke zemosvet.sk. A aby to nebolo len o slovách, dávam do pozornosti výzvu pre kresličov. Kto by mal záujem sa zviditeľniť, alebo skúsiť dačo dobré načmárať, má možnosť. Stačí sa mi prihlásiť správou (s hocakým doručením – pošta, mail, holub, ústne) a ja každému pošlem úryvok , ktorý sa pokúsi zobraziť podľa vlastných predstáv. Tie najlepšie kresby (samozrejme ak vôbec dajaké budú ) ohodnotíme / vyberieme a zverejníme. Takže držím päste a nech sa špičky cerúz nelámu.
Henrich Hrom Hujbert
Úryvok:
Kráľ pozdvihol sekeru do výšin. Celým vojskom prebehla vlna ako búrkové mračno čakajúce na prvý hrom. Ten hrom napokon udrel. Sekera kruto klesla a s hvizdom na ostrí lámala vzduch. Nebolo treba slov, stačilo mávnutie zbraňou.
Pasienky, na ktorých sa ešte pred pár úsvitmi rozťahovali ovce, rázom premenilo na bojové pole. Všade, kam oko dohliadlo, sa rozpínali šíky ozbrojencov a koní či hroty dlhých kopijí. Po pasúcich sa zvieratách neostal ani biely obláčik kožušiny. Len vycerené zuby a derúce sa výkriky.
Kráľ pevne zovrel sekeru a vedno so svojou družinou dupol do hliny. Všetci do posledného sa rozbehli v ústrety nepriateľovi. Vlna chlapov trielila nezadržateľne vpred. Na hrote sa ježili dlhé kopije, za nimi sekery a meče. Až dakde vzadu brnkol prvý tón napnutých tetív. Šípy sa vzniesli do vzduchu, akoby túžili poštekliť mraky po nadutých bruškách. Napokon len klesli k zemi, na nepriateľa. Zatiaľ čo z neba pršali hroty šípov, prvé rady ozbrojencov sa zakliesnili do seba ako kliešte roháčov. Výkriky bolesti, ale aj zúrivé vrčanie vyplnilo mĺkve ovzdušie. Ani kráľ nelenil. Bežal bez koňa, ako jeho pobočníci, ako jeho družina. Nepovyšoval sa, neskrýval. Ani strachu nedovolil, aby ho stiahol dozadu na pahorok, kde by sledoval blízkych, ako hynú vďaka jeho vrtochom. Mienil krajine dožičiť mier a nastoliť hojnosť. Za tieto túžby hodlal zaplatiť aj vlastnou krvou. Ochrániť vlasť, rodinu.
Panovníkova sekera zakrúžila nad hlavou a s pažravosťou sa zahryzla do ozbrojencov.
Boje trvali až do neskorého večera. Ako slnko líhalo za hradby ďalekých hôr, tak aj posledné zvyšky protivníkov skláňali zbrane. Nepriateľ padol do posledného. Jeho nenásytnosť lúpiť a stínať, mu vzala aj to najcennejšie, holý život. Neostal nik, kto by sa pobral domov do ďalekých krajín, aby hlásal porážku nad statočným a neoblomným ľudom. Preto panovník vyslal posolstvo s truhlicou plnou darov. Okrem zlata a drahokamov sa niesla aj správa. Kráľ žiadal o odpustenie za skántrenie každého cudzinca, ale zároveň aj prisahal, že ak na jeho panstvo ešte raz vstúpi nezvaný hosť s nabrúseným ostrím, nezdrží sa a opäť povstane so zbraňou v ruke. Dúfal, že do dŕžavy predkov už viac nevstúpia nájazdníci a nebudú žiadať, čo im nepatrí. S touto túžbou sa vrátil na hrad a všetkých verných bohato odmenil. Podstúpili krutú žatvu na bojovom poli a nie každému bolo dopriate ju prežiť. Avšak bojovali, aby nepadli do okov, aby nesklonili hlavu pred cudzincami.
